Čertova služba

U jedného gazdu mali zvyk, že keď šli z domu preč, vždy pripravili vedľa domu milodar a ktorý žobrák prišiel prvý, ten si ho vzal. Raz sa stalo, že po svete chodil jeden mladý čert, prišiel k usadlosti, milodar zobral a strčil do vrecka. Keď sa vrátil do pekla a chválil sa, čo urobil, pekelné knieža mu povedalo:
„Beda! Ty si ukradol milodar, ktorý mal dostať žobrák. Teraz musíš ísť na svet a tri roky sa tam sužovať.“
Tak musel čert na svet. Pracovať nevedel, bol hladný, sadol si pri ceste za jedným mestom a plakal. Ten gazda práve išiel z mesta, zbadal ho a hovorí:
„Čo tu plačeš?“
„Som hladný, strýko, a jedol by som, ale nemám za čo si niečo kúpiť.“
Gazda mu hovoril:
„Veď môžeš ísť slúžiť.“
„Mňa nikto nechce,“ posťažoval si čert. „Vezmite ma, strýko, k sebe do služby.“
„Tak poď,“ hovoril gazda, „sadni si sem ku mne.“
Mal kus chleba, dal ho čertovi a ten jedol ako vlk. Práve bola žatva, gazda hovorí:
„Zajtra pôjdeme po pšenicu, vezmeme si voz a ty budeš robiť, čo dokážeš.“
Milý paholok sa v noci zodvihol, vzal voz a išiel na pole, kde ležala tá pšenica. Pokosil ju, za chvíľku ju aj poviazal do povriesiel a naložil na voz. A keď prišiel do stodoly, každým snopom udrel o zem, že v ňom ostalo máloktoré zrnko, a tak bola tá pšenica do rána aj vymlátená. Ráno sa gazda pozeral a celý sa čudoval:
„To máme akéhosi neobyčajného paholka!“
V tom meste býval pán gróf a tomu tí gazdovia robotovali.
Gróf poslal ku gazdovi sluhu, že sa mu pri ceste utrhla skala, nech ju paholok odprace a odvezie do zámku.
Gazda na to odpovedal:
„Ich grófska Milosť žiada nemožnú vec! Taký voz a takých koní nikto nemá, aby tú skalu odviezli. Žiadny voz ju neudrží!“
Ale pán gróf len odkázal:
„Musí to byť, alebo vás dám zavrieť.“
Milý gazda musel mlčať a ísť domov. Prišiel celý smutný, paholok sa pýtal:
„Čo je vám, strýko, že ste taký smutný?“
„Keď náš pán gróf je taký bezohľadný človek!“ hovorí gazda, „žiada odo mňa nemožné veci.“
„A čo?“
„Ak si videl tú utrhnutú skalu, tú mám odviezť do zámku.“
„Videl, videl,“ hovoril paholok. „Strýko, nerobte si z toho nič, ja mu ju zaveziem na tom našom vozíku. A vás, strýko, na to nepotrebujem, ja to vybavím sám. O kone a o voz sa nebojte.“
Vyšiel v noci, už k ránu, naložil skalu na voz a viezol ju pánovi grófovi do zámku. Pán gróf stál vonku a paholok došiel k bráne. Skala bola väčšia ako celá brána a paholok o ňu zavadil. Gróf kričal:
„Pozor, nezbúraj mi bránu!“
„Hyjé, hyjé,“ volal paholok na kone a už kus brány letel na zem.
„Veď on mi zbúra bránu!“ lamentoval gróf.
„Veď ste kázali doviezť tú skalu bránou,“ hovoril paholok. „A, pane grófe, kam to mám zhodiť?“
„No, tam niekde nabok.“
Paholok sa oprel chrbtom o skalu a zhodil ju z voza. Boli tam pod zemou práve panské pivnice. Skala hrc ..... a ako spadla z voza, obe pivnice prerazila. Pán gróf bol nahnevaný, ale nesmel nič hovoriť, veď si to sám tak nariadil.
Po nejakom čase gróf poslal zase po gazdu, nech k nemu príde.
„Čo káže pán gróf?“ pýtal sa gazda a miackal v ruke klobúk.
„Vidíš ten kus lesa?“ ukazoval gróf.
„Do mesiaca musí byť hotový, všetko vyrúbané, drevo narezané a odvezené.“
„Ich Milosť, veď to nie je možné! To ani sto ľudí za ten čas neurobí.“
„Už som povedal ..... musí to byť.“
Gazda odišiel domov so smutnou tvárou a paholok sa ho pýta:
„Strýko, čo je vám zase?“
„No, keď náš gróf je taký bezohľadný. Ten kus lesa, tam je azda na dvetisíc siah dreva, že musí byť do mesiaca hotový.“
Paholok hovorí:
„Strýko, nerobte si z toho nič, to ja už napravím.“
Hneď prvú noc sa vybral do lesa ..... a ráno stálo všetko drevo pekne narezané a poskladané v kopkách, celý kus lesa bol hotový. Keď ráno prišiel paholok domov, hovoril:
„Strýko, už je to hotové! Bežte oznámiť pánovi grófovi, že už má drevo v siahach.“
No, pán gróf sa poriadne hneval! Veď chcel mať les na koľko rokov a gazdu len tak skúšal. Nič platné, gazda jeho vôľu splnil, tak musel byť chtiac-nechtiac spokojný.
Nejaký čas mal gazda od grófa pokoj, ale keď sa rok chýlil ku koncu, pán gróf po neho poslal, nech k nemu príde. Hovoril mu:
„Zajtra o šiestej hodine nech ste tu, zapriahnete do môjho koča a poveziete ma do pekla.“
Gazda zostal v úžase, čo je to za reč, že by mal viezť pána grófa do pekla.
„Ale pane grófe, tam nikto živý nebol! Ako tam pôjdeme?“
„Už som hovoril, ráno o šiestej nech ste tu pripravený.“
Gazda odišiel od grófa zase smutný a paholok sa ho pýtal:
„Strýko, čo je vám zase?“
„Ach, to zase náš gróf vymýšľa. O šiestej hodine mám byť s koňmi u neho, zapriahnuť ich do jeho koča a že ho mám odviezť do pekla.“ Paholok sa usmial a hovorí:
„To ja mu rád poslúžim.“
„No, ale ako dostanem kone späť, keď pôjdeš do pekla?“
Tu mu paholok povedal, že je čert a ako ukradol pred domom milodar a že za to musel tri roky slúžiť na zemi.
„Keď tam budeme, ja vám pošlem čierneho psa a on vás vyvedie na známu cestu,“ povedal gazdovi.
No dobre. Ráno zapriahli, pán gróf už čakal, všetci nasadli, paholok vpredu na kozlíku, pán gróf v koči, ako vždy sedával, a gazda vzadu za kočom. Ako sa rozbiehali, zdvihol sa vietor a gazdovi vzal klobúk z hlavy. Gazda kričí na paholka:
„Zastav, uletel mi klobúk!“
„Kdeže je už klobúk!“ smial sa paholok. „Už sme zašli za siedme panstvo.“
Trvalo to len chvíľu a prišli na jednu veľkú lúku. Všade sa z nej parilo a zo zeme sa valila sírnatá para. A zrazu sa pred nimi rozovrela zem, paholok vypriahol kone a vtiahol koč aj s grófom do pekla. Gazda stál ako skamenený a celý sa triasol ako prút. Ale vtom už stál pes pri ňom a hnal sa späť k ceste.
Gazda sa za tri týždne šťastlivo dostal zase domov, ale o pánovi grófovi už viac nikto nepočul. Mali od neho pokoj!