O hlúpom Peciválovi

Bol jeden starček a mal troch synov: dvaja starší boli ženatí a rozumní, ale tretí, Peciválek, bol bez ženy a hlúpy. Otec sa ťažko roznemohol, a keď videl pred sebou smrť, odkázal celý svoj majetok dvom starším synom a po sto zlatých v hotovosti dal všetkým trom, i zomrel. Pochovali ho, ako sa patrí, a potom tí dvaja rozumní bratia začali gazdovať. I povedali raz Peciválovi: „Vieš čo, brate, daj nám svoje peniaze: my pôjdeme do sveta za svojím zárobkom, a keď sa vrátime, prinesieme ti červenú čiapku, červený opasok a červené topánky; zatiaľ sedz doma a rob, čo ti naše ženy prikážu.“ Hlupák si od dávna žiadal červený opasok, topánky a čiapku, i privolil na všetko a peniaze im dal. Bratia išli do sveta a hlupák zostal doma; ale keďže bol strašný lenivec, neustále sa len povaľoval na peci a švagriné, keď mu niečo prikázali, nerád poslúchal; za to mu však nadovšetko chutil kvas, cibuľa a zápražky. – „Poď, Pecivále!“ povedali mu raz švagriné, „prines nám vody.“ Bolo to v zime, vonku mrzlo a Peciválovi sa z pece nechcelo, i povedal: „Choďte si samy, nechce sa mi.“ – „Len choď, hlupáku, my ti zatiaľ pripravíme kvas, zápražky a cibuľu; a ak neposlúchneš, keď sa nám muži vrátia, nedostaneš ani opasok, ani topánky, ani červenú čiapku.“ – Hlupák, keď to počul, zliezol z pece, vzal vedrá, sekeru a šiel po vodu. Keď prišiel na rieku, vysekal dieru, nabral vody, vedrá postavil na ľad a škriabuc sa za ušami hľadel do vody; vtom sa mu tam ukázala šťuka. Pecivál skočil, chytil ju v plytčine a vytiahol. „Pusť ma,“ prosila šťuka, „a ja ti za to urobím, čo budeš chcieť.“ – „Ja chcem mať taký dar, aby sa hneď všetko stalo, čo si zažiadam.“ – „Stane sa hneď, len čo vyslovíš tieto slová:

Na moje vrúcne žiadanie
a na šťuky rozkazovanie
nech sa stane to a to!“ –

„Dám pozor,“ odpovedal hlupák a povedal:

Na moje vrúcne žiadanie
a na šťuky rozkazovanie
nech je tu cibuľa, kvas a zápražky!“

A hneď to tu všetko bolo. Hlupák sa najedol a napil a povedal: „Dobre, už mám dosť, už nechcem! A bude to tak vždy?“ – „Bude,“ odpovedala šťuka. Potom ju hlupák pustil do rieky, postavil sa k vedrám a povedal:

Na moje vrúcne žiadanie
a na šťuky rozkazovanie
nech tie vedrá idú domov!“

Na to sa nosidlá s vedrami zdvihli a išli pomaly domov a hlupák, kráčajúc za nimi, žul cibuľu a zápražky a zapíjal kvasom, vedrá pred sebou ženúc ako husi. Keď boli vedrá doma, vyliezol si hlupák zase na pec a zaspal. Čoskoro ho začali švagriné zas vyrušovať: „Choď, Pecivále! Nasekaj nám drevo.“ „A čo si ho nemôžete nasekať samy?“ – „A majú to robiť ženy? Ak nenasekáš drevo, necháme ťa na peci zmrznúť a červenú čiapku, opasok a topánky nikdy nedostaneš.“ – Hlupák sa na peci obrátil a povedal:

Na moje vrúcne žiadanie
a na šťuky rozkazovanie
nech sa hneď stane, čo chcú,“

Tu spod lavice vyskočila sekera, nasekala v drevárni drevo, doniesla ho k peci a potom si zas ľahla pod lavicu; a hlupák si zatiaľ na peci oddychoval, jedol cibuľu so zápražkami a zapíjal kvasom. – „Pecivále!“ zavolali po niekoľkých dňoch švagriné, „v drevárni už nie je žiadne drevo, choď do lesa a privez; ak nepriviezeš, červenú čiapku, opasok ani topánky nedostaneš.“ – Tentoraz hlupák hneď poslúchol, lebo chcel všetkým na dedine ukázať, čo vie; i zliezol z pece, obliekol sa, obul, vyšiel na dvor, vytiahol z kôlne sane, naložil na ne cibule a zápražiek, vzal bič do ruky a sadol si; a na hlupákovo žiadanie a na šťuky rozkazovanie bežali sánky samy po dedine do lesa, len pod nimi sneh hvízdal. Idúc tak do lesa, musel cez ľudnaté mesto, a tu sa zbehlo množstvo ľudí zvedavo sa pozerať na sane, ako bez koní idú, takže hlupák, idúc prudko, mnohých zrazil a mnoho vozov poprevracal a ženy i deti vystrašil. Keď prišiel do lesa, povedal:

„Na moje vrúcne žiadanie
a na šťuky rozkazovanie
ako poviem, nech sa hneď stane:
Choď, sekera, nasekaj drevo,
drevá sa v otepi viažte
a otepi sa na sane skladajte!“

A čo prikázal, všetko sa hneď urobilo; hlupák si sadol a sánky ho niesli domov. Ale v tom meste, kde toľko zlého narobil, ho len čo zazreli, hneď ho zo všetkých strán obskočili, stiahli zo saní, chytili za vlasy a začali ho fackať. Hlupák si najprv myslel, že ho chcú len pošteklit, aby sa rozosmial; ale keď ho to začalo bolieť, povedal v duchu:

„Na moje vrúcne žiadanie
a na šťuky rozkazovanie
nech sa každému dostane polenom!“

Potom hneď polená zo saní vyskočila a začali skákať po ľuďoch, takže sa všetci v okamihu rozpŕchli na všetky strany; a hlupák div že nepraskol od smiechu, išiel ďalej svojou cestou a čoskoro sa zas ocitol na svojej peci. Od tých čias si ďaleko široko rozprávali o hlupákovi a chodili sa naň pozerať ako na divotvorcu, až sa nakoniec o ňom dozvedel aj kráľ, a chcejúc ho tiež vidieť, poslal po neho naschvál vojvodu. – „Zlez z pece, Pecivále! Obleč sa a poď ku kráľovi!“ povedal mu vojvoda. – „A prečo? Však mám cibule, kvasu i zápražiek doma dosť.“ – Za takú smelosť mu vojvoda dal pohlavok; ale hlupák, ani sa z pece nepohol, zašepkal:

„Na moje vrúcne žiadanie
a na šťuky rozkazovanie
nech sa mu metlou dostane!“

Metla, celá od sadzí zamazaná, namočila sa do pomyjí a skočila na posla – sotva chudák ušiel oknom, a vskočil do koča a bez vybavenia sa ku kráľovi vrátil. Kráľ na to poslal iného posla, opatrnejšieho; ten sa najprv vypytoval, čo má hlupák rád, a potom, keď prišiel k peci, poklonil sa a povedal: „Pecivále! Poď so mnou ku kráľovi, chce ti dať červenú čiapku, červený opasok a červené topánky!“ – „Ak je to tak, pôjdem; choďte len vopred, ja vás dohoním.“ Posol išiel a hlupák sa najedol zápražiek s cibuľou, napil sa kvasu, vyspal sa, a keď ho švagriné zobudili, že je už čas na cestu, ani sa z pece nepohol a povedal:

„Na moje vrúcne žiadanie
a na šťuky rozkazovanie
nech som na tej peci hneď pred kráľom!“

V peci sa hneď zadymilo, zapálilo, dvere sa dokorán otvorili a pec s hlupákom bežala po ceste, posla predbehla a pred kráľovským palácom sa zastavila. Kráľ s celým dvorom vybehol v údive na pavlač a hlupák práve dojedal zápražky s cibuľou a zapíjal kvasom, a z jednej strany na druhú sa obracajúc, nikoho si nevšímal. – „Kto si? Čo robíš? A prečo si prišiel?“ pýtal sa ho kráľ. – „Som hlupák Pecivál, jem zápražky s cibuľou a zapíjam kvasom, a prišiel som k tebe, kráľ, po červenú čiapku, červený opasok a po červené topánky.“ – Kým tak hlupák odpovedal kráľovi a ten sa ho zas na iné veci vypytoval, vyšla na pavlač kráľovská dcérka a bola veľmi krásna. Len čo ju hlupák zazrel, hneď sa do nej zamiloval a pomyslel si:

„Na moje vrúcne žiadanie
a na šťuky rozkazovanie
nech sa kráľovná stane mojou milou!“

Potom na jeho slová sa pec zase pohla a hlupák išiel domov; doma sa dvere zas otvorili, pec sa postavila na svoje miesto a hlupák sa na nej opäť povaľoval, jedol cibuľu so zápražkami a zapíjal kvasom.
Zatiaľ prekrásna kráľovská dcérka za hlupákom Peciválom zatúžila a tak si ho zamilovala, že kráľovi padla k nohám a pravdu mu vyznala. Kráľ jej to všelijako vyhováral, a keď nič nepomohlo a kráľovná láskou chradla, poslal opäť po hlupáka, ten sa však zdráhal ísť ku kráľovi, až ho potom posol opil, zviazal a ku kráľovi priviezol. Kráľ bez meškania zavolal k sebe čarodejníka, dal Pecivála i s kráľovnou za trest zabedniť do sklenenej bečky, zasmoliť a pustiť povetrím. Bečka letela s nimi do oblakov ako vták. Kráľovná v bečke horko plakala a prosila hlupáka, aby ju vyslobodil; ale hlupák odpovedal, že sa mu v bečke dobre. Potom sa predsa jej prosbami obmäkčil a povedal:

„Na moje vrúcne žiadanie a na šťuky rozkazovanie
nech sa hneď ocitnem na pohostinnom ostrove!“

Tak sa aj stalo: bečka sa obrátila nad more, spustila sa na pohostinný ostrov a rozpukla sa na kusy. A ten ostrov bol taký, že kto na ňom bol a niečo chcel, všetko dostal. I prechádzal sa hlupák po ostrove s kráľovnou a na ničom im nechýbalo, mali jesť a piť, čo hrdlo ráčilo, stôl sa sám od seba prikrýval, a keď sa najedli a napili, zase zmizol. Hlupákovi sa to nad mieru páčilo, ale kráľovnej to nestačilo, i prosila hlupáka, aby sa postaral o palác. Na hlupákovo vrúcne žiadanie a na šťuky rozkazovanie stál tu hneď na ostrove mramorový palác s oknami krištáľovými, pozláteným nábytkom a jantárovou strechou. O niekoľko dní kráľovná opäť prosila hlupáka, aby urobil nejaké spojenie s pevninou a priviedol ľudí na ostrov, že sa jej tu nesmierne cnie, že bez komorných nemôže byť, a aj že by rada uvidela svojho otca. A hlupák povedal:

„Na moje vrúcne žiadanie
a na šťuky rozkazovanie
nech sa stane, čo kráľovná chce mať!“

A na druhý deň ráno stál cez more krištáľový most na zlatých oblúkoch, s diamantovým zábradlím, a to taký dlhý, že dosahoval až ku palácu kráľovninho otca. Hlupák sa chcel s kráľovnou už vydať na cestu, a vtom si nečakane spomenul, že všetci iní ľudia sú ako ľudia a on sám že je hlupák, i že by bola hanba, keby sa tak ukázal na kráľovskom dvore s jeho dcérkou; i umienil si, že ešte raz, ale už naposledy, využije šťukin dar, a povedal:

„Na moje vrúcne žiadanie
a na šťuky rozkazovanie
nech sa hneď stanem rozumným!“
Sotva to vyslovil, hneď nadobudol rozum i slušnosť, vydal sa s kráľovnou na púť a po tom zázračnom moste prišli na pevninu rovno ku kráľovi, padli mu k nohám a prosili ho o požehnanie. A ešte toho večera sa dali spolu šťastne zosobášiť, kráľ vyhlásil svojho zaťa za svojho nástupcu a vystrojil slávnu hostinu:

jedli, pili
a veselí boli:
a ja som tam tiež bol,
med a víno ako buk som pil,
a všetko, čo som sa dozvedel,
ako môžem, verne som povedal.