Džaudar a jeho bratia

Jeden kupec mal troch synov. Keď už bol starý a cítil, že čoskoro umrie, rozdelil všetko, čo mal, na štyri diely. Jeden diel pripadol jeho manželke a o tri zvyšné diely sa rozdelili jeho traja synovia. Nikto nemal viac a nikto menej.
Čoskoro nato kupec zomrel. Dvaja starší synovia neboli spokojní s tým, čo im otec odkázal, a začali sa s najmladším bratom Džaudarom súdiť o jeho podiel. Súdili sa a súdili, až všetko, čo im otec odkázal, premárnili na súdoch. Ani Džaudarovi neostal halier. Vtedy starší bratia vzali majetok vlastnej matke a vyhnali ju, aby sa živila žobraním.
Najmladší syn Džaudar ju však neopustil. Zaobstaral si sieť a loďku a chodil loviť ryby. Čo ulovil, predal alebo vymenil za chlieb a ovocie a tak chudobne živil seba aj matku.
Zatiaľ starší bratia utratili aj matkin podiel, a keď ich dohnal hlad, prišli za ňou s prosbou. Neodmietla ich, a čo mohla, to im dala, sama si od úst utrhla, aby to Džaudar nevedel. Ale Džaudar na to čoskoro prišiel, a že to bol dobrák, nepovedal nič a driel sa ešte viac, aby aj bratov uživil.
Jedného dňa sedí v loďke a márne spúšťa sieť do vody, ani rybičku nevytiahne. Vtom ide okolo muž na mule, zastaví sa pri Džaudarovi a pýta sa:
„Nie si Ty Džaudar, syn kupca z mesta?“
Džaudar, prekvapený, že ho cudzinec pozná, povedal, že áno.
Vtedy cudzinec zosadol z muly a povedal:
„Som Magriban, z mesta Magriby. Preukáž mi, Džaudar, službu, nebudeš ľutovať, že si ma dnes stretol.“
A hneď dal Džaudarovi do ruky povraz a prosil ho, aby ho spútal a hodil do vody. Džaudar sa k tomu nemal, ale cudzinec ho neprestával presviedčať a prosiť.
„Len ma spútaj, ničoho sa neboj,“ povedal. „Potom ma hodíš do vody. Ak vystrčím z vody ruky, hoď sieť a vytiahni ma. Ak však vystrčím nohy, vedz, že som sa utopil. Už sa o mňa viac nestaraj. Ale tu tú mulu doveď do mesta na trhovisko; tam uvidíš vo dverách skladu sedieť muža, ktorý je mi podobný, tomu ju odovzdaj a dostaneš sto dinárov.“
Džaudar, keď ho cudzinec nútil, nakoniec poslúchol, zviazal ho a hodil do vody. Chvíľu čakal a vtom videl, ako sa z vody vynorili dve nohy. Z toho poznal, že sa Magriban utopil. I vzal mulu za uzdu, doviedol ju do mesta na trhovisko, a tam mu už zo dverí skladu išiel oproti človek veľmi podobný utopenému. Bez slova si vzal mulu a vyplatil Džaudarovi sto dinárov.
Džaudar prišiel domov a s bratmi sa o tie peniaze podelil. Mal srdce ako vosk a dobroty v ňom ako medu. Druhý deň šiel zase na ryby. Ale nech to skúšal, ako chcel, nechytil ani pĺža. Keď už sieť skladal, že pôjde domov, dorazil sem na mule cudzí muž, ktorý akoby tomu včerajšiemu z oka vypadol. Zosadol z muly a hneď naliehal na Džaudara, aby mu povedal, čo sa tu včera dialo.
Džaudar sa naľakal a spočiatku chcel zapierať, ale ten človek mal v očiach takú moc, že Džaudar stál ako primrznutý a povedal mu všetko, ako bolo.
Mal v sebe malú dušičku, čakal, že teraz príde trest za to, čo včera urobil. A veľmi sa podivil, keď cudzí muž od neho chcel to isté, čo muž zo včerajška: aby ho zviazal a hodil do vody, a ak sa ukážu ruky, aby ho sieťou vytiahol, ak sa ukážu nohy, aby sa už o nič nestaral, len mulu aby doviedol na trhovisko, kde dostane sto dinárov.
Džaudar nakoniec poslúchol, cudzinca zviazal a hodil do vody. Čakal, a keď sa po chvíli objavili na hladine nohy, vzal mulu a doviedol ju na trhovisko. Zase dostal sto dinárov, podelil sa o ne s bratmi a zaprisahal sa, že už viackrát na ryby nepôjde.
Ale ráno nemal pokoja, stále ho čosi hnalo k jazierku za mestom, a tak sa tam nakoniec predsa vybral. Hodil sieť do vody a ani nemyslel na to, aby niečo chytil, veď teraz mali peňazí dosť, len tak na vodu hľadel a v duchu si vyčítal, prečo sem chodil.
Vtom sa objaví muž na mule, podobný tým dvom utopeným, hneď sa predstaví, že je z mesta Magriby, a pýta sa Džaudara, či je Džaudar, syn kupca z mesta. Džaudar prikývol a hneď mu povedal, čo sa tu včera a predvčerom stalo, a prosil ho, aby od neho nič takého nechcel, že ho ani nezviaže, ani do vody nehodí, že s tým už nechce mať nič spoločné.
Magriban však naliehal na Džaudara, že mu tú službu musí tiež preukázať, keď už vyhovel tým dvom, a povedal, že mu povie, načo to chce.
„Tí, čo sa tu utopili, boli moji bratia,“ začal Magriban. „Boli sme štyria bratia. Náš otec nás naučil rôznym kúzlam, a keď zomrel, odkázal nám veľa pokladov a medzi nimi knihu mudrcov. O tú sme sa začali škriepiť, a keď sme sa nevedeli dohodnúť, kto ju má dostať, išli sme k šejkovi. Šejk povedal: ‚Kniha pripadne tomu, kto mi prinesie vesmírne zrkadlo, prsteň všetkých ciest a meč bleskov. Kto sa stane pánom meča, porazí každé vojsko; stačí meč pozdvihnúť proti nemu, z meča vyletí blesk a všetko zahubí. Kto má zrkadlo, vidí do všetkých kútov sveta, každého nájde, nech sa schová akokoľvek dobre. Kto má prsteň, dostane sa všade, kam sa mu zachce, stačí len, keď ním otočí.‘ To nám šejk povedal, a ešte nám poradil, že nám k týmto trom veciam môže dopomôcť jedine Džaudar, syn kupca z toho a toho mesta. Musíme ho však nájsť pri jazierku za mestom, kde bude loviť ryby. Keď ho nájdeme, poprosíme ho, aby nás zviazal a hodil do jazierka, v ktorom musíme premôcť a zajať dve deti kúzelníka alMalika. Komu sa to podarí, vydá sa potom s Džaudarom hľadať tie tri kúzelné veci. Keď sme šejka vypočuli, radili sme sa a jeden z nás, ten, ktorý od Teba na trhovisku kúpil tie dve muly, zriekol sa knihy a my sme ho prosili, aby Ti aspoň pomohol nájsť a odkázal nám to. A my traja jeden po druhom sme sa za Tebou vydali. Ako dopadli moji dvaja bratia, to sám dobre vieš. Dnes skúsim šťastie ja. Zviaž ma, Džaudar, a hoď ma do vody.“
Džaudarovi sa točila hlava z toho dlhého rozprávania a v duchu si vyčítal, že sa zaplietol do takých kúziel. Ale pretože nevedel nikomu nič odmietnuť, nakoniec predsa cudzinca zviazal a hodil do vody.
Voda sa za Magribanom zavrela a Džaudar už myslel, že dopadol zle ako tí dvaja pred ním. Vtom sa však voda začala čeriť a po chvíľke sa na povrch vymrštili dve ruky a každá z nich drží červenú rybu. Džaudar rýchlo hodí sieť a vytiahne Magribana z vody. Magriban sa otriasol, otvoril dvojitý vak, priviazaný na mule pri sedle, do každej jeho časti dal jednu rybu a povedal:
„Ďakujem Ti, Džaudar. Ešte Ťa však budem potrebovať. Tu máš tisíc dinárov. Daj ich matke, aby mala z čoho byť živá, a povedz, že na nejaký čas odídeš do sveta. Nehovor jej o ničom, čo sa tu dialo a čo si odo mňa počul. Pôjdeme do mesta Fásu a tam mi pomôžeš vyzdvihnúť tie tri kúzelné veci. Nebudeš ľutovať, že si so mnou šiel, urobím z Teba kráľa.“
Džaudar vzal od Magribana tisíc dinárov a doniesol ich matke. Povedal jej, že odíde na nejaký čas do sveta, a sľúbil jej, že sa čoskoro vráti. Aj s bratmi sa srdečne rozlúčil a prosil ich, aby sa, kým bude preč, o matku dobre starali.
Druhého dňa už bol s Magribanom na ceste do mesta Fásu. Na poludnie sa Magriban Džaudara spýtal:
„Máš hlad, Džaudar?“
Džaudar povedal, že má.
„A čo by si rád jedol?“
Džaudar poprosil o kúsok chleba so syrom.
„Zaslúžiš si niečo lepšie,“ povedal Magriban a zaklopal na vak, priviazaný pri sedle. „Nechceš vyprážané kura? Alebo ryžový nákyp s medom? Či by si radšej chcel hrozno v cukre?“ A menoval Džaudarovi na štyridsať jedál.
„Kde by sa v tom vaku toľko jedla vzalo?“ zvolal Džaudar. „Zmestili by sa tam sotva dve kurčatá.“
„Len sa pozeraj,“ povedal Magriban. Otvoril vak a vybral zlatú misu s vyprážanými kurčatami. Potom vybral druhú misu s ryžovým nákypom, po nej tretiu misu a tak ďalej a ďalej, až ležalo pred Džaudarom štyridsať zlatých mís a na každej mise voňalo a lákalo iné jedlo, jedno lepšie ako druhé.
Džaudar sa od prekvapenia ani na slovo nezmohol.
„Jedz,“ pobádal ho Magriban. „Tie ryby, ktoré som vyniesol z jazierka a dal do vaku, to sú deti kúzelníka alMalika a teraz mi slúžia.“
Džaudar už nehovoril nič, išiel z divu do divu už štvrtý deň, a pustil sa do jedla.
Potom zase pokračovali v ceste a po týždni došli do mesta Fásu. Magriban vyhľadal jeden zbúraný palác a tam sa zastavili. Magriban nechal stáť Džaudara pri mule a sám prelezal ruiny, až našiel, čo chcel. Zavolal Džaudara a zostúpili po rozpadnutých schodoch k medeným dverám. Magriban povedal:
„Teraz, Džaudar, vojdeš týmito dverami do tmavej chodby, nebudeš sa na nič obzerať a stále pôjdeš dopredu, až prídeš k zlatému závesu. Odhrnieš záves a vstúpiš do komnaty. Tam uvidíš svoju matku, ako sedí na striebornej truhlici. Neľakaj sa, keď Ti povie, aby si ju udrel do tváre. Nie je to Tvoja matka, to na seba vzal jej podobu strážca pokladu. Keď ju udrieš, premení sa na hada a ten sa odplazí, nič Ti neurobí. Ty potom otvoríš truhlicu, vezmeš z nej vesmírne zrkadlo, prsteň všetkých ciest a meč bleskov a prinesieš mi ich. Viac už od Teba nebudem chcieť.“
Džaudar sa roztriasol strachom, videl, že sa do tých kúziel viac a viac zapletá, ale teraz už bolo neskoro ustúpiť. Nemal si hneď s tým prvým Magribanom nič začínať.
Jeho sprievodca však už trikrát zaklopal na medené dvere, tie sa otvorili a on strčil Džaudara do tmavej chodby. Džaudar sa dal chodbou, nohy sa mu triasli, ale šiel, napravo ani naľavo sa neobzeral, až prišiel k zlatému závesu. Odhrnul ho a vstúpil do komnaty. Tam stála truhlica a za ňou sedela žena. Odkryla závoj z tváre a Džaudar v nej poznal vlastnú matku. Zastavil sa, ako keď doňho blesk udrie.
„Džaudar,“ zvolala žena, „dobre, že si prišiel. Udri ma, syn môj!“ Aj keď bol Džaudar bojazlivý chlapec, radšej by sa bol s drakom bil, než by udrel matku.
„Udri ma, Džaudar,“ zvolala žena znova. „Pre Tvojich bratov to bola ľahká vec.“ A vstala z truhlice a nastavila Džaudarovi tvár. Márne si Džaudar v duchu pripomínal Magribanove slová, že to nie je jeho matka, že strážca pokladu na seba vzal jej podobu, aby Džaudara zmiatol. Slzy vytryskli Džaudarovi z očí, hrdlo sa mu stislo, a namiesto aby ženu udrel, pobozkal ju na vráskavú tvár.
V komnate sa vzápätí zotmelo, žena zmizla, a keď sa zas vyjasnilo, videl Džaudar, že sa truhlica sama otvára. Neváhal už, vzal z nej vesmírne zrkadlo, prsteň všetkých ciest a meč bleskov, obrátil sa a bežal naspäť.
Magriban Džaudarovi ďakoval a z kúzelných vecí sa radoval ako malé dieťa. Džaudar sa mu bál povedať, ako to v komnate naozaj bolo, ale Magriban sa ho začal vypytovať, a vtedy musel Džaudar s pravdou von. Magriban sa usmieval, keď to počul, a povedal:
„Si dobrý syn, Džaudar, keby si bol ženu udrel, zle by sme boli dopadli.
V tom práve bol ten háčik, iný ako Ty by v tej skúške nebol obstál. Tebe je však láska a úcta k matke nad všetky poklady.“
Potom Magriban zložil z muly dvojitý vak, nechal mulu ísť, kam sa jej zachcelo, otočil prsteňom všetkých ciest a v duchu si želal, aby sa ocitli pri Džaudarovom rodnom meste. Hneď sa tak stalo, skôr než by si mrkol okom.
Vošli do mesta a Džaudar pri samej bráne našiel svoju matku, ako žobre. S plačom mu povedala, že hneď, ako Džaudar odišiel, obaja starší synovia ju obrali o peniaze a vyhnali z domu. Džaudar ju utešoval, že teraz už jej do smrti bude dobre. Pozýval Magribana, aby u nich bol aspoň dnes hosťom, ale Magriban povedal:
„Musím doniesť kúzelné veci šejkovi, nesmiem sa už ani o deň zdržať. Tu si vezmi kúzelný vak a pamätaj na moje slová: raz budeš kráľom za to, že si mi tak pomohol.“
Dal Džaudarovi kúzelný vak, rozlúčil sa s ním a odišiel z mesta. Džaudar s matkou sa vydali domov. Keď prišli do domčeka, bratia neboli doma. Matka sa bála ostať, ale Džaudar jej povedal, aby sa nebála, že už to s bratmi nejako zariadi.
Keď bratia prišli domov, zle sa do Džaudara pustili, čo si to trúfa, rozťahovať sa v ich dome. Džaudar im však hneď povedal o kúzelnom vaku, ukázal im, aké kúzla dokáže, a začal z neho vyberať misu za misou a v nich samé dobré jedlá. Bratia využili Džaudarovu dobrotu a naoko sa k nemu správali, akoby ho z lásky chceli zjesť.
Tak žili týždeň, dva, kým sa obaja bratia neuradili, čo urobia, aby sa Džaudara navždy zbavili a o kúzelný vak ho pripravili. Išli do prístavu a vyhľadali tam človeka, ktorý najímal lodníkov. Nalhali mu, že majú zlého brata, ktorý im aj matke len ubližuje, a že by sa ho radi zbavili. Ten človek povedal, aby teda brata priviedli, že si s ním bude vedieť rady. Hneď ten večer vylákali bratia Džaudara z domu, došli akoby na prechádzke do prístavu a tam sa na dohovorenom mieste vrhli na Džaudara lodníci, spútali ho a odvliekli na loď.
Bratia sa vrátili veselí domov, hneď vyhnali matku a od toho dňa sa nepohli od kúzelného vaku, len jedli a pili a o nič sa nestarali.
Ale netrvalo to dlho a začali sa o ten vak hádať. Nakoniec predniesli svoj spor sudcovi a v hádke nechtiac prezradili, aké kúzlo v sebe vak má. Keď to sudca začul, dal im vak vziať a uvrhnúť ich do žalára. Potom vzal vak a dal sa ohlásiť u kráľa. Povedal kráľovi, aký kúzelný vak to je, a ponúkol mu ho darom. Kráľ sudcu povýšil a vak od tej chvíle pripravoval vo dne v noci kráľovské hostiny a jedál z neho neubúdalo.
Zatiaľ sa Džaudar plavil ako lodník po širokých moriach, znášal horúčavy a búrky, smäd a hlad. Pri jednej búrke loď stroskotala a takmer všetci utonuli. Medzi tými, čo sa zachránili, bol aj Džaudar.
Ako žobrák sa potuloval cudzou krajinou, až sa dostal do veľkého mesta. Blúdil ulicami, zoslabnutý hladom, unavený horúčavou, keď tu začul, ako niekto zavolal:
„Džaudar!“
Obzrel sa a poznal v mužovi, ktorý sa k nemu hlásil, Magribana, toho, ktorému pomohol k tým trom kúzelným veciam. Magriban sa ho ujal a doviedol ho do svojho domu. Tam mu Džaudar rozprával, ako sa prechádzal s bratmi v prístave a ako ho lodníci uniesli na loď, čo všetko za plavby zažil a ako sa dostal sem.
Magriban dal pre Džaudara pripraviť osviežujúci kúpeľ, po ňom sa Džaudar obliekol do krásnych šiat, a keď sa posilnil dobrým jedlom, hostiteľ mu povedal:
„Toto mesto je Magriba. Poď so mnou k šejkovi a dozvieš sa, čo sa deje doma.“
Magriban predstavil šejkovi Džaudara ako toho mladíka, s ktorého pomocou dostali vesmírne zrkadlo, prsteň všetkých ciest a meč bleskov. Potom prosil šejka, aby im dovolil nahliadnuť do vesmírneho zrkadla. Šejk ich zaviedol do zvláštnej siene, odhrnul zo steny plachtu a pod ňou viselo zrkadlo, ktoré Džaudar dobre poznal; nebolo väčšie než miska. Šejk zrkadlo pretrel prstami, a vtedy sa v zrkadle začali mihať tiene, zo zrkadla išiel šum akoby vzdialených hlasov, tiene na seba začali brať tvar a podobu ľudí, a vtom Džaudar zazrel v zrkadle svojich bratov. Počul, že sa radia, ako sa Džaudara zbaviť, videl, ako sa dohadujú s cudzím mužom v prístave, skrátka všetko sa dozvedel; nakoniec videl aj to, ako im sudca vzal vak a dal ich uvrhnúť do väzenia, aj to, ako už má vak sám kráľ a poriada bohaté hostiny. Džaudarovi bolo najviac ľúto matky, ktorú zase videl, ako žobre pri mestskej bráne, ale ľúto mu bolo aj bratov, ktorým sa vo väzení zle darilo.
Keď vedeli, čo vedieť chceli, šejk zase zastrel zrkadlo plachtou a Magriban sa vrátil s Džaudarom do svojho domu. Chcel, aby Džaudar u neho nejaký čas ostal ako hosť, ale Džaudar už chcel byť doma, aby matke a bratom pomohol.
Magriban teda Džaudara už nezdržiaval. Než sa však s ním rozlúčil, zavesil mu na krk retiazku a na tej retiazke bola guľôčka z medi.
„Sľúbil som Ti, že z Teba urobím kráľa,“ povedal Magriban, „a nastal čas, aby som svoj sľub splnil. Šejk Ťa s pomocou prsteňa všetkých ciest dopraví domov. Ocitneš sa v noci na kraji rodného mesta. Vezmeš tú guľôčku, ktorú máš zavesenú na krku, medzi prsty, budeš ju trieť a pritom vyslovíš želanie, aby na tom mieste, kde stojíš, stál palác stokrát krajší, než aký má kráľ. Potom si budeš priať, aby si mal zase ten kúzelný vak. Kráľ proti Tebe pošle vojsko. Ty sa však s pomocou tej guľôčky ubrániš a nakoniec sám budeš kráľom.“
Ešte tú noc bol Džaudar doma, na kraji rodného mesta, ktoré už tak dlho nevidel. Podľa Magribanovej rady trel v prstoch guľôčku a prial si, aby na tom mieste, kde stojí, bol palác stokrát krajší, než aký má kráľ. Hneď sa zdvihol zo zeme nádherný palác so zlatou strechou a so zlatými vežičkami s arkiermi. Sluhovia obkľúčili Džaudara a viedli ho do krásnej komnaty, v ktorej hrali hudobníčky a tancovali tanečnice, také pekné, že podobné krásavice Džaudar nikdy nevidel.
Potom Džaudar trel guľôčku a prial si, aby tu bola jeho matka. Hneď sa mu to splnilo. Matka bola ako vo videní, keď sa zrazu ocitla v tak nádhernom paláci; Džaudara, oblečeného do skvostných šiat, v prvej chvíli ani nepoznala. Džaudar ju stále objímal a sľuboval jej, že teraz už ju ani na chvíľu neopustí. Vykázal matke krásnu komnatu a prikázal, aby sa s ňou zaobchádzalo ako s kráľovnou. Potom trel po tretí raz medenú guľôčku a prial si, aby tu bol kúzelný vak. Hneď sa mu želanie splnilo, vak ležal pri jeho nohách, akoby spadol z neba.
V tú chvíľu však nastal v kráľovskom zámku poplach. Kráľ práve dával veľkú hostinu, kuchári nestačili z kúzelného vaku vyberať misy s drahými a zvláštnymi jedlami, a tu zrazu im vak zmizol pod rukami, akoby sa prepadol do zeme. Zavolali kráľa, hľadali po celom zámku, ale vak nikde nenašli. Kráľ mal hneď po dobrej nálade.
A čo až ráno, keď sa zobudil a zazrel na druhom konci mesta obrovský palác, popri ktorom bol jeho zámok úbohou rybárskou chatrčou. Vyslal do paláca posla, aby sa ten drzý človek, ktorý si trúfal povýšiť sa nad kráľa, k nemu hneď dostavil a zodpovedal sa zo svojej opovážlivosti. Len čo sa však kráľov posol objavil pri bráne Džaudarovho paláca, vrhli sa naňho dvaja obrovia a natĺkli mu, čo sa don zmestilo.
Kráľ hnevom len horel, keď sa to dozvedel, a poslal pluk vojska, aby palác dobyl a jeho pána zajal. Ako sa však kráľovské vojsko ocitlo pred palácom, zastavilo sa ako primrznuté, nikto nemohol ani rukou pohnúť, kone nemohli ani sem, ani tam, všetko to stálo strnulé ako sochy. To všetko dokázal Džaudar s pomocou medenej guľôčky.
Kráľ sa na to rozhnevane pozeral z okien svojho zámku a div sa zlosťou nepomiatol. Vtedy mu vezír poradil, aby sa do toho paláca vydal sám, že sa nedá nič robiť, že ten, kto vládne v tom paláci, je mocnejší, a kráľovi že nezostane nič iné, než aby sa mu podriadil.
I vydal sa kráľ do Džaudarovho paláca so svojím vezírom. Džaudar ho prijal veľmi uctivo, dal pre neho pripraviť bohatú hostinu a kráľovi sa hneď na prvý pohľad zapáčil.
Pri hostine, keď kráľ videl okolo seba toľko bohatstva, povedal:
„Vidím, že si mocný, a bol by som rád, keby si bol mojím spojencom.“
Džaudar kráľovu ponuku prijal, a kým hostina skončila, ponúkol mu kráľ ešte svoju dcéru za manželku. Bola to princezná krásna, pleť mala bielu ako z cukru a ako cyprus bola urastená. Keď ju kráľ na druhý deň priviedol Džaudarovi ukázať, Džaudar sa do nej na prvý pohľad zamiloval a princezná sa zase zamilovala do Džaudara. Nič svadbe nestálo v ceste. Na svadobnej hostine nestačili kuchári vyberať z kúzelného vaku misy so vzácnymi jedlami.
A vak si už nikdy neodpočinul. Džaudar nezabudol, čo to je, žiť v núdzi, a tak prikázal, aby z vaku rozdávali jedlo nielen celému mestu, ale aj ľuďom zo všetkých kútov krajiny; denne si chodili ľudia v zástupoch po ryžu, po obilie a po ovocie, a nikto odvtedy v krajine nehladoval.
Nakoniec kráľ odovzdal Džaudarovi vládu a nič lepšie nemohol urobiť. Takého kráľa nikde vo svete nemali.
Džaudarovi bratia už boli tiež z väzenia von. Ale v krajine ostať nesmeli. Džaudar im už tentoraz neodpustil, ako boli na matku zlí. Zaobstaral im loď a poradil im, aby sa živili niekde v cudzej krajine dopravou tovaru, tu že sa už nesmú ukázať. Už o nich viackrát nepočul.
Čoskoro po svadbe sa vydal Džaudar so svojou krásnou ženou na prechádzku za mesto, aby jej ukázal jazierko, kde vzalo začiatok jeho šťastie. Ako sa tak nakláňali nad vodu a smiali sa reji a tancu striebristých rybiek, zrazu niečo žblnklo, ako keď kamienok do vody hodíš. Džaudar si siahol na prsia a vidí, že medená guľôčka je tatam, len pretrhnutá retiazka mu visela na krku.
Ale načo mu už bolo treba tej kúzelnej guľôčky? Neľutoval ju a bol rád, že už je tým kúzlam koniec. Len o jedno kúzlo stál, o ten vak. Ten neslúžil len jemu, ale všetkým ľuďom v krajine, aby sa mali dobre a nevedeli, čo je to hlad a bieda.
Veď za to Džaudara všetci chválili, kdekto o ňom len chvály spieval, a keď sa mal dobre jeho ľud, aj Džaudar sa mal dobre.
Dlho a dlho šťastne panoval a mesiac, ktorý svietil nad tou krajinou, by nám toho vedel povedať viac; pretože je však ďaleko a nemý, viac, než tu hovorím, sa svet nedozvie.