O Kuliferdovi 10/14

Keď Ježko s Kuliferdom prebehli škárou medzi dverami, stali sa svedkami zvláštneho divadla. Mamička poskakovala po izbe, raz na jednej nohe, raz na oboch a tlieskala rukami vysoko zdvihnutými. Občas sa obrátila a mávla rukou. Naši kamaráti si chvíľu mysleli, že azda tancuje, ale prečo to robí teraz večer v Anetkinej izbe, nevedeli. Dokonca nehrala ani žiadna hudba.

A potom zbadali poletovať medzi jej rukami Mola. Krúžil sem a tam a snažil sa vyhnúť tomu tlieskaniu. Letel ku skrini v nádeji, že sa na hnedom dreve stratí, ale mamička ho zazrela a plížila sa po špičkách k nemu a potom ho chcela rýchlym pohybom zasiahnuť.
Anetka všetko zvedavo pozorovala z postele. Mala vyvalené oči a pootvorené ústa, v ruke žmolila cíp periny a snažila sa pochopiť, prečo mamička vynakladá také úsilie na to, aby chytila jedného mola. Muchy takto trpezlivo nechytala. Dokonca ani komáre v lete u babičky.

Mol prešmykol mamičke medzi prstami a podarilo sa mu vyletieť škárou medzi dverami von. Mamička stála uprostred izby a zhlboka dýchala. Potom podišla ku dverám a zavrela ich. Prešla izbu, sadla si na Anetkinu posteľ, usmiala sa a povedala: „Tak dobrú noc, dievčatko, a pekné sny.“

„Čo si to robila, mami?“
„Ále, naháňala som mola,“ odpovedala mamička. Mola povedala s malým m, pretože ho vôbec nepoznala. Bol to pre ňu mol ako každý iný.
„Ešte rozprávku,“ žobronila Anetka.

„Dobre,“ unavene prikývla mamička a zamyslela sa. „Bol raz jeden hrášok, ktorý sa nechcel uvariť v hrachovej polievke a spadol preto pod kuchynskú linku. Tam mu v tej tme a vlhku vyklíčili nožičky a ručičky a na hlave namiesto vlasov taký maličký klíčok.“
„To je rozprávka o mne,“ povedal Kuliferda.

„Ona ťa pozná?“
„Vyzerá to tak. Ale odkiaľ? Vôbec tomu nerozumiem.“
„Možno je viac hrášok, ktorým sa podarilo ujsť z polievky, a je to rozprávka o niektorom z nich,“ napadlo Ježka.
„Možno…“ pripustil Kuliferda.

„Počúvajme, o čom tá rozprávka bude, a hlavne, ako skončí.“
A tak počúvali. Lenže o chvíľu zaspali rovnako ako Anetka a spali ako dva dudky. Dudok, to je taký vták, ktorý žije vo svetlých lesoch, má oranžovú hlavičku, dlhý štíhly zobák a čiernobielo pruhované krídla, takže vyzerá ako navlečený do pyžama; tak Ježko i Kuliferda spali ako dva dudky až do rána, ukrytí pod Anetkinou posteľou.
Ráno ich zobudil nezvyčajný zvuk. Znelo to ako zemetrasenie alebo výbuch. Niečo ťažké dopadlo na zem v tesnej blízkosti Ježka a Kuliferdu. To Anetka vyskočila z postele a radostne zvolala: „Hurá, je sobota!“

„Čo je to sobota?“ spýtal sa Kuliferda, keď sa trochu spamätal. „A prečo kvôli tomu Anetka robí taký rámus?“
„Neviem,“ odpovedal Ježko, „asi sa niečo stalo vonku.“
Odvážili sa vyliezť spod postele, aby sa pozreli, čo dievčatko robí. Práve odhrnula záves a vyhliadala z okna.

„Určite,“ povedal Ježko, „niečo sa stalo vonku.“
Anetka sa obliekla a vyšla von z izby. Dvere nechala pootvorené. O chvíľu dovnútra vletel Mol a krúžil dookola. Potom uvidel Ježka s Kuliferdom a zamieril si to k nim.
„Konečne,“ povedal zadychčane, „všade vás hľadám.“
„A prečo?“ chcel vedieť Kuliferda.

„Pretože som to popletol,“ odpovedal Mol.
„Čo si popletol?“ spýtal sa Ježko.

„To s tým východom. Keď vyjdete hlavnými dverami von, tak to ešte neznamená, že stojíte smerom na východ. Teda geograficky,“ vysvetľoval Mol a dôležito zdôraznil slovo geograficky.

„Ako?“ nechápal Ježko.
„Geograficky, čiže zemepisne. Skrátka, zistil som v jednej knihe, že zemepisný východ, čiže geografický smer sa dá určiť len podľa kompasu a nie podľa dverí.“
„A čo je to kompas?“ nevedel Kuliferda.

„Kompas je prístroj na určovanie smeru.“
„Smeru úteku?“ uisťoval sa Kuliferda.
„Áno, napríklad smeru úteku.“
Ježko posmutnel. „Tak ten my nemáme.“

Nemal však čas o tom dlho premýšľať, pretože v tej chvíli vošla Anetka späť do izby. Všetci traja sa stihli len-len znova schovať pod posteľ. Anetka otvorila skriňu, vyberala svoje oblečenie von a hádzala ho na stoličku.
„Asi sa chce prezliecť,“ dumal Kuliferda.
„Alebo jej je zima,“ myslel zasa Ježko.
„Možno upratuje,“ povedal Mol.

Ani jeden z nich však nemal pravdu. Anetka si z hromádky oblečenia vybrala sveter a vlnené pančucháče a zvyšok vecí kopla nohou ku skrini. Zo stola vzala kresliaci blok a pastelky a hodila ich na stoličku.

Do izby vošla mamička a povedala: „Tu máš. Pridaj si do tašky desiatu.“
Podala Anetke jedlo zabalené v obrúsku. „A poď sa naraňajkovať. Nech ti nevychladne kakao.“
Mamička sa obrátila a odišla. Anetka dala všetky veci, ktoré mala pripravené na stoličke, do červeného ruksačika, pridala navrch desiatu a potom odbehla, aby jej nevychladlo kakao a nevytvorila sa na ňom šupka, ktorú nemala rada.
Ježko, Kuliferda a Mol vyliezli von z úkrytu.

„No toto, azda sa Anetka nesťahuje,“ strachoval sa Kuliferda, veď aj keď to bola Ježkova únoskyňa, mal tú dievčinku celkom rád.

„Mňa skôr zaujíma tá desiata,“ zavetril Ježko a šinul si to k ruksačiku, „už dlho som nič nejedol.“

A tak sa všetci premiestnili k červenému ruksačiku pohodenému na zemi. Bol otvorený a voňal z neho chlieb s paštétou. Ježko si mlaskol a bez vyzvania sa nakvartieroval dovnútra. Pravdepodobne si myslel, že toto je ten najlepší úkryt, aký kedy doteraz objavil. Mäkučko, teplučko a lákavá vôňa paštéty. Kuliferda s Molom zostali stáť vonku a pozerali sa na neho. Oni paštétu nejedli. Mol by si možno pochutil na omrvinke chleba, ale ako vyhlásil, práve nemá hlad.

Možno si hovoríte, že nie je vôbec pekné, keď jeden hoduje a ostatní sa naňho len pozerajú. Ježko si to tiež tak hovoril.

Obrátil sa a vraví: „Chlapci, poďte si tiež dať so mnou. Je tu pre všetkých dosť.“
A Kuliferda na to: „Ja rád len vodu. Len pokojne raňajkuj, Ježko, nedaj sa rušiť.“
„Neviem, neviem,“ vrtel sa Ježko, „nie je slušné nechať vás takto čakať vonku. Škoda, že tu nie je tiež trocha vody.“ A obzeral sa po ruksaku, ako keby v ňom mohla byť niekde mláčka.

„Poletím sa pozrieť po okolí,“ ponúkol sa Mol, „či by niekde nebolo niečo pre nášho Kuliferdu.“

Načechral krídla a už sa trepotal vo vzduchu. Kuliferdovi sa zovrelo hrdlo dojatím. Teraz si len uvedomil, aké má dvoch výborných kamarátov, ktorí nemyslia len na seba, ale aj na neho, na malý hrášok, ktorý ušiel z polievky a myslel si, aký je odvážny a silný, a pritom je taký malý a bezmocný. Stačí chvíľka nepozornosti a oranžová papuča ho rozšliapne na placku, alebo ho prehltne čierna diera v umývadle.

Lenže načo by to všetko bolo, byť odvážny, ujsť z polievky, keby mal zostať na svete sám? Chcel Ježkovi povedať, ako ho má rád a že nemá hľadať vodu, z ktorej by sa on Kuliferda mohol napiť. Potom ho napadlo, či by kamarátovi nerobilo radosť, keby aspoň okúsil trochu tej paštéty.

Vliezol teda do ruksačika a vyhlásil, že pojje paštétu s Ježkom na raňajky. Ježko už predtým rozbalil prednými zubami desiatu a teraz sa snažil čumáčikom dva krajce chleba zlepené paštétou od seba oddeliť, aby sa lepšie dostal k paštéte. V okamihu, keď sa mu to podarilo, ktosi zdvihol ruksak do vzduchu, až sa obaja kamaráti zvalili na sveter a zhora sa na nich s žuchnutím prevalil chlieb s paštétou. Niekto ruksak zatvoril a bola tma.