Ako drak nezjedol princezné

Kedysi dávno, keď rozprávkový bol čas
a vzácnou trofejou bol Vševedov zlatý vlas,
udatní rytieri chrabro bojovali
a o spanilé princezné sa s drakmi pasovali.
Sedem trpaslíkov dalo Snehulienke skrýš
a kocúrovi v čižmách neušla ani myš,
keď princ Ruženke bozk dal
a jeleň na pomoc Pacholíčkovi pricválal,
alebo keď rodičia v lesoch nechali úbohé deti
a tie už cestu späť nenašli podľa pamäti.
Vtedy zlý vlk Červenú čiapočku obalamutil
a ničomný Kazisvet by sa len mstil,
hrady a zámky búral a vojnami len hrozil.
V tento čarovný, rozprávkový čas
odohral sa príbeh zas.
Tak sa už, deti, upokojte a rozprávku pozorne si vypočujte.

Za siedmimi horami a riekami. Tam, kde kedysi prekvitali kráľovstvá a smiech tu bol na dennom poriadku, by ste teraz úsmev márne hľadali. Smiech tu bol zakázaný. Nie kvôli smutnej princeznej, tá už dávno má svojho princa, ktorý ju rozosmial. Ani kvôli hlúpemu kráľovskému rozmaru. Do krajiny priletel obrovský drak, hrozivý, desivý, menom Dráp. Princezné mal vraj nesmierne rád. K raňajkám, obedu aj večeri si ich chcel dať. Nikto sa nesmial, nikto nechcel byť o hlavu kratší. Veď dvorný šašo, ktorý mal smiech v popise práce, nachádza sa v hladomorni a plače. Žalostný pohľad na šaša je, kto presmutný ľud opäť prinúti smiať sa? Do krajiny prichádzajú radcovia zo všetkých kútov sveta a radia sa, ako by draka vyhnali. Jenže to nie je až taká ľahká vec, vyhnať draka. Nikto sa k drakovmu brlohu neodváži. Veď odporný pach ich hneď odradí, rev, akoby zmietol všetko! Udatní princovia boli razom preč. Jeden vraj potrebuje zariadiť toto, druhý zasa tamto. Veď to, deti, poznáte, veľké reči, ale skutok utek! Čo si teraz počnú úbohé princezné? Chceli by sa vydávať, chceli by sa smiať, namiesto toho musia obliekať čierne šaty. Po dlhom čakaní na udatných princov sa už nedalo nič robiť. Čo naplat, veď drak už čaká a jeho zúrivý rev princezné na smrť desí. Princezné sa od strachu trasú, do dračej papule čierne kočiare ich vezú.
O kúsok ďalej, no stále je to tá istá krajina, nachádza sa pekáreň s rožkami chrumkavými ako sen. Veď pekár Matej s láskou pre ľud pečie. Hovorí sa, že kto raz Matejove rožky ochutná, nič iné už do úst nevezme! Aj k nemu sa doniesla smutná správa o osude princezien. A pretože mal srdce na správnom mieste, rozhodol sa, že princezné oslobodí sám. Ale nie mečom ani ostrou šabľou, na boj mal pekár obe ruky ľavé! Rozhodol sa draka omámiť výbornou chuťou svojich vychýrených rožkov. Preto hneď nasledujúceho dňa, ešte skôr než stihol koč s princeznami vyjsť z nádvoria, už si to šliapal vysoko do skál, kde drak býval. Hrmotný rev ho privítal, keď vystúpil až na samý vrchol skál. „Už mi vezieš princezné?“ reval drak hlbokým hlasom. Matejovi sa od strachu podlamovali kolená, avšak strach premohol a odpovedal. „Ale kdeže princezné, nesiem ti niečo lepšie.“ Drak vykukol a Matej pokračoval. Vysvetľoval, že princezné určite dorazia, len že majú trošku meškanie, a že zatiaľ si drak môže skrátiť čas zjedaním jeho rožkov. No, drak sa nenechal dlho prehovárať a plný kôš rožkov zhltol ako jednohubku. „Mňam“, mľaskal drak slasťou, „to je naozaj hostina“, pochvaľoval si, keď dožúval posledné zvyšky. „Máš ešte?“ vyhŕkol na Mateja. „No už nemám, ale čo, veď ti dnes privezú princezné, to si iste viac pochutíš!“ predstieral Matej nezáujem o osud princezien. „To je stále samá princezná tuto a tamto, aby si vedel, vôbec mi nechutia!“ sťažoval sa drak k Matejovmu veľkému prekvapeniu. Potom stíšil hlas a naklonil sa bližšie k Matejovi, aby ich nikto nemohol započuť. „Žiadnu princeznú som nikdy nezjedol, ba ani vlások som jej neskrivil“, šepkal a obzeral sa tak usilovne, akoby sa bál, že niekto striehne za krovím a počuje všetko, čo si hovoria. Matej vyvalil oči. „Ále, len aby si netáral, a čo si urobil s tými princeznami z predchádzajúcich kráľovstiev, čo sa ich rodičia naplakali“, mračil sa Matej. Drak sa naklonil ešte bližšie, tak, že Matej mohol nahliadnuť do útrob jeho nosov a chlpy v nich by mohol spočítať. „Mám ich tu zatvorené“, zašepkal. „Robia mi totiž spoločnosť“, pokračoval. „Vieš, drak je stále osamelý, sotva priletí do kráľovstva, už sa spustí poplach a princezné mi mnohokrát samy strčia až pod nos, aby som im dal pokoj. Ja potom nemám s kým sa rozprávať. Je pravda, že s tými princeznami sa tiež veľmi nerozprávam, to je stále samé draku, urob mi manikúru a draku osuš mi vlasy svojím horúcim dychom“, no hrôza, pokrútil hlavou a prevrátil oči. Matej len ďalej gúľal očami. „Tak ty si naozaj nezjedol žiadnu princeznú? No, je mi to veľmi ľúto, draku, ale princezné budeš musieť pustiť na slobodu“, povedal Matej vážne. „Držať ich tu nemôžeš, vo svete na ne čakajú ženíchovia a ich rodičia konečne osušia slzy, keď ich opäť uvidia.“ „A to zasa nie!“ rozčúlil sa drak. „Sám tu nebudem!“ A tak Matej dlho predlho presviedčal draka, že ak chce byť aspoň trošku spoločenský a chce, aby ho ľudia mali radi, musí prestať naháňať hrôzu a byť na niečo užitočný. No, deti, trvalo niekoľko dlhých dní, kým tú tvrdú dračiu palicu presvedčil. To bolo radosti, keď sa princezné vrátili ku svojim kráľovským rodičom. A že neuhádnete, ako skončil Dráp? No predsa u Mateja v pekárni. Užitočný bol až až! Nahradil tri pece a práce urobil za desať. A po večeroch mu Matej dával lekcie slušného správania.