O lietaní

Uprostred dvorčeka neďaleko senníka stál kôl a na samom vrchole bol drevený domček, ktorý mal na každej strane malé okienko. Z jedného sa práve pozeral ocko holub.
„Myslím, mamička,“ povedal, „že je už načase naučiť naše deti lietať.“

„Ja neviem, ocko,“ odpovedala mu mamička, „nie je ešte skoro?“

„Veru nie. Hneď zajtra začneme,“ rozhodol ocko.

A tak s prvým kikiríkaním kohúta zobudil svoje deti a oznámil im, že dnes začnú s lietaním.

„Ale ocko,“ povedal ten najmenší, „veď sme ešte malí.“

„Pierko,“ oslovil najmladšieho synčeka, „ste malí, ale vaše krídla sú už dosť silné.“

„Ale ocko,“ začal zase Pierko, „nebolo by lepšie nechať to na inokedy?“

„Čo môžeš urobiť hneď, neodkladaj na zajtra,“ povedal mu ocko a začal svoje deti stavať do radu.

„Ty pôjdeš ako prvý,“ určil najmladšieho Pierka.

„Veru nie,“ zľakol sa Pierko, „ja počkám.“ Postavil sa až na koniec radu.

Prvé holúbä došlo až k okraju, roztiahlo svoje krídelká a skočilo. Mávalo a mávalo, ale aj tak bolo jeho pristátie trochu tvrdé.

„Au,“ povedalo, keď žuchlo do trávy.

„No, vidíš, synak, ako ti to pekne išlo,“ pochválil ho otec holub. „Len viac mávajte krídlami,“ obrátil sa na ostatných v rade. Úplne na konci sa krčil Pierko.

„Možno si ma nevšimne,“ hovoril si potichu. „Možno na mňa zabudne,“ utešoval sa, ale nebolo mu to nič platné. Všetci pred ním už leteli a teraz bol na rade on.

„Jéj,“ povedal, keď sa pozrel dolu. „To je ale výška.“

„Si vták,“ pripomenul mu ocko, „tak ťa nemôže odradiť nejaká výška.“ Ale mohla. Pierkovi sa z toho zatočila hlava.

„Nedokážem to,“ začal fňukať.

„Neboj sa,“ chlácholil ho ocko. „Hore nepoletíš a dole ťa nájdeme.“ Zasmial sa vlastnému vtipu, ale Pierkovi to vtipné nepripadalo. Bál sa, až mu z toho nôžky zdrevenali. Nemohol sa pohnúť z miesta.

„No nič,“ povedal ocko. „Zajtra je tiež deň.“ Potľapkal Pierka po chrbte.

Pierkovi v tej chvíli padol kameň zo srdca. Dnes sa už lietať nebude. Ale čo zajtra?

Až do večera vonku poletovali malí holúbkovia, len ten najmenší zostával doma. Rozmýšľal, ako sa zajtrajšiemu lietaniu vyhnúť.

„Jajaj, jajaj,“ začal hneď ráno nariekať.

„Čo ti je, Pierko?“ spýtala sa ho mamička.

„Bolí ma bruško… a aj hlavička,“ povedal. Samozrejme, nič ho nebolelo, ale nenapadlo ho nič iné. Hlavne aby nemusel lietať.

Mamička ho uložila do postieľky.

„Tak kdeže je náš malý Pierko?“ spýtal sa ocko. „Je čas.“

Ale keď videl, ako veľmi je Pierko chorý, nenútil ho. Pierko si vydýchol.

Pierko preležal v posteli pár dní. Medzitým sa všetci jeho súrodenci naučili lietať, a tak trávili veľa času vonku.

„Kdeže je Pierko?“ pýtali sa ostatné zvieratká z dvorčeka.

„Je, úbožiatko, chorý,“ hovorili holúbkovia.

A tak sa zvieratká schádzali pri koli, volali na Pierka a priali mu skoré uzdravenie.

„Vidíš, ako ťa majú všetci radi?“ hovorila mu mamička.

Pierkovi začalo byť smutno. Bol stále sám a pritom bolo vonku toľko kamarátov.

Jedného dňa, keď bol doma len s mamičkou, stalo sa niečo hrozné. Mamička spadla a zlomila si krídlo.

„Ach,“ povzdychla si od bolesti. „Čo teraz budem robiť? Ocko je s deťmi niekde vonku a ja lietať nemôžem.“ Pozrela sa na svojho najmladšieho.

„Ja?“ spýtal sa neveriacky Pierko. „Ja predsa neviem lietať.“

Ale keď videl, ako mamička trpí, vstal z postieľky a rozhodol sa, že aspoň zavolá niekoho na pomoc. Vyšiel z domčeka a obzrel sa. Nikde nikto.

„Pomoc!“ zavolal. Ale prekvapivo nebol nikto, kto by ho počul. Zvieratká bývali všade naokolo, ale dnes tu nebolo žiadne.

„Musím letieť, musím letieť,“ opakoval si pre seba. Ale stále nič.

„Jajaj, jajaj,“ zanárikala mamička.

Ako ju Pierko započul, roztiahol krídelká a skočil. Najprv letel dolu, ale ako tak myslel na mamičku, začal mávať krídlami rýchlejšie a tým sa vznášal vyššie a vyššie. Nemohol veriť, že naozaj letí. Ale letel. Letel nad dvorčekom, letel nad chalupou, vyletel až nad stromy. Náhle zazrel ocka aj ostatných. Rýchlo im povedal, čo sa stalo.

Doma, keď sa ocko o mamičku postaral, prišiel k Pierkovi.

„Si statočný chlapec,“ povedal mu. „Dobre viem, že si sa lietania bál. Viem aj, že len preto si bol chorý. Ale keď si sa bál o mamičku, zabudol si na vlastný strach a objavil si v sebe skrytú odvahu.“ Ocko bol na Pierka taký hrdý, že kohokoľvek stretol, tomu to všetko rozprával.