Spravodlivý chlieb

V tých dávnych časoch, keď rozprávky ešte neboli rozprávkami, pretože sa stávalo, čo sa dnes nestáva, žili, boli dvaja bratia. Stratili otca, stratili matku a po rodičoch im zostala len vekom naklonená chalúpka a záhradka bez plota, nie väčšia než dlaň. V tej záhradke však rástla jabloň, statná a košatá, a raz na jar rozkvitla, kvety mala veľké ako pivonky, sladko voňala a celý deň spievala bzukotom včiel. Keď kvety opadali, jabloni prišiel vhod teplý letný čas s vlažnými dáždikmi i chladnou rannou rosou, jabĺčka sa nalievali, s blížiacou sa jeseňou žlteli i červenali a z dňa na deň boli lákavejšie, akoby ťa priam vyzývali, aby si sa do nich zahryzol. Starší brat sa začal o úrodu strachovať:
„Počuj,“ vraví mladšiemu, „budeme musieť tú našu jabloň strážiť, kto tadiaľ prejde, robí si na ňu chuť. A jablká si medzi sebou rozdelíme už na strome. Z tej polovičky koruny, ktorá je bližšie k chalupe, budem oberať ja, z tej druhej, čo je obrátená k ceste, si oberieš ovocie ty. Ale poctivo ohliadať celý strom musí každý z nás!“ Začali teda bratia svoju jabloňku strážiť. Jedného dňa, a doma bol práve ten starší, išli okolo dvaja starčekovia. Zastavili sa, pochválili a potom sa opýtali:
„Či sú tie jabĺčka aj také dobré, aké sú na pohľad krásne?“
„Kto zaplatí, ochutná ich,“ odbil starčekov starší brat, „zadarmo nedávam.“
Starčekovia povedali, že nejde o peniaze, dohodli sa teda na cene, starší brat im natriasol plnú mošňu jabĺk a všetky z konárov obrátených k ceste.
Nazajtra zostal doma mladší brat. Deň bol úmorne horúci, a keď si chlapec všimol, že po ceste sa blížia dvaja starčekovia, vyzval ich, aby si sadli do tône pod jabloň, že im odtrhne pár šťavnatých jabĺčok.
Starčekovia s povďakom prijali a o chvíľočku vravia:
„Prečo, synku, oberáš len z jednej časti stromu, veď sa zdá, že tie konáre pri chalupe sú ešte obsypanejšie!“
„Jabloň sme si s bratom rozdelili,“ povedal chlapec. „A je to tak dobre, aspoň viem, že dávam zo svojho.“
V tej chvíli obloha potemnela a blesk a hrom, akoby mal nastať koniec sveta. A tak sa všetci traja uchýlili pred búrkou do chalupy.
Čoskoro pribehol domov aj starší brat, ktorý toho dňa pracoval u suseda na poli. Zle sa zamračil, len čo v izbe zbadal pocestných, a hoci hrmenie neprestávalo, mladší ho musel uprosiť, aby starčekov nechal pod strechou až do rána.
Keď sa starší brat dosť nahneval, rozložil chlapec oheň a dvaja bradatí starci s dvoma mládencami sa posadili k ohnisku.
„Keby som mal z čoho dávať, nebol by som skúpy,“ povedal starší brat na ospravedlnenie, „ale sami vidíte, že trieme biedu s núdzou.“
„A čo by si si želal, aby si bol spokojný?“ opýtal sa ho starček s bradou ako sneh.
„Mať tak úrodné polia, niečo pre pšenicu, niečo pre kukuricu, pár pekných volov na dvore, ó, ja by som už vedel, čo s tým,“ zatúžil starší brat.
„A čo by si rád ty, synku, prečo mlčíš,“ opýtal sa mladšieho brata druhý starček, ktorý mal bradu ako zo striebra.
Chlapec ostýchavo povedal:
„Mne by stačila maličká chalúpka na brehu Dunaja a pri nej loďka. Voda je ako oheň, buď dobrá, alebo zlá. Chcel by som byť prievozníkom a nikoho neodbiť, aj keby potreboval previezť o polnoci, a nikdy neprepočuť volanie o pomoc.“
Ráno sa bratia zobudili a videli, že starčekovia sú už na nohách, pripravení na ďalšie putovanie.
„Prijali ste nás pod svoju strechu, keď sme boli v tiesni,“ povedali, „a teraz sa splní, čo ste si priali. Ty starší vyjdi von, uvidíš tam úrodné polia aj pekný dvor. Ty mladší sa vyberieš s nami, pri Dunaji nájdeme, po čom si túžil, a cestou azda aj usilovnú nevestu.“
To bolo radosti a toho čudovania! Na krásnom dvore stála dvojica silných volov a nad chalupou, kam oko dovidelo, sa rozprestierali široké lány, len ich začať zberať.
Starší brat nevedel, ako za to všetko poďakovať, ale tí dvaja starčekovia len povedali:
„Uži si to v zdraví, chlapče, a dobre si s tým poraď!“
Traja pútnici už nemali k Dunaju ďaleko, keď starček s bielou bradou náhle odbočil z priamej cesty a ten s bradou ako zo striebra povedal mladšiemu bratovi:
„Nechaj nás konať, čo uznáme za vhodné. Neboj sa, my už spoznáme, čo sa ti deje v duši.“
V najbližšej dedine pri prvej chalupe zaklopali na dvere. Otvoril im gazda, láskavo pozval pocestných dnu a zavolal ženu, nech chystá niečo na stôl. V izbe sa s matkou točila dcérka, zdala sa čulá ako mladá sýkorka.
Čoskoro sa rozprúdila beseda, a že tí dvaja starí vedeli rozprávať, prisadli si k nim aj ženy. Čas pekne plynul, a tu v jednej odmlke starčekovia znenazdajky vravia:
„Vy máte dievča na vydaj a my tu syna na ženenie. Na začiatok je o neho postarané. Ak budú mladí chcieť, čo keby sme ich dali dokopy?“
Prekvapený gazda sa zdráhal:
„Nie že by som pocestným neveril, a vy ste od pohľadu dobrí ľudia, ale veď sa sotva poznáme! A naša dcérka je mladučká. Počítali sme, že si raz vyberie chlapca od susedov, ten sem chodieva. Ale na svadbu sme zatiaľ nemysleli!“
A akoby ho niekto zavolal, vstúpil v tej chvíli do dverí susedov syn. Zarazil sa, keď zbadal cudzie tváre, a starček s bielou bradou mu hneď na privítanie povedal, akoby v ňom čítal:
„Uhádol si, chlapče, prišli sme požiadať o gazdovu dcérku. Chcel by ju náš synček a chceš ju aj ty. Nech teda povie ona, koho si vyberie.“
Dievča očervenelo ako divý mak:
„Páčia sa mi obaja, starček, a neviem hneď, ako to urobiť. Počkajte do rána! Možno sa mi v noci bude snívať. Kto mi v tom sne príde za ženícha, toho si potom rada vezmem.“
„Dobre, dievčatko,“ povedal ten druhý starček, „všetci sa o tom presvedčíme na vlastné oči. Nech chlapci siahnu za opasok a každý zapichne do stola svoj nôž. Koho vo sne uvidíš, tomu sa nôž cez noc zazelenie.“
Susedov syn vytiahol spod opasku nádherný veľký nôž s čepeľou na tri palce širokou, zabodol ho do stola a nôž stál rovno, akoby odtiaľ práve vyrástol. Nášmu chlapcovi chvíľu trvalo, kým sa odvážil vytiahnuť svoj malý nožík kúpený za grajciarik na púti. Čo mu však zostávalo, zabodol ho do stola a div sa pritom od hanby neprepadol.
Na druhý deň ráno všetci pribehli, aby uvideli, čo sa cez noc stalo, a nechceli veriť vlastným očiam: jeden z nožov, a bola to tá detská hračka z púte, sa zmenil na kríček viniča, rukoväť sa celá obalila listím a viselo z nej dokonca niekoľko dozretých strapčekov hrozna.
Kto by sa protivil takému zázraku! Ešte ten istý večer sa konala svadba, nie bohatá ani nie hlučná, ale zato srdečná. A hneď nazajtra sa obaja mladí objali s rodičmi, a ako im dobrí starčekovia na rozlúčku poradili, vybrali sa najkratšou cestou k Dunaju. Tam na nich čakala malá neobývaná chalúpka a na vode ku kolu priviazaná loďka.
Čas plynul ako tá voda v rieke a dvaja bratia, povedalo by sa dve jablká z jednej halúzky, žili, ako si sami poradili.
Raz o polnoci sa na Dunaji zničoho nič strhla hotová spúšť. Tma bola čierna-čierna, víchrica, lejak, voda zdivočela.
„Pomoc!“ ozvalo sa do noci.
Prievozník vybehol z chalupy, odviazal loďku, rozbúrenými vlnami veslol na druhý breh, a keď nikoho nenašiel a volanie už nepočul, vrátil sa domov vyčerpaný a nešťastný.
Vtom zase hlas a ešte druhý:
„Pomoc, zachráň nás, prievozníku! Pomoc!“
Prievozník vyplával druhýkrát na búriacu sa rieku a znova sa vrátil naprázdno.
Celý skľúčený povedal žene:
„Bojím sa, že sa tí ľudia mojou vinou utopili!“
Sadol si na lavicu, a opäť výkriky.
„Nevrátim sa, kým ich nenájdem!“ povedal prievozník žene a vyplával na Dunaj tretíkrát.
Po dlhom hľadaní, sám si už takmer zúfal, vylovil z vĺn dvoch mužov a previezol ich na breh.
Až v žiare ohniska prievozník vidí, div divúci, že na tých úbožiakoch nie je nitka mokrá! Pozrie sa lepšie, sú zrazu čulí ako dve rybky, jeden má bielu bradu, druhý striebornú, veď sú to tí naši dobrí starčekovia!
„Nečuduj sa, prievozníku,“ povedali s úsmevom, „prišli sme si vyskúšať, či u teba sľuby nie sú chyby.“
To bolo radosti a toho čudovania! A že bolo o čom rozprávať, sadli si k ohnisku a rozprávali do úsvitu.
A tu sa starčekovia za nič na svete nedali dlhšie zdržať:
„Slniečko vstalo po tej spúšti ako umyté,“ vravia, „a my máme pred sebou ešte dosť chodenia!“
A boli preč, len na trojnožke pri ohnisku po nich zostalo vrecúško zlatých dukátov.
Prievozník so ženou sa ani nestihli spamätať, keď na druhý deň pribehol starší brat, a len čo začal, nariekal:
„Zhorel mi môj krásny dvor! Rovnal som včera práve slamu do stohu, a tohto roku sa urodilo, že som nevedel kam s ňou, keď idú okolo dvaja žobráci, takí traslavci, a aby som im vraj dal niečo na zjedenie. Hovorím, nech mi pomôžu, však potom uvidím, koľko si zarobili, a ešte som sa tomu, ja nešťastník, sám zasmial. Tí dvaja išli bez slova ďalej. Len zašli,
a stoh mi horí! Čeľaď a susedia na poli, zachraňoval som a nič nezachránil, dvor s celou úrodou je na popol, zostali mi len holé lány!“ Zalomil rukami:
„Že ja som tých starčekov nespoznal! A ty si daj, brat, pozor!“
Prievozník nechcel staršiemu bratovi priťažiť, a tak mlčal a radšej nepriznal, ako sa to so starčekmi zbehlo u nich. Jeho žena toho dňa miesila cesto na chlieb, a vtedy ho niečo napadlo, vzal si ju nabok a povedal jej:
„Skôr než dáš chlieb do pece, vlož do jedného bochníka dukáty z toho vrecúška, čo nám dobrí starčekovia darovali. Bratovi zajtra dáme chlieb na cestu a trochu sa mu pomôže.“
Žena umiesila chlieb z tej najbielejšej múky a do jedného bochníka naozaj zapiekla všetky zlaté dukáty. Bochník bol krásne vypečený a starší brat si ho ráno s chuťou uložil do mošne.
Nedošiel ďaleko a chlieb ho zrazu začal ťažiť, akoby mal v mošne kameň. A tak ho vybral, obracal bochník sem a tam a zdal sa mu akýsi čudný, azda nedopečený, preto je asi taký ťažký.
Vtom išiel okolo sedliak s povozom.
„Kmotre,“ zavolal naň prievozníkov brat. „Nevymeníš vrecúško kukurice za pekný bochník chleba?“
Sedliak zastavil, pozrel sa a videl dozlatista vypečený chlieb.
„Prečo nie,“ vraví a vymenil bochník za kukuricu.
Prišiel domov a hneď ukázal žene, čo priviezol.
„Ten chlieb musí byť vnútri surový,“ čudovala sa sedliačka, keď vzala bochník do rúk, „to si si nevšimol? Veď je ťažký ako kus kameňa!“
A sedliak uznal, že žena má pravdu.
V tej chvíli išiel okolo sedliakovho plota potulný kováč. „Nepotrebujete, kmotre, prebrúsiť nože?“ opýtal sa. „Prebrús,“ vraví sedliak, „a dostaneš pekný bochník chleba, tu je, vidíš?“
Kováč sa pozrel a sliny sa mu na ten krásny bochník zbiehali. Prebrúsil teda nože, vzal si výslužku a išiel. Došiel za dedinu a mošňu mal ťažkú, akoby v nej niesol kameň. A tak vybral bochník z mošne, prezrel ho zo všetkých strán a ten krásne vypečený chlieb sa mu prestal páčiť.
Kováč mávol rukou a išiel ďalej, však sa toho chleba nejako zbaví. Prišiel k prievozu, dal sa naložiť, a keď boli na druhom brehu, vraví:
„Strýko, ja nemám, čím by som zaplatil. Vy ste vraj dobrý a beriete, čo ľudia dajú, vezmite si tento bochník chleba, na tom si pochutíte!“
A v tej chvíli je kováč už z loďky vonku.
Prievozník vidí krásne dozlatista vypečený chlieb, presne akoby ho bola upiekla jeho žena.
Vráti sa, vyjde na breh, ide domov, položí chlieb na stôl a užasnutá žena vraví:
„Čo si to priniesol? Veď tento bochník som včera sama miesila a sama piekla a ty si ho ráno vlastnými rukami dal svojmu bratovi na cestu!“
Prievozník vezme nôž, zakrojí, kôrka chrupne, chlieb zazvoní a v krásne vypečenej striedke sa lesknú zlaté dukáty.
Tak sa ten spravodlivý chlieb s darom dvoch starčekov vrátil, kam patril. A že sa to stalo tak dávno, milí premilí, a že sa to dnes už nestáva, je myslím len škoda.