Neposlušné kozliatka

V jednej chalúpke žila koza so svojimi kozliatkami. Jedného rána šla koza ako obvykle na pašu. Keď odchádzala, varovala malé kozliatka: „Kozliatka, dieťatká, ja idem na pašu, aby som mala pre vás mliečko, ale vy buďte dobré a nikomu neotvárajte. Mohol by prísť vlk a všetky vás zožrať.“

Za oknami však kozu počul vlk a rozhodol sa, že kozliatka prelstí a zožerie ich. Preto počkal, kým koza odíde, a potom zaklopal na dvere. „Kozliatka, dieťatká, otvorte mi vrátka. Vo vemienku mliečko nesiem, v papuli vodičku a na rohoch trávičku.“

Kozliatka už-už chceli otvoriť, ale najmladšie sa ozvalo: „Nie, ty nie si naša mamička, ty si zlý vlk. Naša mamička má hlások sťa slávik, ty máš hlboký a drsný hlas.“

Vlk teda odišiel s nepochodeným. Šiel ku kováčovi a nechal si jazyk spiliť. Potom sa vrátil k chalúpke a volal jemným hláskom: „Kozliatka, dieťatká, otvorte mi vrátka. Vo vemienku mliečko nesiem, v papuli vodičku a na rohoch trávičku.“ Kozliatka mu chceli otvoriť, ale najmladšie zvolalo: „Ukáž nám cez dvere svoju nohu, nech spoznáme, či si naozaj naša mamička.“ Vlk ukázal svoju nohu a najmladšie povedalo: „Nie, ty nie si naša mamička. Ty si zlý vlk, naša mamička má bielunkú nôžku.“

Vlk teda opäť odišiel. Tentoraz rovno k pekárovi, aby mu zasypal labky bielou múkou. Potom sa vrátil späť k chalúpke.

„Kozliatka, dieťatká, otvorte mi vrátka. Vo vemienku mliečko nesiem, v papuli vodičku a na rohoch trávičku.“ Kozliatka rozmýšľali: „Hlások má ako mamička a aj nohu má bielu ako naša mamička, ale…“ „Ukáž nám ešte chvost.“ Vlk ukázal chvost a najmladšie kozliatko zvolalo: „Nie, ty nie si naša mamička, ty si zlý vlk. Naša mamička má malý chvostík, nie taký veľký a huňatý ako ty.“ Vlk teda bežal k tesárovi, kde si nechal chvost odseknúť, a prišiel znovu k chalúpke. „Kozliatka, dieťatká, otvorte mi vrátka. Vo vemienku mliečko nesiem, v papuli vodičku a na rohoch trávičku.“ Kozliatka si opäť nechali ukázať nohu aj chvost, ale zdalo sa im, že je to naozaj ich mamička, a tak otvorili.

Lenže vlk skočil do dverí a všetky ich zožral. Len to najmenšie sa stihlo schovať do pece. Potom sa vlk išiel napiť k rybníku a tam zaspal. Popoludní prišla domov koza. Volala svoje kozliatka, ale vyliezlo len to malé vystrašené a hneď porozprávalo mamičke, čo sa prihodilo.

Tá neváhala ani chviľočku, bežala k rybníku, kde ešte vlk ležal, a tam mu svojimi rohmi rozpárala brucho. Vyskočili kozliatka a spoločne s mamičkou sa radovali, že sú zachránené. Od tých čias kozliatka svoju mamičku poslúchajú a nikomu neotvárajú.