O Kuliferdovi 13/14

Ešte nejaký čas auto išlo a potom sa zastavilo pred malým domčekom s červenou strechou a dreveným plôtikom. Z domu vyšla stará pani so šatkou na hlave a palicou v ruke. Ocko vystúpil von a mama tiež. Anetka si pritiahla batôžtek k sebe a otvorila dvere. Kuliferda vedel, že musí konať rýchlo. Čo by robil sám zavretý v aute? Možno by sa auto zase rozbehlo a odviezlo ho preč od kamaráta Ježka aj od Anetky. Možno by sa vrátilo späť do mesta. To by potom mohol zachrániť toho druhého hrášku pod kuchynskou linkou.

No tak, Kuliferdo, povedali sme si, že musíš konať rýchlo. Anetka už vystupuje z dverí. Kto vie, či tam nejaký ďalší hrášok vôbec je. A to auto možno počúva len ocka, bez neho sa späť nevráti. Jeden kamarát ešte nie je zachránený a ty sa už strachuješ o druhého.
Hráškovi toto všetko preletelo hlavou a potom sa rozbehol a skočil. Dopadol do Anetiných vlasov, chytil sa ich a visel tam ako vianočná ozdoba. Anetka si ničoho nevšimla, vystúpila z auta a niesla so sebou batôžtek s Ježkom.

Na malej predzáhradke rástli ruže, okolo nich pobehoval čierny psík, ktorý zavzato štekal na Anetin batôžtek. Odvážny Kuliferda sa niesol na Anetinej hlave ako na hrbe ťavy a obzeral sa. Mama sa vítala so starou pani a ocko vyberal z kufra auta tašky.
Anetka povedala: „Ahoj, babi.“ Psa pohladkala so slovami: „No tak, Karlík, akože sa máš? Čo ty blázonko jeden! Chlpáč ušatý, skákavec nenechavý, vrčúň jeden, čo, čo ty? No tak, stačí, stačí, už neskáč, prosím ťa, veď ma zvalíš.“

Dala babičke pusu na tvár a babička vzdychla: „Ty si zase vyrástla, dievča jedno, rastieš ako z vody. Čoskoro budeš väčšia ako ja.“
Kuliferda si chcel babičku lepšie obzrieť, a tak popošiel trochu dopredu a mama, ktorá pozrela na Anetku, ako zase vyrástla, si všimla, že jej niečo pochoduje vo vlasoch.
„Čo to je?“ naklonila sa bližšie, „vyzerá to ako hrášok s nôžkami.“

„Hrášok s nôžkami,“ zasmiala sa babička a plesla rukami, „dievča, dievča, ty máš fantáziu.“
A keď mama otočila hlavu, skočil Kuliferda do vlasov a zahrabal sa tak, aby ho bolo čo najmenej vidieť, čo našťastie šlo, pretože Anetka mala vlasy husté a tmavé.

„Kde?“ zaujímalo Anetku a otáčala hlavou, ale pravdaže, na temeno hlavy si vidieť nemohla. Vtom si spomenula a začala babičke nadšene rozprávať: „Mama si včera vymyslela rozprávku o hrášku. A vieš ako? Napadlo jej to, keď varila hrachovú polievku a jeden hrášok jej spadol na zem. Predstav si, že keď ho hľadala, tak tam nikde nebol.“
„Naozaj?“ čudovala sa naoko babička, „tak poď ty rozprávačka, poďte dovnútra, upiekla som vám niečo dobré.“

Ocko medzitým vybral z auta všetky batožiny, a tak prešli vrátkami a namierili si to po ceste priamo k dverám domčeka. No a čo teraz? Babo radi! Táto situácia pre Kuliferdu rozhodne nebola jednoduchá. Veď Anetka o chvíľu vojde do domu, batoh odhodí niekam pod posteľ a všetko začne nanovo. A les je pritom na dosah.

Z vrcholu hlavy videl Kuliferda stromy kúsok za domom. Krásne vysoké buky a smreky, ktoré sa kývali a volali: „Haló, Kuliferdo, vítame ťa. Tu je dobre. Žiadne oranžové papuče. A tých kvapiek vody, ktorými sa môžeš občerstviť, na každom liste desať. A tých kamarátov. Celá Ježkova rodina a celé pole hrášku. Poznám to pole, poznám. Je neďaleko odtiaľto.“
Kuliferdu až prekvapilo, ako stromom rozumie, akoby ich poznal odjakživa a oni poznali jeho.

„Pomôžte nám!“ volal.
„To my nemôžeme,“ mávali stromy konármi, „máme korene a sme pevne vrastené v zemi. Ale vidíš ten malý strieborný smrečok, okolo ktorého teraz pôjdete? Zoskoč dole a on ťa zachytí. Neboj sa!“

„Ale čo Ježko? Nemôžem ho opustiť.“
Stromy sa však odmlčali. Čo mohli poradiť Ježkovi, ktorý sa bezmocne drapkal po klzkých stenách batôžka? Ešte že z neho Anetka už zložila aspoň tie zvyšky zo svetra a pančuchových nohavíc. Už minuli malý strieborný smrečok a boli kúsok od dverí do domu, keď dievčatko zrazu zabočilo vľavo a vydalo sa popri múre. Vzadu prešlo záhradou s jablonami a na konci tej záhrady pri plote si čupla, otvorila batoh a vykotúľala Ježka von. Ako bola predklonená, Kuliferda hneď nenápadne zoskočil do trávy.

„Ahoj, ježku,“ šepla Anetka, „tu ti bude lepšie. Maj sa dobre a nehnevaj sa, že som ťa vzala k nám na návštevu.“

Zdalo sa jej, akoby sa na ňu jež chápavo pozrel a potom pohol labkou na rozlúčku. Dievčatko chvíľu sedelo a čakalo, či ešte niečo urobí, alebo či odbehne preč.

Keď sa však nehýbal, povedala smutne: „Tak ja už idem.“ Vstala a odišla späť k domu svojej babičky. Ježko s Kuliferdom osameli. Dlho mlčali a pozerali sa, ako odchádza. Bolo im trochu smutno. Veď si Anetku obľúbili a ani trochu sa na ňu nehnevali.
„To bolo,“ povedal po chvíli Kuliferda, „už som si myslel, že zase skončíme pod posteľou.“
„To bolo,“ vzdychol Ježko, „už som si myslel, že som ťa nadobro stratil.“
Obrátili sa a pozreli k lesu. Nebolo to ďaleko. Museli však prejsť úvozom a potom ešte kúsok cez lúku. Zrazu im niečo za chrbtom temne zavrčalo. Od ľaku sa otočili. Stál tam čierny chlpatý pes Karlík a uprene na nich zízal.