Strieborňák

Bol raz jeden peniaz; vyšiel z mincovne lesklý, poskakoval a spieval:
„Sláva! Teraz pôjdem do širokého sveta!“
A dostal sa tam.
Dieťa ho zvieralo v teplých ručičkách a lakomec v studených, vlhkých rukách. Starší ho mnohokrát obracali, kým ho vydali, kým mladí ho hneď pustili ďalej.
Peniaz bol strieborný, mal v sebe len veľmi málo olova, a bol už celý rok vo svete, to jest v krajine, v ktorej bol razený.
Potom sa dostal za hranice; bol totiž posledným z mincí tej krajiny, ktorý zostal v peňaženke cestujúceho pána. Ten ani sám nevedel, že ho má, kým sa mu nedostal medzi prsty.
„Tuto mám ešte strieborňák z domova!“ povedal. „Nech so mnou cestuje!“
A strieborňák zvonil a poskakoval od radosti, keď sa vracal do mešca. Tam ležal vedľa cudzích druhov, ktorí prichádzali a odchádzali, kým peniaz z domova tu zostával stále. Bolo to pre neho vyznamenanie.
Uplynulo už niekoľko týždňov a peniaz bol ďaleko vo svete; ani sám nevedel kde. Počul od ostatných mincí, že sú francúzske a talianske, jedna hovorila, že sú práve v tom meste, iná že v onom, ale strieborňák si o tom nevedel urobiť predstavu. Nespoznáš svet, ak si stále v mešci, a on v ňom bol.
Ale keď tu jedného dňa ležal, zbadal, že peňaženka nie je zatvorená, a priplazil sa k otvoru, aby sa trochu pozrel von. Nemal to robiť, ale bol zvedavý, a to sa trestá. Vypadol do vrecka. Keď potom navečer cestujúci peňaženku odložil, ležal strieborný peniaz stále vo vrecku, a tak sa so šatami dostal von na chodbu.
Tu vypadol na zem, nikto to však nepočul, nikto to nevidel.
Ráno odniesli šaty späť do izby, pán sa obliekol a odcestoval. ..... Ale strieborný peniaz nešiel s ním; našli ho a mal opäť vykonávať službu. Dostal sa do obehu s tromi inými mincami.
Je predsa len pekné pozrieť sa do sveta! myslel si strieborný peniaz. Poznať iných ľudí, iné mravy!
„Akýpak je toto peniaz?“ povedal vtom ktosi. „Veď nie je z našej ríše. Je falošný! Neplatí!“
No, a teraz sa začína história strieborného peniaza, ako ju neskôr sám rozprával.
„Falošný! Neplatí! Striasol som sa od hrôzy,“ povedal peniaz. „Vedel som, že som z dobrého striebra, že mám dobrý zvuk a správnu razbu. Určite sa pomýlili, mňa tým nemohli myslieť. Ale mysleli mňa predsa! Mňa nazvali falošným, ja že neplatím! ‚Musím ho vydať potme!‘ povedal muž, ktorý ma teraz mal, a naozaj ma vydal potme. Avšak na dennom svetle ma opäť spoznali a ktosi mi začal nadávať: ‚Falošný! Neplatí! Musíme sa postarať, aby sme sa ho zbavili!‘“ A strieborný peniaz sa každému chvel medzi prstami, kedykoľvek ho mal niekto vydať ako platnú mincu.
„Ja úbohý peniaz! Načo mi je moje striebro, moja cena, moja razba, keď to nič neznamená! Sme svetu tým, čo si svet o nás myslí! Je asi strašné mať zlé svedomie, plaziť sa po cestách zla, keď ja, hoci som predsa celkom bez viny, môžem byť tak falošne posudzovaný! Kedykoľvek ma niekto vydal, bol som plný strachu, že sa na mňa pozerajú. Vedel som, že by ma odmietli, hodili na stôl, akoby som bol lož a podvod.
Raz som sa dostal k úbohej, chudobnej žene; dostala ma ako mzdu za svoju prácu a námahu, ale nemohla ma nijako vydať, nikto ma nechcel vziať. Bol som pre ňu naozajstným nešťastím.
‚Musím týmto peniazom niekoho oklamať,‘ povedala žena. ‚Nemám toľko peňazí, aby som si mohla schovať falošný peniaz. Nech ho má bohatý pekár, ten ho ľahšie uniesne. Ale ja sa predsa dopustím podvodu.‘
Teraz dokonca zaťažujem ženino svedomie!“ vzdychol si strieborný peniaz. „Či som sa na staré dni tak zmenil?“
A rozprával ďalej:
„Žena šla k bohatému pekárovi, ale ten poznal bežné mince príliš dobre. Nesmel som ležať, kam položili ostatné mince, ale hodil ma žene do tváre. Nedostala za mňa žiadny chlieb a ja som sa cítil hlboko zarmútený, že som bol razený na žiaľ iných. Ja, ktorý som bol v mladých časoch taký rád a taký istý, taký presvedčený o svojej cene a svojej pravej razbe. Stal som sa takým skľúčeným, ako len úbohý strieborný peniaz môže byť, keď ho nikto nechce. Ale žena ma vzala domov späť, pozerala sa na mňa veľmi vrúcne, prívetivo a priateľsky.
‚Nie, nechcem Tebou nikoho oklamať,‘ povedala. ‚Vyrazím do Teba otvor, aby každý poznal, že si falošný a predsa ..... tak mi teraz napadá ..... azda mi prinesieš šťastie, aspoň si to myslím! Vyrazím otvor do peniaza, pretiahnem otvorom stužku a dám ho potom susedkinmu dieťatku okolo krku ako peniaz pre šťastie!‘
A vyrazila do mňa otvor. Nie je nič príjemné, keď do Teba vyrážajú otvor, ale ak je účel dobrý, znesieme veľa. Pretiahli mnou stužku a stala sa zo mňa akási medaila. Zavesili ma dieťatku okolo krku. Dieťatko sa na mňa usmievalo, bozkávalo ma a ja som bol celú noc na teplých, nevinných prsiach dieťaťa.
Ráno ma vzala matka medzi prsty, pozrela sa na mňa a mala pri tom niečo v úmysle, ako som spozoroval.
Vzala nožnice a prestrihla stužku.
I položila ma do octu, až som sa zazelenal; potom zalepila otvor, trochu ma poutierala a za šera šla do lotériovej zberne, aby dostala potvrdenku, ktorá jej mala priniesť šťastie.
Ako mi bolo ťažko na mysli! Bol som stiesnený, akoby som sa mal rozlámať. Vedel som, že mi budú nadávať do falošných peňazí a že ma odhodia, a to práve pred množstvom mincí, ktoré tu ležia s nápisom a hlavou, na ktoré môžu byť hrdé.
Ale dostal som sa tam predsa. V zberni bolo veľa ľudí; majiteľ bol taký zaneprázdnený, že som sa so zazvonením zvalil medzi ostatné mince.
Či neskôr na potvrdenku vyšla nejaká výhra, neviem, ale to viem, že ma už nasledujúceho dňa spoznali, odhodili nabok a poslali von, aby som podvádzal a stále podvádzal.
Rok a deň som tak chodil z ruky do ruky, z domu do domu, stále mi nadávali, stále sa na mňa pozerali zlostne. Nikto mi neveril a ja som neveril ani sebe, ani celému svetu. Bola to ťažká doba.
Tu prišiel jedného dňa cestujúci a tomu ma, pravdaže, strčili do ruky. Bol dosť dôverčivý, že ma pokladal za bežnú mincu. Ale keď ma mal vydať, tu som počul zase zvolanie:
‚Neplatí! Falošný!‘
‚Dostal som ho za pravý,‘ povedal muž a pozeral sa na mňa pozorne. Tu sa mu celá tvár rozosmiala. To žiadna tvár pri pohľade na mňa ešte neurobila.
‚Nie, ale toto je predsa!‘ povedal. ‚Veď to je minca našej krajiny, poctivý strieborňák od nás, do ktorého vyrazili otvor a vyhlásili ho za falošný. Toto je zaujímavé! Teba schovám a vezmem Ťa so sebou domov!‘
Radosť mnou prenikla, bol som nazvaný dobrým, pravým strieborňákom a dostanem sa domov, kde ma všetci ľudia spoznajú a budú vedieť, že som z dobrého striebra a správnej razby. Rád by som sa bol rozžiaril od radosti, ale nie je v mojej povahe žiariť, to dokáže len oceľ, ale nie striebro.
Zabalili ma do jemného, bieleho papiera, aby som sa nezmiešal medzi ostatné peniaze a nestratil sa.
A len pri slávnostných príležitostiach, keď sa muž stretol s krajanmi, ma vyberali a veľmi dobre o mne hovorili. Hovorili, že som zábavný. Je zaujímavé, že môžeš byť zábavný, aniž si povedal jediné slovo.
A potom som sa dostal domov. Všetka moja bieda pominula, začala sa doba radosti; veď som bol z dobrého striebra, mal som pravú razbu a nijako ma netrápilo, že do mňa vyrazili otvor, akoby som bol falošný; to nevadí, ak taký nie si. Musíš vydržať! Všetko príde časom k svojmu právu! Tomu pevne verím,“ povedal strieborný peniaz.