Sova neporiadnica

Za siedmimi riekami a horami bol jeden dubový les. Slniečko tu nemalo ani najmenšiu šancu, keďže konáre dubov boli také široké a stromy stáli veľmi blízko seba, tak blízko, že sem neprenikol ani ten najtenší slnečný lúč. „Ale čo,“ povedalo si slniečko. „Veď ja tu byť nemusím,“ duplo svojou slnečnou nôžkou, až sa obloha zatriasla, a išlo svietiť niekam inam. „Ááá,“ zívala sova, keď sa vracala z nočného lovu. „Dobre robíš,“ obzrela sa za odchádzajúcim slniečkom. „Aj tak tu o teba nikto nestojí, ááá,“ znova zazívala. „To bol dnes lov, tie myši sú rýchlejšie a rýchlejšie, hmm,“ zakrútila hlavou a zabuchla za sebou dubové dvere. Potom ako sa potkla o prevrátený stolček a div že sa neutopila v záplave odpadkov povaľujúcich sa okolo preplneného koša, usadila sa pohodlne do svojho zaprášeného hojdacieho kresla. „Kde som si len dala svoje okuliare,“ čudovala sa, keď si chcela prečítať Lesný denník, noviny s tými najdôležitejšími pikantnosťami o dianí v dubovom lese. Ale okuliare nikde! Pod posteľou našla len pár zamilovaných pavúkov a v kredenci len posledné omrvinky. Keď už bola na konci svojho sovieho rozumu, rozhodla sa uchýliť ku knihám, svojim milým priateľkám, ktoré ju nikdy nenechali na holičkách. Vytiahla pár starých zväzkov a pomocou lupy sa dala do čítania. Kniha s názvom „Ako hľadať stratené veci“ bola spočiatku zaujímavá, lenže po pár prečítaných stránkach začala mať sova pocit, že jej kniha radí veci, ktoré už dávno podnikla. „Vraj pozrieť sa pod posteľ, pchááá, tam som sa pozerala najmenej stokrát,“ zaburácala sova. Netrpezlivo pokračovala v čítaní, keď tu zrazu… UPRATAŤ! Toto nehorázne slovo stálo až na poslednom riadku poslednej stránky knihy a razilo tak silno, až z toho oči bolely. Div že sa sova od úľaku neudusila. „Čo majú stratené okuliare spoločné s upratovaním,“ čudovala sa a krútila pritom hlavou. Potom znova a veľmi opatrne nazrela cez lupu, dúfajúc, že slovo medzitým zmizlo. Ale kdeže! Stále tam stálo pekne čierne na bielom. Sova zalapala po dychu a knihu odhodila do kúta.
Sova totiž upratovala veľmi nerada. Však viete, návštev veľa nemala. Cez deň zvyčajne spala a v noci naháňala úbohé hlodavce. Preto bolo pre ňu veľmi nezvyčajné, že jej kniha, v ktorej zatiaľ vždy našla veľkú podporu a múdrosť, radí, aby si upratala. Taká drzosť! Hneď ako sa jej spomalil dych a ustálil tep, opatrne otvorila ďalšiu knihu. Pomaly prechádzala riadok za riadkom, pripravená na najhoršie. A jaj! Znova tam stálo slovo UPRATAŤ. „Do všetkých sovích brkiev,“ rozčúlila sa sova. „Veď som upratovala minulé Vianoce! Alebo tie predminulé?“ zamyslela sa. „Veď okuliare sa skôr či neskôr nájdu,“ rozhodla a kniha nasledovala tú predošlú, pekne na zem do kúta.
Okuliare akoby sa do zeme prepadli. Na nešťastie sovy sa v schránke krčilo malé psanie, písané tým najdrobnejším písmom. Keď sova cez lupu nazrela, kto jej píše, od úľaku nadskočila a lupu pustila. List bol od jej tety zo severu. Tá bola veľmi šetrná, a preto aj listový papier rozdelila na štyri malé kúsky. A čo sa nezmestilo, dopísala drobučkým písmom na obálku. Sova bola bezradná, teta jej určite napísala kopu rád a odporúčaní, možno aj dátum, kedy ju priletí navštíviť do dubového lesa, a ona nemohla prečítať jediné slovo. Ako jej má odpísať na niečo, čo nečítala? Bez okuliarov a bez lupy to bolo celkom nemožné. Sova bezradne žmúrila na ten kus papiera. Lenže drobučké písmenká akoby naschvál poskakovali sem a tam a splývali dohromady. „Musí písať práve teraz?“ rozčuľovala sa sova. „Keď nemám okuliare a som v tejto prekérnej situácii?“ bručala. Nedalo sa nič robiť, stálo to veľa úsilia a premáhania, ale nakoniec sa aj naša sova neporiadnica pustila do upratovania.
Buďte radi, že ste to nevideli! Sova upratovať jednoducho nevedela! Najprv vyleštila podlahu, až potom začala oprašovať prach, ktorý sa jej usadil všade možne. Po vyleštenej podlahe ani stopy! Metlu poriadne držať nevedela a pri umývaní riadu rozbila azda všetky svoje hrnčeky. Ale jej úsilie sa vyplatilo. Po niekoľkých hodinách plných driny a potu bol jej domček na nepoznanie. Samotnej sove sa to páčilo, aj keď si to nechcela priznať. Ale okuliare nikde! Sova bola sklamaná. Toľko času premrhala a list si aj tak neprečíta. „No nič,“ pokrčila sova sklesnuto plecami. „Aspoň ešte to zrkadlo vyleštím, keď som sa už s tým upratovaním tak narobila,“ rozhodla. Naozaj, v kúte stálo zrkadlo samá šmuha. Sova ho začala leštiť a hľa! Okuliare sa našli! Pekne usadené za jej ušami.