Janko a Marienka

Pri jednom hlbokom lese žil chudobný drevorubač so svojou ženou a dvoma deťmi; chlapec sa volal Janko a dievčatko Marienka. Živobytie mali biedne a raz, keď do krajiny prišla veľká drahota, už nedokázal zohnať ani denný chlieb.
Keď na to myslel aj večer v posteli a od samých starostí sa prevracal, vzdychol a povedal svojej žene:
„Čo si len počneme? Ako uživím svoje úbohé deti, keď nemáme nič ani sami pre seba?“
„Vieš čo, muž?“ odvetila žena. „Zavčasu ráno odvedieme deti do lesa čo najhlbšie, tam rozložíme oheň a dáme im každému kúsok chleba, potom pôjdeme za svojou prácou a necháme ich tam samotné. Cestu domov už nenájdu a tak sa ich zbavíme.“
„Nie, žena,“ povedal muž, „to nikdy neurobím, ako by som mohol uniesť, že by som svoje deti nechal v lese? Divá zver by na ne iste prišla a roztrhala by ich.“
„Ach ty, hlupák,“ povedala žena, „potom musíme všetci zomrieť od hladu, môžeš hobľovať dosky na truhly.“
A pokoj mu nedala, kým muž nakoniec nesúhlasil.
„Je mi tých úbohých detí ľúto,“ povedal muž nakoniec.
Deti však od hladu tiež nemohli zaspať a počuli, čo macocha otcovi hovorí. Marienka sa dala horko plakať a povedala Jankovi:
„Čo si len počneme?!“
„Ticho, Marienka,“ povedal Janko, „netrap sa, ja nás nejako ochránim!“
A keď starí zaspali, vstal, natiahol si kabátik, otvoril dvere a vykradol sa von. Mesiac jasne svietil a biele štrkové kamienky, ktoré ležali pred domom, sa blyštali ako pravé grajciare. Janko sa zohol a pozbieral toľko kamienkov, koľko sa mu zmestilo do mošne. Potom sa vrátil a povedal Marienke:
„Buď pokojná, milá sestrička, a pokojne spi, Boh nás neopustí.“
A sám si ľahol späť do postele.
Keď nastal nový deň, ešte skôr než vyšlo slnko, prišla macocha a obe deti zobudila:
„Vstávajte, vy lenivci, ideme do lesa po drevo!“
Potom im každému dala kúsok chleba a povedala:
„Tu máte niečo na obed, ale nezjedzte si to skôr, lebo nič iné už nedostanete!“
Marienka dala chlieb do zástery, pretože Janko mal v mošni kamienky. Potom sa spoločne vydali na cestu do lesa. Keď prešli kúsok cesty, Janko sa zastavil a pozrel späť k domu, a takto sa to zakaždým opakovalo. Tu otec povedal:
„Janko, na čo stále pozeráš a zostávaš pozadu, dávaj pozor a nezdržuj sa!“
„Otče,“ odvetil Janko, „pozerám sa na svoju bielu mačičku, ktorá sedí hore na streche a lúči sa so mnou.“
Tu žena povedala:
„Ty hlupák, to nie je tvoja mačička, to je len ranné slnko, ktoré svieti pri komíne.“
Janko sa však na mačičku nepozeral, ale vždy vytiahol z mošne jeden žiarivý kamienok a hodil ho na cestu.
Keď prišli do stredu lesa, povedal otec:
„Deti, teraz nazbierajte drevo, ja vám rozložím oheň, aby ste sa pri ňom mohli ohriať.“
Janko a Marienka znosili celú kopu haluziny, ktorú potom muž zapálil. Keď sa plamene rozhoreli, žena povedala:
„Teraz si ľahnite k ohňu, deti, a odpočiňte si, my ideme rúbať drevo. Len čo budeme hotoví, prídeme a odvedieme vás.“
Janko a Marienka sa posadili k ohňu, a keď nastalo poludnie, každý zjedol svoj kúsok chleba. A pretože počuli rany sekerou, verili, že otec je nablízku. Ale to nebola sekera, ale vetva, ktorá bola priviazaná na jednom suchom strome a vietor ňou sem a tam búchal o strom.
A keď tak dlho len sedeli, padali im viečka od únavy a o chvíľu obaja tvrdo zaspali. Keď sa konečne zobudili, bola už tmavá noc. Marienka sa dala plakať a nariekať:
„Ako sa z toho lesa dostaneme?“
Janko ju však utešoval:
„Len chvíľu počkaj, kým mesiačik nevyjde, potom cestu domov už nájdeme.“
A keď vyšiel mesiac, vzal Janko sestričku za ruku a išli podľa kamienkov, ktoré sa v mesačnom svetle trblietali a žiarili ako rydzie grajciare a cestu im ukazovali.
Celú noc kráčali a pri rozednievaní Janko a Marienka opäť prišli k otcovskému domu. Zaklopali na dvere, a keď im žena otvorila a videla, že sú to Janko a Marienka, povedala:
„Ach, vy neposlušné deti, čože ste v tom lese tak dlho spali? My sme už mysleli, že sa nechcete vrátiť domov.“
Ale otec sa zaradoval, lebo mu ťažko ležalo na srdci, že ich nechal samotné v lese.
Nedlho potom zase vyzerala bieda z každého kúta a deti počuli, ako matka v noci v posteli povedala otcovi:
„Všetko sme už zjedli, máme už len pol bochníčka chleba, potom bude naše trápenie u konca. Tie deti musia preč! Musíme ich zaviesť ešte hlbšie, aby cestu viackrát nenašli! Je to naša jediná záchrana!“
Mužovi z toho bolo ťažko pri srdci a pomyslel si:
„Bolo by lepšie, keby si sa o posledné sústo podelila so svojimi deťmi.“
Ale žena na to nedbala, karhala ho a robila mu výčitky. Kto povie A, musí povedať aj B, a keď raz povolil, musel to urobiť aj druhýkrát. Deti boli ešte hore a ten rozhovor počuli. Keď starí zaspali, Janko vstal a chcel ísť von zbierať štrkové kamienky ako predtým, ale žena dvere zamkla a Janko nemohol von. Ale utešoval sestričku slovami:
„Neplač, Marienka, pokojne spi, veď nám milý Pán zase pomôže!“
Zavčasu ráno prišla žena a zodvihla deti z postele. Každé z nich dostalo kúsoček chleba, ešte menší než predtým. Na ceste lesom drobil Janko chlieb v mošni, občas sa zastavil a omrvinku chleba hodil na zem.
„Janko, prečo stále zastavuješ a obzeráš sa?“ spýtal sa otec. „Choď riadne svojou cestou!“
„Pozerám sa na svojho holúbka, ktorý sedí na streche a chce sa so mnou rozlúčiť,“ odvetil Janko.
„Hlupák,“ povedala žena, „to nie je tvoj holúbok, to je ranné slnko, ktoré svieti hore za komínom.“
Ale Janko po ceste stále hádzal omrvinky.
Žena zaviedla deti ešte hlbšie do lesa, odkiaľ by sa už nemohli vrátiť. Potom rozložili veľký oheň a matka im povedala:
„Zostaňte tu sedieť, deti, a keď budete unavené, môžete si trochu pospať. My ideme do lesa a budeme rúbať drevo. Večer, až budeme s prácou hotoví, prídeme a odvedieme vás.“
Keď bolo poludnie, podelila sa Marienka o chlieb s Jankom, ktorý svoj kúsok po ceste rozdrobil. Potom obaja zaspali, nastal večer a nikto po úbohé deti neprišiel. Zobudili sa až v hlbokej tmavej noci a Janko utešoval sestričku slovami:
„Len počkaj, Marienka, kým nevyjde mesiac, potom omrvinky chleba, ktoré som nahádzal na cestu, uvidíme a ony nám ukážu cestu.“
Keď vyšiel mesiac, zdvihli sa Janko s Marienkou, ale žiadnu omrvinku už nenašli, lebo tisíce vtáčikov, ktoré v lese a po poliach lietajú sem a tam, ich pozobali.
Janko povedal Marienke:
„Cestu domov aj tak nájdeme!“
Ale nenašli ju. Šli celú noc a ešte deň od rána do večera, ale z toho lesa nevyšli a boli tak hladní, lebo nemali nič okrem pár malín a čučoriedok, ktoré našli po ceste. A pretože boli obaja veľmi unavení, že ich nohy už nemohli ďalej uniesť, položili sa pod jeden strom a zaspali. Nastalo už tretie ráno od chvíle, keď opustili otcov dom. I dali sa ho opäť hľadať, ale dostávali sa stále hlbšie a hlbšie do toho lesa, a ak čoskoro nepríde nejaká pomoc, musia v ňom biedne zahynúť.
Keď bolo poludnie, uvideli na jednej vetve sedieť krásneho snehobieleho vtáčika, ktorý tak krásne spieval, že zostali stáť a počúvali ho. A keď dospieval pieseň, zamával krídlami a letel pred nimi a oni šli za ním, kým nedorazili k chalúpke, na ktorej strechu sa posadil.
Keď sa k tej chalúpke priblížili, uvideli, že je celá postavená z chleba, ozdobená je koláčmi a okná má z čistého cukru.
„To je priam ako pre nás urobené,“ povedal Janko,
„aby sme tu ochutnali tú požehnanú hostinu. Ja si vezmem kúsok zo strechy a ty, Marienka, ochutnaj kúsok okna, bude to iste sladučké.“
Janko sa načiahol do výšky a odlomil si kúsok strechy, aby vyskúšal, ako to chutí. Marienka sa postavila k okennej tabuli a chrúmala ju.
Tu sa ozval z chalúpky tenký hlások:
„Chrúp, chrúp, škrab,
kto mi ohrýza hrad?“
A deti odvetili:
„To len vietor, bratríček
mesiačika, hviezdičiek.“
Deti jedli ďalej, bez toho, aby sa nechali pomýliť. Janko, ktorému strecha nesmierne chutila, si odtrhol pekne veľký kus a Marienka odtrhla jednu celú okennú tabuľu, obaja sa potom posadili a pochutnávali si. Tu sa zrazu otvorili dvere a staručká žena, ktorá sa opierala o barličku, sa vykradla von. Janko a Marienka sa veľmi poľakali, takže im jedlo z rúk vypadlo, čo práve držali. Ale starenka pokývala hlavou a povedala:
„Ale, milé deti, kdeže ste sa tu vzali? Len poďte dnu a zostaňte u mňa, ja vám nič zlé neurobím!“
Chytila oboch za ruky a zaviedla ich do chalúpky. Potom im znosila dobré jedlo, mlieko a lievance s cukrom, jablkami a orieškami. Potom im dve krásne postieľky bielo povliekla, Janko i Marienka sa do nich uložili a mysleli si, že sa ocitli v nebi.
Tá starenka sa k nim správala priateľsky, ale bola to zlá čarodejnica, ktorá na deti striehla, a tú chalúpku postavila iba preto, aby ich sem prilákala. Keď nejaké dieťa upadlo do jej moci, zabila ho, uvarila a zjedla, a to bol pre ňu sviatok. Tá čarodejnica mala červené oči a ďaleko nevidela, ale mala veľmi jemný čuch ako nejaké zviera a ucítila, keď ľudia prichádzali.
Keď sa Janko a Marienka priblížili, zlomyseľne sa zasmiala a povedala zlovestne:
„Teraz vás mám, už mi neujdete!“
Zavčasu ráno, skôr než sa deti zobudili, vstala, a keď ich tak spanilé s ružovými líčkami videla odpočívať, povedala si pre seba:
„To bude šťavnaté sústo!“
Potom svojimi vráskavými rukami schmatla Janka a odniesla ho do malého chlieviku a zavrela za ním zamrežované dvere. Mohol kričať, koľko chcel, nič mu to nepomohlo. Potom išla k Marienke, zatriasla ňou a prikázala jej:
„Vstávaj, dievka lenivá, nanos vodu a uvar svojmu bratovi niečo dobré, on sedí vonku v chlieviku a musí pritučnieť. Až bude tučný, potom ho zjem!“
Marienka sa dala horko plakať, ale všetko bolo nadarmo, musela urobiť, čo si zlá čarodejnica želala. Teraz uvarila Jankovi to najlepšie jedlo, ale sama Marienka nedostala na jedenie nič iné ako račie škrupiny.
Každé ráno sa čarodejnica vliekla k chlieviku a volala:
„Janko, vystrč prstík, aby som vyskúšala, či si dosť tučný!“
Ale Janko vystrčil von kostičku a stará, ktorá mala oči zakalené, nemohla nič vidieť a myslela si, že je to Jankov prst, a bola veľmi prekvapená, že stále nepriberá. Keď uplynuli štyri týždne a Janko zostával stále chudý, stratila trpezlivosť a už nechcela dlhšie čakať.
„Hej, Marienka!“ zavolala na dievčatko. „Hni sa a nanos vodu! Nech je Janko tučný alebo chudý, ráno ho zabijem a uvarím!“
Ako nariekala úbohá Marienka, keď musela nosiť vodu, ako sa jej po lícach kotúľali slzy.
„Milý Bože, pomôž nám!“ prosila. „Radšej keby nás divá zver v lese roztrhala, aspoň by sme zomreli spoločne.“
„Nechaj si tie reči!“ okríkla ju starena. „Aj tak ti nepomôžu!“
Druhého dňa zrána musela Marienka zavesiť kotol s vodou a pod ním rozložiť oheň.
„Najprv upečieme,“ povedala starena, „pec mám rozpálenú a cesto vymiesené.“
Privolala Marienku k peci, v ktorej šľahali plamene.
„Vylez hore,“ prikázala jej, „a pozri sa, či je dobre rozpálená, či môžeme dnu sadiť chlieb.“
A keď bola Marienka pri peci, chcela ju tam starena strčiť a zavrieť za ňou, aby sa tam upiekla a ona ju mohla zjesť. Ale Marienka pochopila, čo má zlá čarodejnica za lubom, a tak povedala:
„Ja neviem, ako to mám urobiť, ako tam vleziem?“
„Hlúpa hus,“ povedala čarodejnica, „ten otvor je predsa dosť veľký, len sa dobre pozeraj, ja sama ním preleziem.“
Vyšplhala sa hore a strčila hlavu do pece. Tu do nej Marienka strčila, až vletela dnu, zabuchla za ňou železné dvere a zasunula závoru. Ha! To sa dala čarodejnica strašne vyť a nariekať, ale Marienka ušla preč a tá zlomyseľná starena sa tam biedne upiekla.
Marienka bežala rovno za Jankom, otvorila chlievik a zvolala:
„Janko, sme zachránení, tá stará čarodejnica je mŕtva!“
Tak Janko vyskočil von ako vtáčik z klietky, keď mu otvoria dvierka. Radostne si padli okolo krku, poskakovali a bozkávali sa. A pretože sa už nemali čoho báť, šli späť do tej čarodejníckej chalupy. V každom rohu stála truhla s perlami a drahokamami.
„To je ďaleko lepšie ako štrkové kamienky,“ povedal Janko a nabral si do mošne, koľko sa tam zmestilo.
A Marienka povedala:
„Ja chcem domov tiež niečo priniesť.“
A naplnila si zásteru.
„Ale teraz ideme preč,“ povedal Janko, „aby sme boli z toho čarodejníckeho lesa čo najskôr von.“
Keď šli pár hodín, dorazili k širokej rieke.
„Nemôžeme na druhú stranu,“ povedal Janko, „nie je tu žiadny chodníček ani mostík.“
„Neplaví sa tu ani žiadna loďka,“ odvetila Marienka, „ale tam pláva biela kačička, keď ju poprosím, azda nám pomôže na druhú stranu.“
A zvolala:
„Kačička, kačička, predrahá,
tu stojí Janko a Marienka,
žiadny most ani cestička,
vezmi nás na chrbát, bielučká a drahá.“
Kačička k nim priplávala, Janko si na ňu sadol a zavolal na sestričku, aby sa k nemu posadila.
„Kdeže,“ povedala Marienka, „to by bolo pre kačičku ťažké, musí nás previezť jedného po druhom.“
Tak to dobré zvieratko urobilo, a keď boli obaja šťastne na druhom brehu a ešte chvíľu kráčali, zdal sa im les povedomý a čoraz známejší, až sa pred nimi konečne zjavil v diaľke ich rodný dom. Tu začali deti utekať a ešte pred chalúpkou uvideli svojich rodičov a tí boli šťastní a objímali sa.
Ten muž od tej hodiny, keď nechal svoje deti v lese, nebol šťastný a jeho žena tiež nie. Marienka vytriasla zásteru a perly a drahokamy sa rozleteli po izbe. A Janko k tomu hádzal plné hrste z mošne. Tak bolo všetkým starostiam naraz koniec a oni spolu ďalej žili v čírej radosti.