Hľadali sa, až sa našli

Bol raz jeden malý, fešný a veselý krtko, ktorý sa volal Kulíšek.
Vyvádzanie najrôznejších kulišstiev bolo jeho veľmi obľúbenou každodennou náplňou a práve preto k nemu tak pristalo aj to jeho meno. Miloval zimu. Svoj domček mal v snehu, a keď padal sneh a mrzlo, až praskalo, bol celkom vo svojom živle a stával sa z neho ten najšťastnejší a najveselší krtko. Bol tiež úžasne milý i smiešny. Na svoju malú hlavičku si vždy nasadil peknú čiapočku s obrovským brmbolcom, aby mu nenafúkalo do uší, a už si to namieril rovno medzi deti, zapojiť sa do všetkých ich zimných radovánok.

Deti ho mali veľmi rady, jemináčik! Nenašiel sa nikto, kto by toho malého Kulíška nemal rád. Jazdil s deťmi na sánkach, kĺzal sa na klzisku, ale zo všetkého najradšej si robil zo snehu gule a stál vždy na čele každej guľovačky. V zime bol vždy veľmi šťastný a plný radosti, ibaže horšie to bývalo na jar a ešte horšie v lete! Len čo sa na jar začal topiť všetok napadnutý sneh, krtko sa stával smutným a bolo hneď po jeho radosti. Plakal a trápil sa, lebo sa mu rozpúšťal jeho krásny domček, vytvorený v snehu, ktorý mal tak rád.

Úbohému Kulíškovi tak nezostávalo nič iné,
ako si vyryť nový domček v zemi z hliny tak,
ako to býva u ostatných krtkov zvykom. Ibaže v hline sa hrabal veľmi nerád, preto zostával takto mrzutý a zronený až do ďalšieho príchodu zimy. Až potom bol zase hneď veselší a jeho úsmev na tvári mu opäť ožil.

Jenže nastala doba, keď zimy prichádzali rok čo rok miernejšie, snehu málo, často takmer žiadny, a malý Kulíšek sa už nedokázal tešiť tak, ako kedysi. Často nebolo snehu ani toľko, aby si v ňom mohol znova vytvoriť ten svoj domček a uvelebiť sa v ňom podľa svojho gusta, a tak bol stále smutnejší a uplakanejší a netúžil už po ničom inom než po skutočnej zime. Bez nej skrátka šťastný byť nedokázal, aj keď sa o to snažil akokoľvek.

Raz sa so svojím trápením zveril svojej priateľke, ktorou bola dlhý čas aj múdra líška z lesa, a tá mu povedala:
„Vieš, ja som kedysi poznala ľadového medveďa Bélina, ktorý tu u nás tiež nebol šťastný a zima mu chýbala presne tak, ako teraz tebe. Ale aby si nepovedal, že som lakomá tajnostkárka, dám ti dobrú radu! Vezmi nohy na plecia a uháňaj bývať na sever, kde je zima bez prestania. Medveď ma tiež poslúchol a odvtedy je šťastný a nič mu tam nechýba,“ navrhovala Kulíškovi líška.

„Jé, líštička, ty si ale múdra! Toľko toho poznáš, to sa radšej hneď vydám na cestu!“
povedal krtko a ako povedal, tak aj urobil.

Rozlúčil sa s líškou a vydal sa ďaleko, preďaleko za zimou, o ktorej celý ten čas túžobne iba sníval.
Kráčal si to hrdo tou neznámou cestou stále ďalej a ďalej presne smerom, ktorým ho líška nasmerovala, a svižným krokom sa náhlil v ústrety svojmu vytýčenému cieľu, ktorý bol však stále v ďalekej nedohľadne.

Kulíšek sa však nevzdával a ešte k tomu si veselo spieval do rázneho kroku:

Ja som krtko Kulíšek,
plyšový mám kožúšok,
hľadať idem domček,
budem šťastný krtček.

Vo snehu ho postaviť,
tam sa mi bude dobre žiť,
som ja malý krtí chlapec,
hľadám detí celý kopec.

Túžim sa s nimi hrať,
sánkovať ma budú brať,
na severe je vraj zima,
tam mi bude stále prima.

Tralalí, tralalá,
tralalí, tralalá,
cestu mi líška vybrala.

Čoskoro cestou natrafil na skupinku mladých turistov, ktorí mali namierené práve na sever. Jednému z nich tento malý kulišiak jeden prefíkaný skočil do batoha, kde sa potichu vtlačil a nenápadne sa skrýval.

A len vďaka tomu sa Kulíšek nakoniec predsa len dostal až tam, kam chcel, a rozhodne toho neľutoval. Toľko snehu ešte nikdy nevidel! Prudký mráz mu hneď poštípal ten jeho červený frňáčik, ale Kulíškovi to nevadilo. Brodil sa tou obrovskou kopou chladivého snehu a neprestával sa radovať. Vyhrabal si v ňom hlboké iglu a tak získal domček presne podľa svojho želania, v ktorom si teraz, panečku, liboval!

Jediné, čo mu chýbalo, boli práve deti, a tak sa ich Kulíšek vydal hľadať. Lenže nikoho takého nestretol, iba dlhé kolónie tučniakov, ale tie si takého malého, hoci milého, krtka vôbec nevšímali. Zato Kulíškovi sa všetci tí tučniaci veľmi zapáčili a netúžil po ničom inom než po hre s nimi. Pristúpil k nim preto bližšie a nesmelo hovorí:

„Ahojte, chlapci, vy ste ale krásni, a ako pekne sa kolíšete! Neprijali by ste ma medzi seba?“
Avšak u tučniakov nepochodil, hoci ich prosil akokoľvek. O to viac bol celý mrzutý, ale nezúfal a pokračoval cestou všade tam, kade tučniaci chodili, až došiel k obrovskému ľadovcu.

„Jé, tu je to príma!“ zaradoval sa krtko, lebo sa mu tam veľmi zapáčilo.
Vtom však započul tichý, žalostný plač a nešťastné stonanie.
Obzeral sa okolo seba a hľa, tu pod ľadovou kôrou zazrel sedieť presmutného, maličkého tučniačika.

„Prečo toľko plačeš, tučniačik, kto ti ublížil, no len povedz a utri si svoje slzičky!“
povedal Kulíšek a hneď ho začal utešovať.

Len čo uvidel tučniačik takého pekného a milého krtka,
hneď prestal plakať a začal mu rozprávať celý svoj príbeh:

„Ani mi nehovor, krtko, rúca sa mi celý svet a smola sa mi lepí na päty, kade chodím. Vieš, keď som bol ešte oveľa menší, stratil som sa zo svojej kolónie a zostal som na svete úplne sám. Bolo mi veľmi smutno, ale krátko nato som si tu predsa len našiel svojho najlepšieho priateľa. Bol to snehuliačik, ktorý zázrakom ožil a utiekol z juhu až sem k nám. Stali sa z nás neodlučiteľní kamaráti a ja som bol taký rád, že už konečne nebudem sám. Lenže jeho kúzlo oživnutia zrejme už dávno pominulo a on sa zrazu stal opäť tým obyčajným snehuliakom zo snehu, ktorý tu len stál, ani sa nepohol, nepreriekol ani slovo, ani sa na mňa už nepozrel. Neskôr ho niekam odniesla snehová búrka a ja som tu zostal zase sám. Úpenlivo som prosil, aby ma dospelí tučniaci vzali medzi seba, ale oni ma neprijali, a preto plačem, vieš, krtko?“

A Kulíšek hneď na to:

„Tak to sme na tom podobne, hurá! Aj ja som sa chcel začleniť medzi tučniakov, ale oni o mne nechceli ani počuť. Pochádzam z ďaleka, kde je zima len krátka, a vieš, ja som tam bez snehu a ľadu už nedokázal byť šťastný. Dobrá líštička mi však poradila, aby som išiel žiť sem k vám, a tak ma tu teda máš! Strašne rád sa hrám s deťmi, ale žiadne som tu ešte nestretol, preto som rád, že som tu našiel práve teba, tučniačik, však sa budeme spolu hrať?“

„To sa vie, neboj! Aj ja sa veľmi rád hrám, ale nemám s kým.
Ani nevieš, ako si ma potešil, krtko, a ako sa vlastne voláš?“ spýtal sa tučniačik krtka.

„Mňa volajú Kulíšek a teba?“

„Moje meno je Lulu!“ odpovedal tučniak a nové priateľstvo tak bolo na svete raz-dva!
Obaja si boli veľmi blízki a nesmierne si spolu rozumeli a už nikdy im nebolo smutno osamote!
Všade chodili a čmuchali spolu a hrali sa a dovádzali tak, ako si to obaja vždy predstavovali a priali.

Kulíšek mal zrazu pocit, akoby sa ocitol niekde v rozprávke. Taká báječná zima bola presne to, po čom krtko kedy prahol. Konečne mohol mať domček v snehu po celý rok a jeho hrabanie v hline sa tak pre neho už raz a navždy stalo minulosťou.

Jeden rok býval Lulu v domčeku u Kulíška a ten druhý si to zase vymenili a krtko šiel bývať do domčeka z ľadu k tučniakovi a takto sa pravidelne striedali rok čo rok.

Obaja boli zase veselí a šťastní, veď sa hľadali tak dlho, až sa našli, a to je veľmi dobre, lebo dobré priateľstvo je v živote veľmi cenné.

Dnes si jeden bez druhého nedokáže svoj život vôbec predstaviť, a tak sa tam spolu radujú, dovádzajú a v snehu skotačia možno ešte dnes, kto vie?