Ivan, sedliacky syn

Kedysi žil v jednom ďalekom cárstve cár, ktorý mal na dvore stĺp a na tom stĺpe tri krúžky: prvý zlatý, druhý strieborný a tretí medený. Raz v noci sa cárovi prisnil čudný sen: pri zlatom krúžku bol priviazaný kôň, srsť mal striebornú a na čele mu svietil mesiac. Ráno cár vstal a dal verejne vyhlásiť:
„Kto ten sen vyloží a koňa získa, tomu dám svoju dcéru za ženu a pol cárstva navyše.“ Na cárovu výzvu sa zišlo veľa kniežat, bojarov a všelijakých pánov; rozmýšľali, rozmýšľali, nikto nevedel sen vyložiť, ani sa nikto nevybral, aby koňa získal.
Nakoniec oznámili cárovi, že akýsi chudobný starec má syna Ivana, ktorý vraj mu ten sen vie vyložiť a azda aj toho koňa dostať. Cár rozkázal, aby ho priviedli. Priviedli Ivana. Cár sa ho pýta:
„Uhádneš, čo znamená môj sen, a získaš koňa?“ Ivan odpovedal:
„Povedz najprv, aký je to sen a akého koňa chceš!“
„Minulej noci sa mi snívalo, že bol na mojom dvore na zlatom kruhu priviazaný kôň, srsť mal striebornú a na čele mu svietil mesiac.“
„To nebol sen, to bola skutočnosť. Minulej noci prišiel k tebe na tom koni dvanásťhlavý drak a chcel ukradnúť princeznú.“
„A mohol by som toho koňa získať?“
„Môžeš, ale až vtedy, keď mi bude pätnásť rokov.“ V tom čase mal Ivan len dvanásť. Cár ho teda vzal na svoj dvor a živil ho až do pätnástich rokov.
Keď Ivanovi uplynulo pätnásť, povedal cárovi:
„Daj mi koňa, na ktorom by som dojachal na miesto, kde drak býva.“ Cár ho zaviedol do konírne a ukázal mu všetkých svojich koní. Ivan si však podľa svojej sily a váhy nemohol vybrať ani jedného. Sotva na ktoréhosi koňa položil svoju bohatiersku ruku, kôň padol. Povedal teda Ivan cárovi:
„Pusť ma do širokého sveta, vyhľadám si koňa podľa svojej sily.“ Cár ho teda pustil.
Ivan, sedliacky syn, tri roky hľadal, ale nikde nemôže nájsť koňa. So slzami v očiach sa vracia k cárovi. Cestou ho stretol dedko a pýta sa:
„Prečo plačeš, chlapče?“ Ivan sa naňho hrubo osopil, odohnal ho, ale dedko vraví:
„Dobre si ma zapamätaj, chlapče!“ Ivan odišiel nabok a rozmýšľa: Prečo som vlastne toho starca urazil? Starí ľudia veľa vedia. Vrátil sa, dohonil starčeka, padol mu k nohám a vraví:
„Dedko, odpusť mi, urazil som ťa zo žiaľu. Hľa, nad čím plačem: Tri roky chodím po svete, stáda koní som videl, ale nikde som nenašiel koňa pre seba.“ Starec mu poradil: „Choď do tej dediny, býva tam sedliak, ktorý má v konírni kobylu a tej sa narodilo prašivé žriebätko. Vezmi si ho a vykŕm; to bude kôň pre teba.“ Ivan sa starcovi poklonil a išiel do dediny. Prišiel k sedliakovi a rovno do konírne; uvidel kobylu s prašivým žriebäťom a pohladil ho. Žriebä stojí, ani sa nepohne; vzal ho teda od sedliaka, nejaký čas ho kŕmil, potom prišiel k cárovi a rozprával mu, ako získal koňa. Potom sa začal pripravovať na boj s drakom. Cár sa pýta:
„Koľko vojska chceš?“
„Načo by mi bolo tvoje vojsko! Na to stačím sám; leda na pomoc mi daj šiestich ľudí.“
Cár mu dal šiestich ľudí, pobrali sa a odišli.
Išli dlho cez hory a doly, cez vody a brody, až prišli k ohnivej rieke; cez rieku vedie most a okolo rieky leží hlboký les. V tom lese rozložili stan, povyberali rôzne nápoje, začali jesť, piť, veseliť sa. Ivan, sedliacky syn, vraví kamarátom:
„Chlapci, každú noc bude jeden z nás strážiť. Čo ak niekto pôjde cez rieku?“ A tak sa stalo: ale nech išiel na stráž ktokoľvek z Ivanových druhov, vždy sa zvečera napil a v noci nič nevidel.
Nakoniec prišiel rad na Ivana; Ivan pozerá, o samej polnoci ide cez rieku drak s tromi hlavami a kričí:
„Silnejšieho odo mňa nenájdeš, prefíkanejšieho odo mňa nepoznáš!“
Ivan vyskočil spod mosta a vraví:
„A predsa je niekto nad teba.“
„Ak si tu, poď a ukáž sa. Zmeriame svoje sily.“
Drak vyrazil proti Ivanovi na koni, Ivan proti nemu pešo. Rozmachol sa mečom a odsekol drakovi všetky tri hlavy naraz. Koňa si vzal a priviazal ho ku stanu.
Druhej noci zabil Ivan šesťhlavého draka, tretej noci deväťhlavého a všetkých pohádzal do ohnivej rieky. Štvrtej noci k nemu prišiel dvanásťhlavý drak a zlostne vraví:
„Kto je ten Ivan, sedliacky syn? Ak si tu, hneď sa mi ukáž! Prečo si zabil mojich synov?“ Ivan, sedliacky syn, vystúpil a povedal:
„Dovoľ mi najprv dobehnúť ku stanu, potom sa budeme biť.“
„Dobre, bež!“ Ivan pribehol k priateľom:
„Chlapci, tu máte misu. Pozerajte sa do nej; ako sa naplní krvou, príďte ku mne.“
Vrátil sa a stojí proti drakovi; keď sa rozišli a začali sa biť, Ivan jedným úderom zrazil drakovi štyri hlavy, ale sám sa zaboril do zeme; rozišli sa druhýkrát, Ivan zrazil tri hlavy, ale sám sa prepadol až po pás. Tretíkrát sa rozišli, ešte tri hlavy odsekol, ale sám sa zaboril po hruď. Nakoniec zrazil jednu a bol v zemi až po krk. Až teraz si spomenuli kamaráti na Ivana, pozreli sa do misy a vidia, že sa krv prelieva cez okraj; pribehli, zrazili drakovi poslednú hlavu a Ivana vytiahli zo zeme. Ivan si vzal drakovho koňa a odviedol ho ku stanu. Prešla noc, nastalo ráno; dobrí mládenci začali piť, jesť, veseliť sa. Ivan vstal od veselice a povedal svojim druhom:
„Počkajte na mňa, chlapci!“ Sám sa premenil na kocúra, prešiel most nad ohnivou riekou, a keď prišiel do dračieho paláca, začal sa priateliť s tamojšími mačkami. V celom dome zostala nažive len stará dračica a tri jej nevesty. Všetky sedia v izbe a vravia si: „Ako by sme Ivana zabili?“ Najmladšia nevesta vraví:
„Keď Ivan, sedliacky syn, pôjde, pošlem naňho po ceste veľký hlad. Sama sa premením na jabloň; ako zje jablko, v okamihu ho roztrhne.“ Prostredná povedala: „Ja naňho pošlem po ceste smäd a sama sa premením na studňu; nech sa skúsi napiť!“ Najstaršia povedala: „Ja naňho privolám spánok a sama sa premením na posteľ. Ako si Ivan ľahne, bude po ňom!“ Nakoniec povedala sama svokra:
„A ja rozovriem svoj chrtán od zeme až do neba a všetkých ich zožeriem!“ Ivan, sedliacky syn, vypočul všetko, čo hovorili, vyšiel z izby, premenil sa na človeka a vrátil sa k svojim pomocníkom. „No chlapci, pripravte sa na cestu!“
Pobrali sa, ale hneď na začiatku dostali obrovský hlad, takže museli niečo zjesť; vidia jabloň, ale keď chceli Ivanovi druhovia natrhať jablká, Ivan im to zakázal:
„To nie je jabloň,“ vraví a začal ju rúbať. Z jablone vytryskla krv. Druhýkrát ich zachvátil smäd. Ivan uvidel studňu, ale zakázal druhom, aby sa z nej napili. Sekol do nej mečom a zo studne vytryskla krv. Tretíkrát ich premáhal spánok, na ceste stojí posteľ. Aj tú Ivan rozsekal. Prichádzajú k tlame rozovretej od zeme do neba. Čo robiť? Prišli na to, že budú cez chrtán skákať. Nikto nemohol preskočiť, jediného Ivana zachránil zázračný kôň so striebornou hrivou a s mesiacom na čele. Ivan s koňom prišiel k rieke; pri rieke stojí chatrč a Ivanovi ide v ústrety mužíček ako prst, s bradou ako medvedia srsť:
„Daj mi koňa; ak mi ho nedáš dobrovoľne, vezmem si ho násilím!“ Ivan odpovedal: „Choď mi z cesty, hade, lebo ťa môj kôň rozšliape.“ Mužíček ako prst, s bradou ako medvedia srsť, ho strhol na zem, sadol na koňa a ušiel. Ivan vošiel do chatrče a horko sa pre koňa rmúti. V chatrči leží na peci beznohý, bezruký a vraví Ivanovi:
„Počuj, dobrý mládenče, neviem, ako ťa nazvať, prečo si sa s ním chcel pustiť do bitky? Ja som nebol taký udatný ako ty, a predsa mi odsekol ruky aj nohy.“
„A prečo?“
„Ale preto, že som mu zjedol na stole chlieb.“ Ivan sa začal vypytovať, ako by dostal koňa späť. Beznohý, bezruký mu vraví: „Choď k tej a tej rieke, vezmi prievoz a tri roky prevážaj; od nikoho však neber peniaze; potom ho možno dostaneš.“ Ivan, sedliacky syn, sa mu poklonil, prišiel k rieke a po celé tri roky zadarmo prevážal. Raz sa stalo, že prevážal troch starčekov. Dávajú mu peniaze, ale Ivan ich neberie. „Povedz nám, dobrý mládenče, prečo nechceš vziať peniaze?“ Ivan odpovedá:
„Sľúbil som to.“
„Komu si to sľúbil?“
„Prefíkaný človek mi vzal koňa; dobrí ľudia mi poradili, aby som tri roky prevážal, ale od nikoho nebral peniaze.“
„No, Ivane, sedliacky synu, chceme ti pomôcť, aby si dostal svojho koňa späť.“
„Pomôžte mi, drahí!“ Starčekovia neboli obyčajní ľudia. Boli to Studenec, Žrút a Čarodejník. Čarodejník vyšiel na breh, nakreslil do piesku loďku a vraví:
„Vidíte, bratia, túto loďku?“
„Vidíme!“
„Sadnite si do nej.“ Všetci štyria si sadli do loďky a Čarodejník vraví:
„Ľahučká lodička, preukáž mi službu, ako si predtým slúžila!“ Loďka sa vzniesla do vzduchu a rýchlo ako šíp ich zaviezla k veľkej kamennej hore. Pri hore stojí dom a v dome býva mužíček ako prst, s bradou ako medvedia srsť. Starčekovia poslali Ivana, aby sa opýtal na koňa. Ivan vošiel dnu a prosí o koňa; ale mužíček mu povedal:
„Ukradni cárovu dcéru a privez mi ju, potom ti koňa dám.“ Ivan to povedal svojim pomocníkom. Čarodejník, Žrút a Studenec sa vybrali k cárovi sami. Prišli, ale cár už vedel prečo. Rozkázal preto sluhom, aby poriadne vykúrili kúpeľ a kotly rozžeravili do červena; nech sa vraj zadusia! Potom požiadal hostí, aby navštívili kúpeľ. Poďakovali a išli. Prvý išiel podľa Čarodejníkovho rozkazu Studenec. Vošiel do kúpeľa a ochladil ho. Umyli sa a vrátili sa k cárovi. Cár rozkázal, aby im na počesť podávali slávnostný obed; na stôl priniesli množstvo jedál všetkých druhov. Žrút zasadol a všetko zjedol. V noci sa hostia potichučky pobrali, ukradli princeznú a priviezli ju k mužíčkovi. Princeznú mu odovzdali a vyslobodili koňa. Ivan sa starčekom poklonil, sadol na koňa a ide k cárovi. Išiel, išiel, zastavil sa v šírom poli, postavil stan a ľahol si odpočívať. Prebudí sa a hľa! Vedľa neho leží princezná. Zaradoval sa a hneď sa vypytuje, ako sa sem dostala. „Premenila som sa na ihlicu a zapichla som sa do tvojho goliera.“ V tej chvíli sa zasa premenila na ihlicu. Ivan, sedliacky syn, ju zapichol do goliera a ide ďalej. Prišiel k cárovi; cár uvidel krásneho koňa, prijal dobrého mládenca s poctou a rozprával, ako mu ukradli dcéru. Ivan vraví:
„Netrap sa, pane, priviezol som ti ju späť.“ Vošiel do druhej komnaty, princezná sa zase premenila na krásne dievča, Ivan ju vzal za ruku a priviedol k cárovi. Cár mal radosť, vzal si koňa a dcéru vydal za sedliackeho syna. A Ivan azda dodnes šťastne žije s mladou ženou.