O labuti

V jednej krajine panoval kráľ, ktorý mal veľmi krásneho a dobrého syna, ktorého nadovšetko miloval; o to viac ho nenávidela kráľovná, jeho macocha. Nemala síce vlastné deti, ktorým by azda mohla závidieť prednosť; nenávidela ho iba preto, že sama chcela panovať, v čom jej on jediný bránil, lebo otec mu pre svoju veľkú lásku chcel čoskoro odovzdať vládu. S tým však ona nechcela nikdy súhlasiť. Dobre vedela, že by jej nepomohla ani lesť, ani akákoľvek chytrosť, v ktorej bola u kráľa veľmi zbehlá, hľadala teda pomoc v inom prostriedku, ktorý bol oveľa hroznejší; jej čierne srdce bolo však schopné všetkého. Niekoľko míľ od hlavného mesta bývala v lese stará čarodejnica, ktorá bola ďaleko široko známa svojimi čarami a tajným umením. K nej sa kráľovná uchýlila. Prezlečená išla do lesa, v ktorom stará bývala. Keď prišla až na určené miesto, zazrela jaskyňu, pri ktorej vchode strážili dva draky. Len čo uvideli kráľovnú, hneď na ňu zo papúľ a z očí sršali oheň, ona sa toho však nezľakla a silným hlasom volala starú do jaskyne. Po chvíľke vyšla táto a za ňou dve mačky, dve sovy a iné čudné netvory. „Čo žiadaš, kráľovná?“ pýtala sa čarodejnica. Kráľovná sa čudovala, že ju žena spoznala, a povedala jej: „Veľa som počula o tebe i o tvojom umení, a preto by som ťa rada poprosila o pomoc vo veci, na ktorej mi veľmi záleží a za ktorú by som sa ti kráľovsky odmenila.“ „Ak to, čo žiadaš, stojí v mojej moci, chcem ti vyhovieť,“ odpovedala stará, ktorá sa nemohla dočkať sľúbenej odmeny. „Poznala som,“ vravela kráľovná, „že poznáš najtajnejšie veci, a preto by bolo skoro zbytočné rozprávať ti, že mám syna neobyčajnej krásy, ktorého nenávidím a ktorého by som sa rada zbavila, lebo mi bráni v ceste k trónu. Ak je ti možné premeniť ho na akékoľvek zviera a vyhnať ho z dvora, dám ti, čo sama budeš chcieť.“ „To je iste ťažká vec,“ odpovedala po dlhom rozmýšľaní čarodejnica, „ale pokúsim sa o to. Zajtra napoludnie prídem k tvojmu dvoru.“ Spokojná s týmito slovami odišla kráľovná z lesa. Na druhý deň napoludnie prišla čarodejnica, pre všetkých ostatných neviditeľná, ku kráľovnej, ktorá v komnate plná netrpezlivosti čakala. Čarodejná žena, opierajúc sa o hadovito zvinutú palicu, jej povedala: „Predovšetkým musím mať od princa niekoľko vlasov.“ „To bude iste ťažká vec,“ povedala kráľovná a v myšlienkach sa prechádzala po komnate; za chvíľku však odišla do záhrady, kde sa princ v poludňajších hodinách obyčajne zdržiaval a kde náhodou aj vtedy pod stromom sladko spal. Keď ho zazrela, tešila sa, že tak skoro a tak ľahko prišla k vlasom. A bežala to povedať starej, ktorá bez meškania spiacemu princovi ostrými nožnicami opatrne niekoľko vlasov odstrihla. Bol to však princ taký krásny, že ho bolo ľúto aj tvrdému srdcu čarodejnice; preto si umienila, že ho nechce navždy zničiť, ako kráľovná nariadila. Keď opäť prišla do zámku, zatvorila sa v jednej izbe a tam prevádzala svoje čary. Princ spal pokojne. A snívalo sa mu, že sa k nemu blíži škaredá žena, ktorá sa ho čiernou palicou dotýka a vraví: „Premeň sa na krásnu bielu labuť, s citom však ľudským; tvoj spev nech je taký ľúbezný, že každý, kto ťa započuje, si ťa zamiluje. Ak si v tejto podobe získaš srdce najkrajšej princeznej, aby kvôli tebe pohrdla mocným princom a pojala ťa za manžela, budeš vyslobodený; tá však, ktorá je príčinou tvojho zakliatia, sa v tej chvíli premení na škaredého pavúka.“ Vydesený týmto strašným snom, pretieral si princ oči, aby sa zo spánku prebudil; keď sa mu to podarilo, nesmierne sa zľakol, lebo videl, že je premenený na labuť a že pláva po jazere. A začal nariekať spevom tak bolestným, že sa všetci z celého zámku zbehli a tú labuť počúvali. Sám kráľ prišiel a s bolestným citom počúval ten labutí spev. Úbohý ani len netušil, že je to jeho vlastný milovaný syn. Zakliaty princ sa lúčil s otcovským domom a plával ďalej; nevedel, kam má ísť, ani nechcel zostať doma. Kráľ sa medzitým zháňal po synovi, avšak nadarmo; nikde ho nenašiel. A bol nárek a plač po celom kráľovstve. Umienil si teda kráľ, že sa spýta starej čarodejnice, či by nevedela, kam sa jeho syn podel. Tá mu povedala pravdu, hoci nepovedala, že ona a kráľovná sú toho príčinou. A nariekal kráľ a smútok nechcel odložiť, kým syn nebude vyslobodený. Ten plával stále ďalej a ďalej, až prišiel z jazera do veľkej rieky, kde videl mnoho, premnoho vtákov, ktoré si rozprávali, kde boli a čo videli; vtedy si spomenul, že mu baba povedala, že ak nájde princeznú, ktorá si ho zamiluje a vezme za manžela, bude vyslobodený. A umienil si hľadať pannu, ktorá by bola najkrajšia na celom svete. Pridal sa teda medzi vtákov a vypytoval sa ich, či by niektorý z nich o takej princeznej nevedel. Ale žiadny mu nemohol dať istú správu. Vedeli síce o krásnych princeznách, ale žiadna z nich by sa nemohla nazvať najkrajšou. Plával teda ďalej, až prišiel k moru, kde lietalo množstvo lastovičiek. A pýtal sa jednej, či by ona o takej panne nevedela. „Počula som o jednej panne,“ zaštebotala táto, „ktorá je najkrajšia na celom svete, ale neviem, kde sa zdržiava.“ „To ti poviem ja, a ak chceš, aj ťa tam zavediem,“ zavrkal divý holub, ktorý začul ich posledné slová. „Ja viem o tej krásnej princeznej, bývam tam niekedy a vždy dostávam z jej ruky tie najlepšie jedlá. Ak súhlasíš, ukážem ti k nej cestu.“ Labuť bola plná radosti, že sa dozvedela o panne, ktorá by ju mohla vyslobodiť. Sivý holúbok sa vzniesol do povetria a s labuťou odletel do diaľky. Dlho leteli, kým zazreli krajinu, v ktorej tá krásna princezná s otcom býva. Jedného dňa zrána však holúbok od radosti zatriasol krídlami, keď zazrel kráľovský zámok. „Tu je to teda a tam v tej záhrade je rybník, kde sa zdržiava vodné vtáctvo, a na tých krásnych stromoch zase poletujeme my; popoludní príde princezná a prinesie nám vo svojich belostných rukách hojnosť potravy. Spusťme sa teda do tej záhrady a tam ju očakávajme.“ Ako povedal, tak urobil. Keď kráľovská labuť plávala po hladine krištáľového rybníka, začala spievať. Dcéra kráľova, menom Lída, sa práve pozerala z okna. „Čo je to za ľúbezne bolestný hlas?“ povedala sama sebe, „kto to tak prekrásne spieva?“ Vtom priletel k oknu holúbok a zaklopal zamyslenej panne na rameno. „Hľa, hľa, kdeže si sa tu zase vzal? Chce sa ti jesť?“ A podávala mu jedlo, holub však poletoval ďalej a ďalej a vábil princeznú za sebou po záhrade, až prišla k rybníku. „Ach, to je prekrásna labuť,“ zvolala, a na holúbka zabudnúc, bežala k labuti a podávala jej sladké zrná. Princ užasol nad krásou tej ženy a cítil, ako mu pod snehobielym perím bije srdce. Nebol síce na takú stravu zvyknutý, ale z jej ruky by bol prijal všetko. „Spievaj, krásna labuť, ešte raz zaspievaj,“ prosila Lída. A nedala sa k tomu dlho nútiť. Prívetivo k nej zdvihla svoje krásne oko a začala tak ľúbezne spievať, že Lída mala okolo srdca čudne. Nemohla ani uveriť, že by to bol hlas vtáčí. Vtom prišiel aj sám kráľ a tiež sa tomu krásnemu spevu čudoval. Od tej chvíle princezná najradšej sedávala pri rybníku a zabávala sa s labuťou, a tá rozumná a zamilovaná labuť sa tiež nikomu inému hladiť nedala než jej a ani nikomu nezaspievala než jej. A keď z vody von vyšla a princeznej k nohám, ba aj na kolená si líhala, červeným zobákom bozkávajúc jej biele ruky a ružové ústa, prialo si Lída, aby nebola labuťou. Dlhý čas už trávil princ na krásnom ostrove. Vtom prišla jedného dňa Lída k nemu a začala si veľmi nariekať. „Spievaj, drahá, spievaj, aby si ten žiaľ z môjho srdca zahnala; ach, pomysli len, mám si vziať princa, ktorého nemôžem milovať!“ Vtedy sa princ veľmi zľakol a v smutnom speve vyjadroval svoju bolesť. Nedlho po Líde prišiel jej ženích, krásny a bohatý princ. Len čo ho zakliata labuť zazrela, začala tak čudne a zúfalo kričať, že si ten zapchal uši a musel ihneď utiecť. Lída jej však srdečne poďakovala. Večer sedela princezná pri okne a rozmýšľala, ako by sa nemilého ženícha zbavila; lebo na druhý deň mala byť s ním buď zasnúbená, alebo navždy zbavená otcovského domu. Vtom ju z jej rozmýšľania vytrhol sivý holúbok silným zaklopaním na rameno. „Ja ti dám dobrú radu,“ povedal jej, „zajtra zvoľ za manžela svoju bielu labuť, urobíš dobre a vyslobodíš krásneho princa.“ Nato odletel. Princezná sa nemohla ani spamätať z údivu. Vtom opäť začula bolestný spev labute a pocítila vo svojom srdci, že to nemôže byť obyčajný nerozumný vták. Ľahla si upokojená na lôžko. Labuť však plávala a nariekala celú noc; lebo prišiel čas, keď sa malo rozhodnúť o jej vyslobodení. Ak princezná zvolí princa, umienila si, že zahynie smrťou, lebo bez nej a v takej podobe jej bol život strašný. Len čo sa rozodnilo, nastal veľký ruch a hluk po celom zámku, hostia prichádzali a všade sa chystali prípravy na zasnúbenie. Len princezná na to nemyslela. Keď sa blížila hodina a ona už v bielych šatách, ozdobená drahými kameňmi a perlami, pripravená čakala, prišiel otec a ženích, tiež celý v zlate a striebre odetý, po ňu, aby ju viedli do veľkej siene. „Nie tu,“ povedala, keď tam prišli, „k rybníku poďte, tam vám oznámim svoj rozsudok.“ Šli teda do záhrady až k rybníku. Labuť sa zľakla a myslela si, že sa s ňou Lída už prichádza rozlúčiť. Tá však povedala: „Nemôžem si, otče, vziať ženícha, ktorého si mi určil, a radšej sa od teba odlúčim, ak budeš trvať na svojom; dovoľ mi však, aby som si túto labuť vzala do svojej opatery a zasnúbila sa s ňou.“ Kráľ si už myslel, že dcéra stratila rozum. Ona však zavolala k sebe speváka a privinula si ho do náručia. „Ty si môj ženích a nastávajúci manžel.“ Sotva to dopovedala, privinul ju k srdcu krásny mládenec a namiesto červeného labutieho zobáka ju bozkávali jeho ružové pery. Všetci onemeli; Lída však v srdci vrúcne ďakovala holúbkovi za dobrú radu. Keď sa princ z jej náručia vyvinul, pristúpil ku kráľovi a všetko mu povedal, ako sa mu to stalo. Kráľ tomu však uveriť nechcel; ale keď dcéra začala prosiť a princ sa sám zaručil, že ak by chcel kráľ poslať k jeho otcovi, tak konečne súhlasil. Odmietnutý ženích nemeškal dlhšie, ale hneď odišiel. Zasnúbenie milencov sa slávilo hlučne a skvostne. V noci, keď princ prišiel do svojej spálne, videl holúbka sedieť na okne. „Ty dobrý vtáčik,“ povedal mu princ, „tebe jedinému ďakujem za všetko, povedz mi, kto si, viem, že nie si obyčajný vták, a rád by som sa ti odslúžil.“ „Ja som slúžil u tvojho dedka,“ povedal holúbok, „a keď zomrel, prišiel som k jednému čarodejníkovi, ktorý mi dal za manželku svoju dcéru a naučil ma tomuto umeniu. Nemohol som zabudnúť na tvoj rod, a preto som sa po jeho smrti usadil aspoň bližšie k mestu, kde býva tvoj otec. Často som ťa vídaval a od mnohého nešťastia som ťa odvrátil. To posledné som však nemohol odstrániť, lebo to nebolo v mojej moci. Keď však stará čarodejnica, obmäkčená tvojou krásou, urobila pri tvojom zakliatí výnimku, predsavzal som si, že ju splním, čo sa mi aj podarilo. Tvoja macocha sa premenila na pavúka, a len čo ťa uvidí na tróne, od zlosti pukne. Otca som o všetkom upovedomil, a už je na ceste k tebe. Buď šťastný a spomeň si niekedy na mňa. Nemám nikoho a osamote dlho žiť nebudem, a preto odmenu nežiadam.“ Skôr než sa princ stihol spamätať, bol starček preč. Na druhý deň sa mladí manželia rozlúčili s otcom a išli k otcovi princovmu. V polovici cesty sa s ním stretli; a vítal s veľkou radosťou syna i dcéru. Keď prišli domov, bol princ hneď zvolený za kráľa. Ako holúbok povedal, tak sa stalo; v izbe kráľovnej nebolo po princovej premene vidieť nikoho okrem škaredého pavúka, ktorý pri zvolení nového kráľa pukol. Mladý kráľ poslal slávne poselstvo po otca svojej manželky, a keď prišiel, slávili sa hlučné a radostné hody, pričom kráľ nariadil, že sa v celej jeho krajine nesmie zabiť žiadny holub, na večnú pamiatku jeho vyslobodenia. V kráľovskom rybníku sa na pamiatku chovalo mnoho a mnoho labutí, ktoré kráľovná sama kŕmila; ale žiadna nevedela spievať tak krásne ako ten zakliaty princ.