Zlatý vták

Bol raz jeden kráľ a ten dal postaviť takú krásnu katedrálu, že by človek široko-ďaleko krajšiu nenašiel. Jedného dňa prišiel z veľkej diaľky pútnik, dlho sa tej kráse čudoval, keď tu k nemu prišiel sám kráľ a pýtal sa ho, ako sa mu to páči. Tu pútnik povedal:
„Je to ten najkrajší chrám, aký som kedy videl. K jeho nádhere už nechýba nič iné než zlatý vták, ktorému, keď spieva, padajú zo zobáka perly.“ Tu sa kráľ opýtal, kde by takého vtáka našiel.
„To neviem,“ povedal pútnik, „ja som o ňom len počul.“ Od tej chvíle nemal kráľ pokoja a stále len myslel na to, ako by získal zlatého vtáka.
Jedného dňa k nemu prišiel najstarší z jeho troch synov a povedal:
„Otče, pôjdem do sveta a toho vtáka nájdem.“ Kráľ bol rád, dal mu najlepšieho koňa a nechal ho ísť. Princ onedlho prišiel do hlbokého čierneho lesa, kde si rozložil oheň. Tu pribehol lišiak a nariekal:
„Mne je zima!“
„Tak si rozlož oheň a ohrej sa!“ povedal princ a vytiahol si jedlo. A lišiak znova zanariekal:
„Som hladný!“
„Tak si niečo nájdi a najedz sa!“ odvetil mu princ a lišiak odbehol. Princ vstal a išiel ďalej; zjedol všetko, čo mal so sebou, upadol do zlej spoločnosti, predal svojho koňa, narobil dlhy a nakoniec sa nechal najať za paholka v jednom hostinci.
Po nejakom čase sa vydal na cestu prostredný syn, že bude hľadať zlatého vtáka. Jeho otec mu dal tiež statného koňa a nabalil mu všetkého hojnosť, ale aj jemu sa darilo rovnako ako staršiemu bratovi. Keď si v lese rozložil oheň, prišiel lišiak a nariekal:
„Mne je zima a som hladný!“
„Tak si rozlož oheň a ohrej sa, niečo si nájdi a najedz sa!“ povedal princ. Potom išiel ďalej, upadol do zlej spoločnosti, prišiel o peniaze, predal svojho koňa, narobil dlhy a nakoniec sa nechal najať za pivničiara v jednom hostinci.
Nakoniec predstúpil pred kráľa ten najmladší syn:
„Otče, chcem ísť tiež do sveta a hľadať zlatého vtáka.“
„Čo si myslíš? Kde nič nepochodili tvoji bratia, ty tiež nič nepochodíš!“ Ale princ sa dal do prosenia, až ho kráľ nakoniec nechal ísť, ale koňa mu dal zlého a peňazí len trochu, pretože si myslel, že to aj tak vyjde nazmar. Princ išiel do sveta, ale kôň mu padol už kúsok za mestom, tak musel ísť ďalej pešo. Prišiel do lesa a rozložil si oheň. Tu pribehol lišiak a nariekal:
„Mne je zima!“
„Tak poď a ohrej sa!“ A keď princ vytiahol jedlo, lišiak znova zanariekal:
„Som hladný!“
„Tak poď sem a najedz sa!“ povedal mladík. Lišiak šiel k ohňu, najedol sa a potom spal vedľa princa až do rána. Keď sa tento ráno prebudil a chcel ísť ďalej, povedal mu lišiak:
„Tvoji bratia sa nado mnou nezľutovali, preto si tiež zlatého vtáka nezaslúžili, ale ty si bol ku mne dobrý, preto ti budem nápomocný dobrou radou. Choď teraz ešte sedem dní stále týmto lesom, prídeš na jednu obrovskú lúku a na nej bude stáť zámok. Tam vojdi dovnútra a uvidíš, čo máš robiť.“ Nakoniec mu dal ešte striebornú flautu a povedal:
„Keď budeš v najväčšej núdzi a nebudeš si vedieť pomôcť, tak zapíšťaj a ja prídem a pomôžem ti.“ S týmito slovami odbehol lišiak do lesa a princ šiel ďalej svojou cestou.
Po siedmich dňoch putovania prišiel na lúku a uvidel zámok, šiel tam a bez obáv vošiel dovnútra. Našiel tam krásnu pannu, ktorá sa rozplakala, keď ho uvidela:
„Prečo si sem prišiel? Môj pán je šesťhlavý drak a zabije ťa!“
„Ja sa ho nebojím a budem s ním bojovať!“ Na stene visel veľký meč, princ ho vzal a cvičil s ním. O malú chvíľu sa objavil drak a pľul oheň, ale princ hbito mávol mečom a odsekol mu naraz všetkých šesť hláv. Teraz sa panna zaradovala, hneď doniesla jedlo a priala si, aby s ňou zostal. Ale princ povedal, že to nemôže byť, pretože musí hľadať zlatého vtáka, či o ňom niečo nevie?
„O tom neviem nič,“ povedala panna, „ale choď k ďalšiemu zámku, v ňom býva moja mladšia sestra, možno ti o ňom povie.“ Dala mu medené jablko a povedala:
„Keď týmto jablkom na dlani zatočíš, priletím k tebe.“
Za nejakú chvíľu prišiel princ k druhému zámku, našiel tam opäť krásnu pannu, ktorá sa rozplakala, keď ho uvidela:
„Prečo si sem prišiel? Môj pán je deväťhlavý drak a keď príde domov, zabije ťa!“
„Ja sa ho nebojím a budem s ním bojovať!“ Vzal zo steny meč a sekal ním a cvičil. Naraz sa ako búrka prihnal drak, ktorý pľul oheň, ale on zdvihol svoj meč a zrazil mu naraz všetkých deväť hláv. Panna bola veľmi rada, doniesla jedlo a priala si, aby u nej zostal navždy. Ale princ povedal:
„To nejde, musím hľadať zlatého vtáka, vieš mi povedať, kde ho nájdem?“
„Choď k mojej najmladšej sestre, ktorá žije v ďalšom zámku, ona ti pomôže.“ A dala mu striebornú hrušku:
„Keď touto hruškou v dlani zatočíš, budem ihneď pri tebe.“
Keď princ prišiel na tretí zámok, bola tam opäť prekrásna panna, ktorá sa rozplakala, keď ho uvidela:
„Prečo si sem prišiel? Môj pán je dvanásťhlavý drak a keď príde domov, zabije ťa!“
„Ja sa ho nebojím a budem s ním bojovať!“ povedal:
„Dvoch drakov som už zabil, s týmto budem tiež čoskoro hotový.“ A vzal zo steny meč a sekal ním vo vzduchu, aby sa precvičil. Naraz sa prihnal drak ako strašlivá víchrica, ale on seknul mečom a naraz padlo dolu jedenásť hláv, ale skôr než zrazil aj tú dvanástu, tých jedenásť opäť narástlo. A keď druhýkrát odsekol zase jedenásť hláv, mal drak o chvíľu všetkých dvanásť. Už zapadalo slnko, keď sa mu konečne podarilo jednou ranou zraziť všetkých dvanásť hláv. No, kto sa najviac radoval, bola tá panna, doniesla jedlo a priala si, aby u nej princ zostal navždy.
„To by som veľmi rád, ale najprv musím získať zlatého vtáka a zaviezť ho domov otcovi. Nevieš, kde by som ho našiel?“
„Áno, to viem, už dlhé roky priletuje vždy na Nový rok, skôr než vyjde slnko, na tento strom a spieva. Ja ti ho dám, pretože je môj, ale musíš počkať, kým sa vráti.“
To sa princovi zapáčilo, ale princezná ho veľmi milovala a nechcela ho nechať odísť, takže mu na Nový rok, keď zlatý vták priletel a spieval, zapchala uši a princ ho nepočul; potom vyšlo slnko a vták zase odletel.
„Kde je zlatý vták? On neprišiel?“ volal princ smutne, keď sa zobudil.
„Už tu bol a spieval, len sa pozri na tie perly všade naokolo pod stromom. Ale ty si ho zaspal, musíš teraz čakať ďalší rok.“ Čo mohol princ robiť, musel zostať, ale už nebol taký veselý ako predtým. Keď panna videla, ako veľmi sa trápi, že sa nemôže vrátiť domov, už ho nechcela dlhšie zdržiavať. Na Nový rok ho sama zobudila, keď zlatý vták priletel, posadil sa na strom a začal spievať a dookola padali perly. Princezná vtáka pritiahla na ruku, zavrela ho do zlatej klietky a dala princovi; dala mu aj koňa, ktorý mal šesť nôh a na tom koni nemohol jazdiť nikto iný než on, nakoniec mu dala ešte zlatú slivku a povedala:
„Keď touto slivkou v dlani zatočíš, budem ihneď pri tebe.“ A princ uháňal s vetrom o závod domov.
Večer dorazil do jedného hostinca a práve tam bol prostredný brat pivničiarom a vyzeral veľmi zle. Princ ho ihneď spoznal a veselo mu rozprával, ako si zaslúžil zlatého vtáka a teraz ide domov a on by mal ísť domov s ním.
„To by som veľmi rád,“ povedal brat, „ale som veľmi zadlžený.“
„Ja to zaplatím!“ povedal princ a kúpil mu aj koňa a išli spolu ďalej. Nasledujúceho večera dorazili do hostinca, kde bol za paholka najstarší brat, a keď prichádzali, práve dostával výprask. Tu ho bratia spoznali a princ povedal:
„Poď s nami domov, ja veziem zlatého vtáka.“
„To by som veľmi rád, ale môj pán si praje, aby som tu odslúžil troch koní, ktorí pri mojej starostlivosti uhynuli.“
„Nechaj to na mne, ja to zaplatím.“ povedal princ. Druhého rána brata zo služby vyplatil, kúpil mu koňa a išli spolu ďalej. Keď tak išli, princ povedal:
„Náš otec od vás očakával veľké činy a teraz uvidí, že zlatého vtáka nesiem ja.“ Tu sa tí dvaja rozhnevali a dohovorili sa, že brata zabijú. Keď v noci princ zaspal, vypichli mu oči, odsekli ruky aj nohy a hodili ho do hlbokej studne. Potom vzali jeho krásneho koňa a klietku so zlatým vtákom a poponáhľali sa k otcovi, cestou usporiadali veľký sprievod a vypínali sa:
„Pozrite, otče, s veľkou námahou a nebezpečenstvom sa nám podarilo získať zlatého vtáka a priniesť vám ho!“ Tu sa otec potešil a nechal klietku zaniesť do kostola a postaviť na oltár. Ale vták mal smutne zvesené krídla a nespieval, ani na toho krásneho šesťnohého koňa nenechal nikto nasadnúť, nikto sa k nemu nemohol ani priblížiť.
Zmrzačený princ ležal v studni a nevedel si pomôcť. Tu sa k jeho ústam z torby prikotúľalo medené jablko a on ním podľa rady zatočil. A v okamihu priletela najstaršia zo zachránených panien v medenom plášti a pýtala sa, čo potrebuje.
„Len sa na mňa pozri!“ povedal smutne. „To ranná rosa lieči odseknuté nohy.“ povedala panna, odletela a o chvíľu sa vrátila s onou zázračnou rosou, princa pokropila a v tej chvíli mal zase nohy celé a zdravé. A dievča zmizlo. Teraz princ vytriasol z torby striebornú hrušku a zatočil s ňou a v okamihu priletela prostredná zo zachránených panien v striebornom plášti a pýtala sa, čo potrebuje.
„Len sa na mňa pozri!“ povedal smutne. „To ranná rosa lieči odseknuté ruky.“ povedala panna, odletela a o chvíľu sa vrátila s onou zázračnou rosou, princa pokropila a v tej chvíli mal zase ruky celé a zdravé. A dievča zmizlo. Teraz schmatol torbu a vytiahol z nej zlatú slivku a zatočil s ňou. V okamihu priletela najmladšia zo zachránených panien v zlatom plášti a pýtala sa, čo potrebuje.
„Len sa na mňa pozri!“ povedal smutne. „To ranná rosa lieči choré oči.“ povedala panna, odletela a o chvíľu sa vrátila s onou zázračnou rosou, princovi pokropila prázdne očné jamky a v tej chvíli mal zase nové a zdravé oči a uvidel pred sebou pannu v celej jej kráse. Ale skôr než by ju mohol objať, dievča zmizlo.
Až teraz videl, kde sa nachádza. Ako sa mal z tej hlbokej studne dostať? Tak vytiahol z torby striebornú flautu, ktorú mu dal vtedy lišiak, a zapískal. Lišiak bol v okamihu tu a pýtal sa, čo potrebuje.
„Sám to vidíš,“ povedal princ, „nemôžem von.“ Tu lišiak skočil do studne a povedal:
„Chyť sa špičky môjho chvosta!“ Len čo to princ urobil, vyskočil lišiak hore a vytiahol ho. „Teraz si už musíš pomôcť sám!“ povedal lišiak a odbehol späť do lesa. Tak princ šiel a šiel, až večer dorazil do zámku. Jeho otec sa ale neradoval, pretože mu nič nepriniesol, a keď mu vyrozprával, čo prežil, ako si zaslúžil zlatého vtáka aj šesťnohého koňa, ako vyslobodil svojich bratov, ako sa k nemu neverne a kruto zachovali a ako sa nakoniec zachránil, starý kráľ mu neveril. Tu princ povedal:
„Ja to môžem dokázať. Veď len pravý majiteľ dokáže osedlať šesťnohého koňa a len pravý majiteľ dokáže rozospievať zlatého vtáka!“
„Áno, to určite.“ povedal kráľ.
Najprv to vyskúšali obaja bratia, ale kôň ich k sebe nepripustil a zlatý vták, keď vošli do kostola, nechal krídla zvesené a nezaspieval. Teraz to vyskúšal princ, a keď ho kôň zazrel, od radosti nahlas zarehtal a stál ako jahniatko, kým naň nenasadol, potom na ňom nejakú chvíľu jazdil sem a tam. Potom šiel princ do kostola a sotva prekročil prah, zdvihol vták krídla a začal tak prekrásne spievať, že kráľovi od údivu prechádzal zrak. Padol najmladšiemu synovi okolo krku a povedal:
„Odpusť, že som ťa mal v láske menej než tvojich bratov, teraz ti ich však vydávam do rúk, urob s nimi, ako myslíš.“
„Ja sa im teraz pomstím tak, že na mňa budú musieť myslieť s radosťou.“ povedal princ.
Vzal medené jablko a otočil ním, hneď priletela najstaršia panna v medenom plášti. Bola vám taká krásna, že stará kráľovná, princova matka, zvolala:
„Môj synu, dobre si si vybral!“ Princ ale vzal pannu za ruku a viedol ju k najstaršiemu bratovi:
„To bude tvoja žena, súhlasíš?“ Kto bol šťastnejší než tento? Teraz princ otočil striebornou hruškou a priletela panna v striebornom plášti a bola vám ešte krajšia. „Túto si vezmi, žiadnu krajšiu nenájdeš!“ zvolala matka. Ale princ vzal pannu za ruku a viedol ju k prostrednému bratovi:
„Chceš túto pannu za ženu?“ A ten nedokázal povedať nie. Tu princ otočil zlatou slivkou a priletela najmladšia panna v zlatom plášti, ktorý bol zdobený drahokamami a perlami zlatého vtáka, žiaril a blyšťal sa ako hviezdy na nebi. Stará kráľovná sa veľmi podivila nad jej veľkou krásou a zachytila pannu do svojej zástery, pretože taká pôvabná bytosť nemôže dopadnúť na tvrdú zem.
„Ty vieš najlepšie, synu, ako si zvoliť,“ povedala kráľovná princovi, „krajšiu pod slnkom by človek nenašiel.“ Princ si vzal najmladšiu pannu za ženu a žili mnohé roky šťastne a spokojne.
Keď po dlhých rokoch krásna zlatovlasá kráľovná zomrela, zmizol v tom okamihu aj ten šesťnohý kôň a zlatý vták; od tých čias ich už nikto nikdy nezazrel.