Šesť labutí

Raz poľoval jeden kráľ v lese a zver prenasledoval tak rýchlo, že mu jeho ľudia nestačili a on v tom lese zablúdil. Hľadal cestu von, ale nemohol ju nájsť. Vtom uvidel starú ženu so škaredou trasľavou hlavou, ktorá sa k nemu blížila; bola to čarodejnica:
„Milá žena,“ povedal kráľ, „môžeš mi ukázať cestu cez les?“
„Ó áno, môj kráľu,“ odpovedala, „to môžem, ale mám jednu podmienku: ak ti nepomôžem, nikdy z lesa nevyjdeš a biedne tu zahyniješ.“
„Aká je tvoja podmienka?“ spýtal sa kráľ.
„Mám dcéru,“ povedala stará žena, „je taká krásna, že podobnú vo svete nenájdeš, urob ju svojou ženou, urob z nej kráľovnú a ja ti cestu ukážem.“
Kráľ so strachom v srdci súhlasil, stará žena ho zaviedla do svojho domčeka, kde pri krbe sedela jej dcéra. Pozdravila kráľa, akoby ho už dlho čakala; a on videl, že je naozaj veľmi krásna, ale nepáčila sa mu a pri pohľade na ňu cítil čudné obavy. Potom posadil dievča pred seba na koňa, stará žena mu ukázala cestu a kráľ onedlho dorazil na kráľovský zámok, kde sa čoskoro konala svadba.
Kráľ bol už raz ženatý a s prvou manželkou mal sedem detí, šesť chlapcov a jedno dievčatko. Tie deti miloval zo všetkého na svete najviac, a keďže sa bál, že by im macocha mohla nejako ublížiť, dal ich odviezť do skrytého zámku, ktorý stál uprostred hlbokého lesa. Stál na utajenom mieste a cestu k nemu bolo také ťažké nájsť, že ju kráľ sám nemohol nájsť, kým mu jedna múdra veštica nedala klbko priadze, ktoré bolo obdarené čarovnou mocou: keď ho hodil na zem, kotúľalo sa preč a ukazovalo mu cestu.
Kráľ často chodieval za svojimi milovanými deťmi, až si kráľovná jeho neprítomnosť všimla, bola zvedavá a chcela vedieť, čo sám v lese vyhľadáva alebo tam má skryté. Rozdala teda sluhom veľmi veľa zlata a oni jej to tajomstvo prezradili a povedali jej aj o tom čarovnom klbku, ktoré jediné jej môže ukázať cestu.
Teraz nemala kráľovná pokoja, kým kráľovi klbko neodobrala, keď ho práve nestrážil. Potom vyrobila bielučké hodvábne košieľky, ktoré, keďže ju matka vyučila čarodejníckemu remeslu, očarovala silným kúzlom.
A raz, keď si kráľ opäť vyšiel na poľovačku, vzala tie košieľky a išla do lesa, a to klbko jej ukazovalo cestu. Chlapci, celí bez seba od radosti, keď videli niekoho prichádzať, mysleli si, že je to milovaný otec, a bežali mu veselo oproti. Vtedy kráľovná hodila na každého z nich očarovanú košieľku; len čo sa dotkla ich tielok, premenili sa chlapci na labute a tie odleteli preč do lesa. Kráľovná odišla spokojne domov a verila, že sa nevlastných detí zbavila. Ale malá princezná nebežala so svojimi bratcami, a tak o nej kráľovná nevedela.
Na druhý deň prišiel kráľ a chcel svoje deti navštíviť, ale našiel len dievčatko.
„Kde sú tvoji bratia?“
„Ach, milovaný ocko,“ odpovedala Eliška, „sú preč a ja som zostala sama.“
A potom mu rozprávala, ako cez okienko videla svojich bratcov premeniť sa na labute a odletieť preč. A ukázala mu perie, ktoré zostalo ležať na dvore a ona ho našla. Kráľ sa zachmúril, ale neveril, že by kráľovná urobila niečo také zlé, a keďže sa bál, že sa aj dievčatku môže prihodiť niečo zlé, chcel ju vziať so sebou. Ale Eliška mala z macochy strach, a preto otca uprosila, aby mohla zostať ešte jednu noc v lesnom zámku.
Dievčatko si však umyslelo, že pôjde hľadať svojich bratcov. A keď nastala noc, ušlo a bežalo rovno do lesa. Išla celú noc lesom a druhý deň tak isto, až od únavy už ďalej nemohla. Vtedy uvidela lesnú chalúpku a vošla dnu. Uvidela šesť postelí, ale neodvážila sa si do žiadnej ľahnúť, len si vliezla pod jednu z nich, zostala ležať na tvrdej zemi a chcela tak prenocovať.
Ale len čo slnko zapadlo, začula Eliška akýsi hluk a videla, že oknom vletelo dnu šesť labutí. Labute si sadli na zem a čechrali si perie tak dlho, až z nich ich labutia koža spadla ako košeľa. Vtedy Eliška uvidela, že sú to jej bratia. Zaradovala sa a vyliezla spod postele von. Bratia boli nemenej potešení, keď svoju sestru uvideli, ale ich radosť netrvala dlho.
„Tu nemôžeš zostať,“ povedali dievčaťu. „Toto je pelech zbojníkov, keď prídu domov a nájdu ťa tu, zabijú ťa.“
„Naozaj ma nemôžete ochrániť?“ spýtala sa sestrička.
„Nie,“ odpovedali jej, „lebo my každý večer len na štvrť hodiny odhodíme svoju labutiu kožu a máme počas tej krátkej doby svoju ľudskú podobu, ale potom sa zase staneme labuťami.“
Eliška sa rozplakala a pýtala sa:
„Naozaj sa nijako nedáte vyslobodiť?“
„Ach, nie,“ odpovedali jej chlapci, „podmienky na vyslobodenie sú veľmi kruté. Nesmela by si šesť rokov prehovoriť ani sa zasmiať a musela by si počas toho času ušiť šesť košieľ z kvetov astier. Ak však cez tvoje ústa prejde jediné slovo, bude všetka námaha zbytočná.“
A keď im to bratia povedali, uplynula práve tá vymeraná štvrťhodina a oni opäť ako labute odleteli oknom.
A dievčatko sa pevne rozhodlo, že svojich bratov vyslobodí, aj keby ju to malo stáť život. Opustilo lesnú chyžu a odišlo do hĺbky lesa. Tam si sadlo na jeden strom a prenocovalo tam. Ráno natrhalo kvety divokých astier a začalo pracovať. Rozprávať nemala s kým, na smiech nemala žiadnu chuť, sedela a myslela len na svoju prácu.
Keď uplynul dlhý čas, stalo sa jedného dňa, že kráľ tej krajiny poľoval v lese a jeho poľovník prišiel až pod ten strom, na ktorom sedela Eliška.
Zavolal na ňu hore:
„Kto si?“
Ale nedostal žiadnu odpoveď.
„Poď dolu!“ zavolal na dievča. „Nič sa ti nestane.“
Ale Eliška len nesúhlasne pokrútila hlavou. A keď ju ďalej otravoval otázkami, hodila mu dolu svoju zlatú retiazku a myslela si, že ho tým uspokojí. Ale on nepoľavil, tak dolu hodila svoj zlatý opasok, a keď ani to nepomohlo, tak podväzky, a dala všetko, čo mohla postrádať, až jej nezostalo nič iné, len košieľky, čo šila. Ale poľovník sa nedal odbiť, vyliezol na strom, dievča schmatol a zaviedol ho pred kráľa.
Kráľ sa spýtal:
„Kto si? Čo si robila na tom strome?“
Ale dievča neodpovedalo. Kráľ sa jej pýtal vo všetkých rečiach, ktoré poznal, ale ona mlčala ako ryba. Keďže však bola veľmi krásna, kráľa to dojalo a pocítil k nej veľkú lásku. Zahalil ju do svojho plášťa, posadil ju pred seba na koňa a odviezol na svoj zámok. Tam jej dal priniesť krásne šaty a jej krása sa rozžiarila ako slnko v jasnom dni; ale ani slovo počas celého času neprehovorila.
Sadli si k stolu a jej skromný vzhľad a cudné správanie sa mu tak zapáčili, že povedal:
„Teba si chcem vziať za ženu a žiadnu inú na celom svete,“ a o pár dní sa s ňou naozaj oženil.
Ale kráľ mal zlú matku, ktorá bola s takou nevestou nespokojná a o kráľovnej zle hovorila, že kdovie odkiaľ tá dievka pochádza a kráľa si určite nezaslúži.
Po roku sa Eliške narodilo dieťa a tá zlá svokra sa vkradla do spálne, dieťa odniesla preč a spiacej kráľovnej pomazala ústa krvou. Potom pobehla ku kráľovi a žalovala na kráľovnú, že je ľudožrútka. Ale kráľ tomu nemohol uveriť a prikázal, že jeho žene nikto nesmie ublížiť. Eliška mlčky sedela pri svojej práci, usilovne šila košieľky a na nič iné nemyslela.
Budúci rok, keď Eliška porodila ďalšie dieťatko, zlá svokra svoj zlý skutok zopakovala, ale ani tentoraz kráľ tej úskočnosti neuveril a povedal, že kráľovná je dobrá a zbožná a že je nevinná, to určite jedného dňa vyjde najavo.
Keď však aj tretie novorodeniatko zmizlo a žalovali na kráľovnú, že to spôsobila ona, a kráľovná na svoju obhajobu ani slovko nepovedala, nemohol kráľ urobiť nič iné, len ju vydať súdu.
A kým sa skončil deň, bol vynesený taký rozsudok, že bude nasledujúceho dňa upálená na hranici. Toho dňa mal byť aj posledný deň lehoty, v ktorej mohlo uplynúť tých šesť rokov, keď musela mlčať a šiť košieľky. Tých šesť košieľ bolo hotových, len jednej chýbal ľavý rukáv. Keď Elišku viedli k hranici, košieľky mala prevesené cez ruky, a keď zapálili oheň a všade naokolo sa mocne rozhorel, obzerala sa Eliška s obavami okolo seba. Vtom konečne priletelo šesť labutí a Eliška videla, že chvíľa vyslobodenia sa blíži.
Labute krúžili okolo horiacej hranice, aby mohla kráľovná hodiť na každú košieľku; a len čo sa košieľky dotkli ich tiel, labute sa premenili a stáli tam opäť jej bratia, len ten najmladší mal namiesto ľavej ruky labutie krídlo.
Objali sa a pobozkali navzájom a kráľovná predstúpila pred kráľa, ktorý bol veľmi prekvapený, že jeho žena začala hovoriť, a takto mu povedala:
„Milovaný manžel, teraz môžem hovoriť a všetko ti objasniť, že som nevinná a falošne obvinená.“
A rozprávala kráľovi o zlých skutkoch kráľovnej matky, ktorá jeho tri deti odniesla preč a ukryla. Vtedy sa kráľ veľmi zaradoval. Tá zlá kráľovná matka skončila na tej hranici, ktorú pripravila pre svoju nevestu.
Kráľ, kráľovná a šiesti bratia žili potom dlhé roky v láske, nádeji a hojnosti.