Chudobný brahmín

Žil raz jeden brahmín. V úzkej kamenistej dolinke medzi skalami mal svoje ryžové pole, svoju chatrč a palmu, v ktorej tieni sedával. Keď sa orol spúšťal z hôr, videl vždy to isté: osamelú chatrč, palmu, kamene a dva ľudské tiene. Dobre pozoroval všetky štrbiny v skalách, a preto vedel, že ani myši v tejto doline nežijú, pretože sa tu rodí príliš málo ryže. Ale brahmín si z toho nerobil starosti a sedel šťastný pod svojou palmou. Nad ním bolo nebo a slnko a nič mu tu nepadalo na hlavu okrem dažďových kvapiek, ktoré sem len zriedka priniesli mraky. Keď mal oči horúce od modlitieb, obnažil hlavu a očakával rosu. A tak mal všetko, čo si želal: svetlo, rosu a pokoj.
Medzi jeho srdcom a nebom bol už len jediný tieň ..... jeho vlastná žena. Brahmína už nevzrušoval ani majetok, ani pocty. Od všetkého sa oslobodil a oddal sa svetlu. Už nepotreboval hĺbiť jaskyne ani sa dávať zamurovať, ako to robia mnísi, prípadne svätci. Nebol predsa ani mních, ani svätec. Chcel sa len dostať bližšie k slnku. Ale jeho srdce bolo slobodné len dovtedy, kým naň žena nepoložila svoje malé ruky. Jej ruky boli také plné starostí a nepokoja, že aj brahmínovo srdce sa stávalo nepokojným a malým.
„Čo tu zahaľaš od slnka do slnka? Dnes ráno, keď som nabierala ryžu, dostala som sa už na dno koša. Mal by si napísať nejaké poučenie a zájsť s ním k mahárádžovi!“
Brahmín teda napísal desať múdrych poučení a išiel k mahárádžovi. Mahárádža mu za ne daroval ryžu a ovocie.
Za pár dní však opäť spustila:
„Prečo zahaľaš od slnka do slnka? Šaty sa na mne už trhajú. Napíš modlitbu a choď k mahárádžovi.“
Brahmín teda napísal modlitbu a išiel s ňou k mahárádžovi. Ten mu za ňu daroval šaty a drahé látky.
„Pozri sa, aký mám krásny malíček. Pekne by sa na ňom vynímal prsteň. A nechtík ako kvet čaká na dar. Napíš modlitbu a bež k mahárádžovi!“ prosila žena a túlila sa k nemu.
Brahmín vzal do rúk jej snedú hlavu.
„Veď ty si mravenčiar, malý hnedý mravenčiar? Každé ráno si ako on ľahneš na mravčiu cestičku a vyplazuješ červený jazýček, keď chytáš sladké mravce. Chcela by si, aby som sa vzdal všetkých vznešených snov kvôli Tvojim mravcom?“
„Veď Ti kvôli tomu nezostane menej modlitieb a piesní?“
„Krásny je odtrhnutý lotosový kvet, ale ešte krajšie sa hojdá v jazierku. Krásne je vyslovené slovo, ale ešte krajšie je v mojich snoch. Preto je také ťažké rozprávať a také sladké ticho trpieť. Podaj mi svoju ruku, nechaj hovoriť slnko a srdce!“
Žena však nechápala, o čom hovorí srdce chudobného brahmína, ktorý sa jej díval do očí meniacich farbu ako more. Chcel premôcť a ovládnuť jej nepokojnú dušu.
„Som len chudobný brahmín. Nemám ani vojsko, ani otrokov, ktorých by som mohol hnať na lúpež za bohatstvom. Ak chceme byť bohatí, musíme sa pozerať iným smerom. Patrí nám slnko a srdce. Mne patrí Tvoje a Tebe moje.“
„Načo mi je to Tvoje srdce, keď musím žiť ako žobráčka?“
„V mojom srdci sú všetky slová, za ktoré dáva mahárádža dary. Nauč sa držať ruky ako trojruký Buddha a budeš rovnako bohatá ako ja. Keď dvíham ruky k nebu, spadnú z nich všetky starosti a ja sa oddávam svetlu a pokoju. A hovorí len slnko a srdce. Poď, poviem Ti svoju najmilšiu modlitbu.“
Žena však nedala brahmínovi pokoj, kým nenapísal svoju obľúbenú modlitbu a neodniesol ju mahárádžovi v deň ľudového sviatku. Mahárádža ho prepustil s bohatými darmi. Brahmín prihnal do doliny dvanásť oslov obťažkaných ovocím, látkami a zlatom.
„Tu máš, vezmi si to. Nič iné Ti už nebudem môcť dať. Narodila si sa ako pária a nikdy so mnou nezbohatneš. Nechcem s Tebou žiť ako chudobný duchom,“ hovoril si potajomky a večer sa pripravil na cestu .....
Po úzkom skalnom chodníku stúpal hore a noc mu na cestu sypala hviezdy. Ráno vyšiel na svetlé priestranstvo. Dookola šumela voda stekajúca z hôr a tieň života mu už nezacláňal slnko. Nohy mu sladko tŕpli, keď sa dotýkali zeme. Ako z výšky vysokej veže uzrel, ako sa pred ním odvíja nekonečno, vlna za vlnou. Zmocnil sa ho akýsi nežný smútok. Chcelo sa mu padnúť na kolená a zaplakať tvárou v tvár takej vznešenosti.
Večer sa ocitol bez prístrešia. Blúdil v tme, kým nedorazil na cintorín. V čiernej nočnej tme sa chvelo svetielko. Brahmín vošiel na cintorín a uvidel, že na kope piesku leží nebožtík, bez rakvy a bez rubáša. Svetielko horí, ale nikto tam nie je.
„Úbohý človeče! Nie je tu nikto, kto by sa za Teba pomodlil na dlhú noc?“
Kľakol si a slová prišli samy, neznáme a netušené.
Vo tme zavyl šakal.
„Nešťastný človeče! Koľko hostí bývalo kedysi v Tvojom dome! A dnes pri Tebe nie je nikto. Dobre, dnes v noci budem ja Tvojím hosťom!“
Brahmín si sadol na náhrobný kameň a pri nohách našiel striebornú flautu. Začal na nej hrať, aby si skrátil noc. Vtom z Onoho sveta z božieho kráľovstva zostúpili krásne ženy so zlatými plodmi. Do rúk vzali unavenú brahmínovu hlavu a podali mu svoje žiarivé plody. Úbohý brahmín objímal nežné ženy svojich snov a nechal sa nimi hostiť ako v detstve od sladkých jabloní. A čoskoro zabudol na pozemskú lásku i pozemský žiaľ.