Ako sa stal Matej Svrček doktorom

Istý učený pán, doktor všetkých práv, tých nad mešcami aj tých, od ktorých závisí život i smrť chorých, si najal sluhu. A ako to už náhoda zariadila, práve Mateja Svrčka so ženou, hoci sa o to miesto uchádzalo mnoho iných, spôsobilejších. Osud je už taký, že niekoho neustále dvíha a iného zasa neustále poráža.

Veľa práce u doktora nebolo. Matej nosil na stôl pri hostinách a žena čistila izby a udržiavala v nich poriadok; pán doktor nebol ženatý.

Raz bolo aj po slávnej hostine, hostia sa už rozišli. Matej ohryzol kostičku a zhlboka si vzdychol.

Učený pán si to všimol.

„Prečo si si tak zhlboka vzdychol, Matej? Ak ťa niečo ťaží, zver sa mi, a ak to bude v mojej moci, buď ubezpečený, že ti pomôžem,“ prehovoril vľúdne.

„Preto som si vzdychol, milosťpane, že ja úbohý sa celý svoj život nuzujem, a tí páni doktori nič nerobia, a predsa sa im dobre darí. Keby som sa bol aj ja takto narodil ako doktor!“ A Matej si opäť zhlboka vzdychol.

„To by si sa musel dať inak zbičovať po chrbte, milý Matej, kým by si sa stal doktorom. Ak ťa netrápi nič iné, nechaj takéto myšlienky, ešte by ti popliesli hlavu,“ radil sluhovi múdry pán.

Keď prišiel Matej večer domov, nič nepovedal, nabrúsil si nožík a išiel k jarku, kde rástlo vŕbie; odrezával prút po prúte a skladal do otepi. Keď ich narezal pekný počet, zviazal ich, dal na chrbát a pustil sa domov.

„Ženo, tu týmito prútmi ma šibaj po chrbte, kým nepoviem dosť,“ prikázal svojej polovičke a aj vestu si vyzliekol, aby to viac cítil.

„Chcem byť doktorom,“ odpovedal stroho žene, keď sa nemala k tomu, aby splnila jeho bláznivý rozkaz.

Nedal jej pokoja, chtiac-nechtiac mu musela vyhovieť.

Keď to už nemohol dlhšie vydržať, okríkol ženu: „Dosť!“ Obliekol sa zas a išiel k doktorovi.

„Žena mi dosť vyšibala chrbát, pán doktor, a teraz by som prosil o nejakú knihu. Zdá sa mi, že samo to šibanie predsa len na doktorstvo nepostačí,“ povedal.

Doktor sa usmial a požičal mu akúsi starú knihu písanú v latinčine. Druhý deň Matej ani nevyšiel z izby, sedel nad knihou obrátenou hlavou nadol, dôkladne do nej hľadel a ešte dôkladnejšie obracal list za listom, aby žiadny nevynechal, a keď ju celú prezrel, začal zase odznova. Už sa mu robili pred očami mžitky nad tými nespočetnými kolieskami a čiarkami; ale Matejova skalopevná vytrvalosť všetko prekonala.

Znova, hoci nepoznal ani jediné písmenko, začal obracať list za listom, až došiel ku koncu. Jeho žena, keď ho uvidela, zľakla sa, aby sa jej Matej azda nepominul rozumom.

Celý týždeň k doktorovi ani nepáchol, zabudol na svoje povinnosti. A keď si neskôr vyšiel, tváril sa vážne, učene, ako keby už všetku vedu bol pohltil. Ani službu už u doktora nevykonával, aj žene zakázal chodiť za zárobkom.

Po nejakom čase rozhlásil kráľ vo všetkých mestách a dedinách svojej ríše, že sa mu stratil drahocenný prsteň, z diamantov a najvzácnejších kameňov, a pozýval k sebe do zámku všetkých učencov svojho panstva, aby mu svojou radou a dômyslom pomohli klenot hľadať.

Aj Matej sa dozvedel o kráľovskej vyhláške, neváhal a ponáhľal sa ku kráľovi.

V zámku sa zhromaždil už značný počet slávnych hláv, niekoľko dní sa radili, mozgy lámali, ale prsteň nevyčarovali.

„Aby moje skúmanie malo výsledok, milostivý kráľu, ráč mi vykázať osobitnú izbu, kde by ma nikto nerušil v učenom bádaní,“ hovoril Matej Svrček ku kráľovi. Dobre si vedel poradiť v núdzi; bál sa, aby v styku s ostatnými učencami neprezradil svoj nedoktorský rozum. Všetci sa totiž dohovárali v jedinej sieni spoločne.

Vladár jeho žiadosť s radosťou splnil, určil čudnému učencovi osobitnú izbu a svojim dvorným pánom nabok povedal, že sa mu ten zdá byť zo všetkých najmúdrejší.

Predložili mu na stole veľké knihy; s jednou mal vždy sluha čo robiť, aby ju nepustil a nepoškodil.

Matej, keď bol sám, rozovrel jednu z tých, čo mu boli najbližšie; ani nevedel, že je opäť hore nohami. Ale nehľadel do nej, myslel na obed, začal sa v ňom ozývať hlad a slinky sa mu zbiehali na lahôdky z kráľovského stola.

K poludniu sa kráľ medzi učencami vypytoval, či sa už nedopátrali priaznivého výsledku. Ale každý len pokrútil hlavou a premýšľal ďalej.

Aj Mateja navštívil, ale potichu, aby ho nevyrušoval. Videl, ako sedí zamyslený s hlavou podopretou rukou a ani si nevšíma rozovretej knihy. Pristúpil k nemu po špičkách, aby sa pozrel, o čom čudný učenec naposledy čítal, a ešte viac sa začudoval, keď uvidel knihu s obrátenými písmenami.

„Pane, ako to, že čítate odzadu?“ opýtal sa učenca pološeptom.

„Nemôžem inak, milostivý kráľu. Ak chceme my učení dostať stratenú vec naspäť, musíme všetko odzadu, a rovnako aj s knihami,“ vážne odpovedal Matej.

A kráľ, nechcejúc dômyselného bádateľa vyrušovať, nechal ho osamote, čudujúc sa neobyčajným znalostiam toho nepatrného muža.

„Už je k dvanástej a ani zmienky o obede,“ hovoril si Matej, keď kráľ odišiel. „Zavrú tu človeka a ani do úst mu nedajú. Čudný to zvyk na kráľovskom dvore, žiadny poriadok, to ja to mám doma lepšie zavedené.“

Sotva dopovedal, dvere sa otvorili dokorán a v nich sa objavil sluha s polievkou.

„Á – tu je už jeden!“ zvolal Matej radostne. Sluha zbledol ako stena a zatriasol sa ako osika. Keď prišiel dolu ku svojim druhom, povedal im, že onen zatvorený doktor už vypátral, kde je drahocenný prsteň. Ako otvoril dvere, zavolal vraj učenec na neho, že jeden už tu je. Za nič na svete nechcel už ísť hore, poslal s mäsom druhého.

Ale len čo sa druhý objavil na prahu, šľaganý doktor mu vykríkol oproti to isté.

„Á – tu je druhý,“ pochvaľoval si Matej; ale sluha si nevšimol, ako domnelý učenec otváral ústa na lákavo voňajúcu hovädzinu. Vyľakaný zbehol do kuchyne.

„O všetkom vie, ten zahorknutý doktor, o všetkom, je po nás,“ bedákal, a po utrápených tvárach jeho druhov sa rozlialo smrteľné zblednutie.

„Nič iné nám nezostáva, než aby sme vzali peniaze a učenca podplatili, aby kráľovi nepovedal, že sme my zlodeji. Inak by boli naše životy stratené,“ navrhoval prvý, ktorý sa medzitým spamätal z ľaknutia.

Druhí s ním súhlasili, pozbierali peňazí, kde čo mohli, a dali ich tretiemu, ktorý niesol pečienku, s naučením, aby bez meškania, ak doktor na neho vykríkne to isté, všetky mu ponúkol a poprosil, aby ich nevyzradil.

Baranina zďaleka lákavo voňala. Lokaj nebol ešte ani vo dverách, keď Matej zavolal z plného hrdla: „Á – tu je tretí!“

Ešte však nedokričal a vyľakaný sluha mu ležal pri nohách aj s pečienkou a priznával sa, že on s dvoma priateľmi si prsteň privlastnili, a zároveň mu podával veľký vrecúšok toliarov.

Matej, u ktorého nebolo o dobrý nápad núdza, sa mu začudoval a vyhrešil sluhov zlodejov; ale pre peniaze, bielučké a trblietavé ako novozamrznutý ľad, zažmúril obe oči a povedal ustrašenému lokajovi, ako len najvážnejšie mohol:

„Nič sa neboj, chyť moriaka, prines mi ho sem aj s prsteňom a ja mu uložím kráľov klenot do vola. Na jeho hlavu sa zvalí trest, že prsteň ukradol.“

Sluhom sa uľavilo okolo srdca o sto centov, keď počuli dobrú správu. Priniesli Matejovi aj prsteň, aj moriaka a v okamihu sa osudný klenot ocitol vo vole.

Potom moriaka zase pustili na dvor a Matej si ho dobre zapamätal. Keď mali podvečer skladať účty zo svojho bádania a povedať kráľovi o stratenom prsteni, nastalo v sieni ticho, všetci mlčali. Len Matej Svrček vystúpil a panovačným hlasom začal:

„Nech sem sluhovia privedú onoho moriaka so sivočiernymi škvrnami na krku, kráľovská Milosť!“

V okamihu bol doktorov rozkaz vykonaný.

Matej vzal nôž, zarezal do hrdla a siahol do vola. Podržal okrídleného zlodeja, obrátil sa k dvom preslávenym učencom a prikázal panovačne, aby prsteň vybrali.

Slávni doktori Svrčka poslúchli, podľa jeho rozkazu vybrali z vola prsteň z diamantov a najvzácnejších drahokamov a predložili stratený klenot kráľovi.

Všetci sa čudovali dômyslu Mateja Svrčka, ktorý dosiaľ žil so svojím umením v úkryte a nikdy sa netisol na verejnosť, až dnes prvýkrát. Vyhlasovali ho za svojho brata a uchádzali sa o jeho priazeň.

Kráľ ho bohato obdaroval a dal ho doviezť domov vo vlastnom voze s kráľovskou slávou, že ani žena nemohla poznať muža učenca a celá dedina bola na nohách, aby videla kráľovský koč. Dlho, dlho o tom rozprávali.

Po nejakom čase zvolal kráľ veľmožov svojho panstva a kniežatá zo susedných krajín na slávnostnú hostinu. Počas hostiny sa im pochválil, akého to má vo svojom kráľovstve učenca, že svojím dômyslom našiel v moriakovom vole drahocenný prsteň, ktorý sa mu stratil a po ktorom už dlhší čas pátral.

Zhromaždené panstvo nechcelo kráľovým chválam ani uveriť, kým sa nepresvedčí. Urobili stávku o celé grófstvo, či uhodne slávny učenec, čo ukryjú medzi dvoma misami.

A poslal kráľ po milého Mateja opäť svoj povoz, vykladaný zlatom a striebrom.

„Nemôžem ísť, som chorý, a nedokázal by som ani, čo mi uložia. Len boh je všemohúci, stojí napísané v mojich knihách, a že ma vtedy neopustila moja múdrosť, to bolo niečo iné, a teraz je to opäť niečo iné, opačné,“ vyhováral sa Matej. „Moja učenosť nie je ako učenosť ostatných. Najprv musím premýšľať celý deň, aj dva dni. To len komedianti a cigáni bádajú, nie však učenci. To odkáž svojmu kráľovi.“

„Budete visieť, pane, ak neprídete; o celé grófstvo tu ide, a keby kráľ prehral alebo keby ste sa vy nedostavili, viedlo by sa vám rovnako,“ povedal úprimný posol.

Čo mal Matej robiť, musel do zámku.

Rozlúčil sa so ženou a sadol do koča.

Panstvo čakalo slávneho doktora v zámku v hodovnej sieni. Kráľ ho privítal s vľúdnou tvárou a vykázal mu sedadlo najvyššie pri stole.

Matej ani nedýchal, bol bledý ako stena. Keď priniesli na stôl dve misy do seba prikryté, panovník vstal a prehovoril k učencovi: „Zhromaždení páni neveria vášmu umeniu, chcú sa presvedčiť, či naozaj zasluhujete povesť, aká o vás panuje po všetkých okolitých krajinách. Je vám uložené uhádnuť, čo je ukryté medzi tými misami. Nuž, hádajte.“

Matej zbledol ešte viac, prešiel si čelo, potom mávol nad misami rukou a zívol si bručiac:

„Svrčku – –“

„Výborne, svrček je tam, svrček je tam,“ volalo panstvo a tleskalo učencovi. Odkryli vrchnú misu a svrček vyskočil na tabuľu a zasvrčal.

Matej razom všetko pochopil. „Svrčku, budeš visieť,“ chcel povedať, a ďalšie slová mu prerušila nedočkavá šľachta všeobecným potleskom.

Kráľ vyhral stávku, celé grófstvo, a dal ho Matejovi aj jeho žene do smrti na užívanie, že zachránil jeho česť a neznevážil svoje umenie.

Kým Matej Svrček zomrel, leckedy ešte kráľovi pomohol z blata. A rozprávka o doktorovi Matejovi sa udržala až do našich čias, nie inak, ako som vám ju povedal.