Rarášok a šetek IV. Na Chrudimsku

Jedného chudobného poctivého roľníka postihlo veľké nešťastie: krupobitie mu zbilo pole tak, že nezostalo ani jedno celé steblo. Úbohý gazda chodil okolo svojej zmarenej nádeje, div že nezúfal. Vtom ho stretne akýsi človek, zastaví ho a hovorí:
„Gazda, nevzali by ste ma do služby za paholka?“
Gazda sa naňho pozrel a povedal:
„Sám nebudem mať čo jesť: tu je moja tohtoročná žatva!“ a pritom ukázal na zbité pole.
„Len ma vezmite predsa,“ domlúval ten človek; „veru, nebudete toho ľutovať.“ Bol to rarášok. Gazda si potom predsa len dal povedať a vzal ho.
Keď prišli domov, hovorí paholok:
„Gazda, ja pôjdem do mlyna.“
„Čo chceš mlieť?“ povedal gazda, „nemám ani zrnka obilia.“
„Ale máte v stodole na povale slamu, len mi požičajte dvanásť vriec.“
„No, ak z tej slamy niečo namelieš ..... zbohom!“
Paholok išiel, narobil zo slamy sečku, nameral ju do vriec, naložil na voz a išiel. Keď prišiel do mlyna, bolo už neskoro v noci a poriadna tma. Mlynár mal na sýpke vo vreciach nameraných dvanásť korcov raže, čo nakradol zákazníkom; chcel to ráno viezť na trh. Rarášok presypal tú raž do svojich vriec a jemu tam nasypal svoju sečku. Potom zomlel, dal merné a išiel domov.
Gazda mal pár koní, ale boli takí zlí, že sotva nohy vliekli. Raz musel paholok s inými paholkami na panskú robotu; mali voziť drevo z lesa. Ostatní paholci si z neho a z jeho pána pre ten slabý záprah robili posmech, a keď nakladali, prihodili mu na voz nad jeho náklad tri ťažké dubové polená; chceli, aby s vozom uviazol v blate, lebo bola veľmi zlá cesta. Paholok to dobre vedel, ale robil sa, že nevie. A keď prišli do tých mokradí, kde mysleli, že uviazne, išiel paholok za vozom a trochu rukou pomáhal a kone vyšli tak ľahko, ako by ťahali prázdny voz. Všetci ostatní paholci potom v tom blate uviazli, potrhali postranice, museli jeden druhému pripriahať a trápili sa až do noci, kým mohli vyjsť. Rarášok sa im vysmial, nechal ich v blate a išiel ďalej.
Čoskoro potom jedného dňa hovorí paholok:
„Gazda, nechceli by ste si kúpiť nejaké lepšie kone za tie chudery?“
„Prečo nie!“ povedal gazda, „ale začo?“
„Však ja sa postarám, ak chcete.“ A gazda privolil. Paholok išiel a tie dve staré chudery zabil, potom ich stiahol, vzal kože na plece a niesol ich do krčmy. Keď tam prišiel, už sa poriadne zotmelo. V krčme bolo hluku i dymu dosť; na stole sviečka a veľa pohárov, plných i neplných, a pri jednom sedel tunajší garbiar.
„Pantatko, kúpte tie kože,“ hovorí paholok garbiarovi.
„Kúpil by som, ale nemám so sebou dosť peňazí.“
„Ja pôjdem s Vami domov,“ povedal paholok, „veru že sa dohodneme.“ Garbiar sa zdvihol a šiel.
Garbiar mal peknú ženu, a keď každý večer sedával v krčme, chystala garbiarka pánovi správcovi doma večeru,
aby muž nevedel. Práve tam zasa čakal pán správca na večeru, keď garbiar zabúchal vonku na bránu. Garbiarka vyšla na dvor:
„Kto je to?“
„Ja, otvor!“
Garbiarka div nespadla od ľaknutia; ale hneď sa spamätala a hovorí:
„Nehnevaj sa, mužíček, zabudla som v izbe kľúč.“
Potom beží do izby:
„Pre pána kráľa, jemnostpane! Skryte sa, muž ide domov.“ Pán vrchný vskočil do starej prázdnej almary, a garbiarka ho zavrela a kľúčik vytiahla; potom išla otvoriť. Garbiar prišiel, prezerá kože:
„No, čo za ne?“
„Dajte mi za ne túto starú almaru.“
„Hm, ak sa Ti páči, s pánom Bohom!“ usmial sa garbiar.
„Pre pána kráľa, muž, nedávaj ju, je to pamiatka po nebohej babičke ..... požehnanie nám odíde z domu, ak ju dáš preč.“
„Mlč mi! Nevídané ..... staré haraburdie.“ Žena začala kričať, muž sa nahneval a dal jej pohlavok a paholok almaru odniesol.
Niesol ju za dedinu až na most k mlynu. Kolesá klapotali a voda pod splavom hučala. Paholok postavil almaru na zábradlie a hovorí:
„Nestojíš za to, aby som Ťa niesol ďalej.“ Potom zaklopal na dvierka:
„Brachu, vravím, budeš plávať!“
Pán vrchný v almare sa dal do prosenia, aby ho pustil, že mu dá sto kusov dukátov. „Sem s nimi!“ povedal paholok, otvoril almaru a pán vrchný mu dukáty vysypal do klobúka. „Ďakuj pánubohu, že si tak lacno ušiel,“ povedal paholok a zhrabol peniaze, „nabudúce nelez do cudzích almár, aby sa Ti nestalo niečo horšie!“ A pán vrchný sa zaprisahal, že do najdlhšej smrti k garbiarom nepôjde.
Potom rarášok almaru vzal a niesol ju zasa späť garbiarovcom. „Aby panej mame nekrvácalo srdce,“ hovorí, „tu Vám zasa almaru nesiem; rozmyslel som si to, dajte mi radšej peniaze, alebo mi tie kože vráťte.“ Garbiar sa s ním dohodol a šiel do komory po peniaze.
„Škrupina prázdna, čert jadro zjedol,“ pošepkal paholok garbiarke. „Pre pána kráľa, azda ste mu niečo neurobil?“
„Neurobil, ale urobím,“ povedal paholok, „ak budete almary pred mužom zatvárať.“
Medzitým garbiar prišiel a vysypal peniaze na stôl.
„Veru, pantatko, máte tú dobrú paniu mamu. Mám sa u Vás prihovoriť, aby ste sedávali doma a nechodili do krčmy, že Vám občas upečie na večeru kuriatko. Dnes Vám ho tiež upiekla, ale bojí sa, že sa budete hnevať.“
„Hm, prečo by som sa hneval? Len sem s ním!“ povedal garbiar. „Choďte, panimama, choďte, prineste to z rúry.“ Garbiarka musela ísť a kura priniesť, čo upiekla pánovi vrchnému. Muž bol rád, že mu žena tak praje, a umienil si, že do krčmy chodiť nebude; a žena bola ešte radšej, že tak pekne vyviazla, a zaprisahala sa, že do najdlhšej smrti nebude nikomu kuriatka piecť, aby muž nevedel.
Tak rarášok zaobstaral gazdovi peniaze. Gazda si kúpil mladé kone, zriadil si pekné hospodárstvo, a dokiaľ mal toho paholka u seba, nikdy mu na ničom nechýbalo. Ale paholok tiež nebol vo strave vyberavý, všetko rád jedol, čo mu dali; len hrach nechcel jedávať, a to preto, že je na každom zrniečku kalich.