Ako sa stratil mravček

Na okraji smrekového lesa sa už niekoľko rokov nachádza obrovská hromada ihličia a konárikov. Okolo tej hromady sa to hemží čiernymi šesťnohými tvorčekmi s tykadlami. Pobehujú sem a tam, stále niečo nosia a niekam sa ponáhľajú.

Mravec Mireček sa nedávno vykuklil na svet a hneď naňho čakalo veľa práce. Bol prieskumníkom. Mohol byť staviteľom, profesionálnym dojičom vošiek, opatrovateľkou, pestovateľom mravčích húb, vojakom, zásobovačom. Ale on snil už v kukle o tom, že bude práve prieskumníkom. Povolanie prieskumníka je veľmi dobrodružné, ale zároveň aj nebezpečné. Ako prvý z mravcov preskúmava neznáme územia, hľadá nové zdroje potravy a tiež stavebného materiálu. A že bol Mireček mravček šikulka! Jeden deň našiel novú lesnú bylinku s lahodnými sladkými semienkami, inokedy zase objavil zrelé lesné maliny, ktoré spadli do trávy. Ostatných mravčekov potom doviedol až k dobrote a spoločnými silami ju potom preniesli po malých kúskoch do mraveniska.

Do lesa prišiel nový deň. Slniečko ráno nakúkalo cez husté konáriky stromov a svojimi lúčmi ohrievalo mravenisko. Mireček už bol dávno hore a zase hľadal niečo nové a sladké na zjedenie. Tykadlá ho nasmerovali k silnej vôni v tráve. Po nejakom čase objavil naozaj úžasný objav, ktorý našiel v tráve hneď vedľa smrekovej šišky.

Najprv si tú vec ohmatal tykadlami a potom sa do nej zahryzol svojimi kusadlami. „Ó, aká dobrota! Kdeže sa to tu vzalo?“ pomyslel si, keď sa tak oblizoval, až sa mu horné nožičky lepili. Bola to taká žltá sladká guľôčka. A keďže to Mireček ešte nikdy neochutnal, nevedel, že je to obyčajný tvrdý cukrík, ktorý tu včera vytratil z vrecka chlapec Péťa, keď bol s rodičmi na hríboch.

Keď tak ochutnával, ani si nevšimol, že vôňa cukríka pritiahla aj mravcov z iného mraveniska. Všimol si ich, až keď už bolo neskoro. Ich stráž ho prepadla a zajala. Mireček sa bránil, kopal, neustále utekal, ale zlí mravci ho zakaždým dobehli. „Haló, kamaráti, zachráňte ma! Počujete, tu som!“ volal a volal, ale pomoc neprichádzala. Mireček zašiel tentoraz priďaleko od svojho domova.

Nakoniec ho zviazali a traja zlí silní mravci ho niesli na chrbte ku svojej kráľovnej.
S Mirečkom to vyzeralo veľmi zle. „Môžeme ho hneď zjesť?“ pýtali sa, keď ho spútaného priviedli pred kráľovnú. Cudzia kráľovná dlho rozmýšľala. Mravci čakali na rozhodnutie a pritom Mirečka držali pevne kusadlami za nohy. „Zjedzte si ho,“ povedala krátko. Potom dodala: „Ale až zajtra! Teraz poďte ochutnať tú novú neznámu žltú vec. Toho votrelca zatiaľ nechajte uležať v špajzi,“ prikázala a zamierila smerom do obrovskej jedálne, kde si sadla na čelo obrovského stola. Mravci hodili Mirečka do tmavej teplej špajze, kde mali zásoby jedla. Priviazali ho k regálu, aby neutiekol, a odišli na svoju hostinu.

Ostatní mravci z Mirečkovho mraveniska zatiaľ svojho strateného priateľa všade márne hľadali. Trúbili na poplach, behali po stromoch… Volali, kričali, ale márne. Nakoniec to vzdali a zmierili sa s tým, že ho asi zožrala žlna alebo ďateľ…

Prišla noc a všetci lesní mravci išli spať. Len Mireček nespal. Ten, zviazaný pri regáli, len plakal a plakal a celý sa trasel od strachu…

Zatiaľ čo niektoré lesné zvieratká v noci spia, iné vyliezajú z pelechu, aby sa vydali za potravou. Rovnako vyliezol tú noc aj zo svojej nory starý jazvec. Celý deň si prespal a
v noci ho vzbudil strašný hlad. Pár dážďoviek ho nasýtilo len trochu, keď vtom zbadal mravenisko. Začal rýchlo hrabať svojimi pazúrmi a hľadať mravčie kukly. Keď sa dohrabal do špajze, začal oblizovať sladké zásoby semienok, bobúľ a húb. Takmer by zbaštil aj Mirečka! Tomu našťastie len prehryzol jeho pevné putá. Ostatní mravci okamžite vyliezli z dier a začali sa nečakanému útoku tvrdo brániť. Hryzli, štípali jazveca do labiek a čumáka. To sa ale nočnému hľadačovi prestalo páčiť a odišiel hľadať jedlo radšej niekam inam.

Vyslobodený Mireček sa dal na rýchly beh. Využil tmu a chaos a utekal rýchlo preč z mraveniska. Potom zaliezol pod ihličie a tam čakal až do rána. Na druhý deň sa vydal smerom k slniečku a šiel a šiel, až narazil na miesta, ktoré už dobre poznal. Práve tam, kúsok od kŕmidla, sa rozkladalo jeho mravenisko.

To bolo prekvapenie, keď sa objavil späť doma! Všetci ho objímali a radovali sa. A Mireček rozprával a jeho kamaráti počúvali… Potom sa zase všetci pustili do práce, až sa to okolo mraveniska len tak hemžilo. Z Mirečka bol po čase ten najlepší a najobozretnejší prieskumník zo všetkých mravcov, ktorý kedy ochutnal lahodný žltý cukríček.