Rozprávka o Šídlovi a Teplomilovi 4/4

„Pozri, tamto sa niečo hýbe,“ ukázal Šídlo, „nie je to on? Ja zle vidím.“
„To nebude on. Ale plaví sa to priamo k nám.“
Z vody vyliezol zelený pán a veselo zvolal: „Nazdárek, mládenci.“
„Ja nie som žiadny mládenec,“ ohradil sa Teplomil.
„A kto si? Teba som tu ešte nevidel, ak sa nemýlim.“
„Bytostka menom Teplomil.“

„A ja som Šídlo,“ poskočil krajčír, aby si ho tiež všimli. „A kto si ty?“
„Ak som niečo, tak som Vodník.“
„Tak ty si Vodník? No ale to tu musí byť ešte niekde princ Dušan.“
„Ja viem,“ uškrnul sa Vodník, „práve som vám prišiel povedať, že princ Dušan, čo prišiel o pár dní skôr na ples, pretože si pomýlil dátum, a rozhodol sa osviežiť v horúci deň kúpeľom v rybníku, len že ho chytil kŕč do nohy, takže sa topí, sa práve utopil.“
„Čože?“ vyvalil oči Šídlo.
„Čože?“ vyvalil uši Teplomil.
„Hovorím, prišiel som vám povedať, že princ Dušan, čo prišiel o pár dní skôr na ples, pretože si pomýlil dátum, a rozhodol sa osviežiť v horúci deň kúpeľom v rybníku, len že ho chytil kŕč do nohy, takže sa topí, sa práve utopil.“

„Takže princ Dušan sa utopil?“
„Áno,“ rozžiaril sa Vodník, šťastný, že to pochopili, „zaplietla sa mu noha do siete.“
„My už pôjdeme,“ povedal rýchlo Šídlo, „máme ešte niečo na práci. Však, Teplomile?“
„To je pravda.“
„A akúpak to máte prácu, mládenci?“
„Musím ušiť našej princeznej na ples šaty, aké nosia víly. Lenže neviem, ako také šaty vyzerajú.“
„Ále, to je maličkosť. Ak chceš, krajčír, pichnúť, tak by som ti ten vílí kostýmik mohol spichnúť.“
„Naozaj?“ poskočil Šídlo. „Juch!“
Mrkol som na Natálku, ale vyzeralo to, že spí. Nevzrušila ju ani tá príhoda s princom. Ale za to som nemohol ja, to mi naozaj takto poslali z ríše Fantázie. Rozhodol som sa v rozprávaní ešte chvíľu pokračovať.

„Ja som na šitie expert,“ vytŕčal sa Vodník, „teda špecializujem sa hlavne na topánky, že áno. Ak nejaké potrebujete, mám ich tu hŕbu. A samé značkové. Ale také vílie šatôčky by som tiež zvládol.“
„Pozri ho, Vodníka,“ povedal Teplomil.
„Ale niečo by som na to potreboval.“
Šídlo prestal poskakovať. „Tušil som to.“
„Potreboval by som,“ pokračoval Vodník pomaly, „čarovnú ihlu,
čarovnú niť, a ak sa nemýlim, tak aj čarovný náprstok.“
„A kde to máme všetko vziať?“
„To nie je žiadny problém. Ak to chcete, tak musíte za vílou Alžbetou. Býva v zlatom zámku číslo dvadsaťjeden.“
„To je cez sedemoro hôr, sedemoro pahorkov, sedemoro potokov a sedemoro riek?“
„Presne tak,“ potvrdil Vodník.
„Čo sa dá robiť,“ vzdychol utrápene krajčír, „Napíš nám všetky tie veci na zoznam, aby sme na to nezabudli, kým tam dôjdeme. Vracať by sme sa už nechceli.“

„Ja by som sa tiež vracať nechcela,“ zívla Natálka, „ja som unavená len z toho, ako to počúvam.“
„To je dobre,“ povedal som skôr pre seba.
„Čo sa vlastne stalo s tým princom?“
„No… odobral sa do podvodného kráľovstva, pretože to bol aj tak podvodník.“
„Aha, tak rozprávaj ďalej.“

Vydali sa teda znovu cez hory a pahorky. Prešli jedny, prešli druhé, prešli tretie, až došli na rázcestie a tam stratili zoznam.
Hľadali na ceste, hľadali vedľa cesty, ale nikde nebol. Boli celí nešťastní, že nestihnú do plesu šaty ušiť a Šídla strčia do hladomorne a Teplomil zostane sám, ale našťastie stretli Kohonepotkali.

A Kohonepotkali hovorí: „Tu som našiel nejaký zoznam. Neviete, čí môže byť?“
Teplomil so Šídlom odpovedali, že môže byť ich, rýchlo si vzali zoznam a pokračovali v načatej ceste. Cesta im rýchlo ubiehala, pretože ju poznali.
Keď už došli na koniec tej známej cesty, chceli sa pozrieť, čo majú napísané na zozname. S hrôzou zistili, že to nie je ich zoznam. Bežali cvalom naspäť za Kohonepotkalom, ale nemohli ho nikde stretnúť.
Zato našli svoj zoznam, tak sa zase pozbierali a bežali za sedemorou horou, riekou a tak ďalej, až nakoniec vo štvrtok podvečer stáli pred zlatým zámkom číslo dvadsaťjeden aj so správnym zoznamom.
Víla Alžbeta ich privítala v prenádhernej sieni, kde na stenách viseli hlavy vytancovaných mladíkov.

„Tak vy potrebujete tri čarovné veci?“ spýtala sa milo.
„Áno, áno, to potrebujeme.“
Víla kývala hlavou. „Ale to nie je len tak, musíte splniť tri nesplniteľné úlohy.“
Šídlo sa buchol do dlane a zasyčal: „Tušil som to.“
„A načo potrebujete tie čarovné veci, ak sa smiem opýtať?“
„Tu krajčír Šídlo má ušiť princeznej vílie šaty na jej ples,“ vysvetlil Teplomil.
„Inak ma strčí do hladomorne,“ dodal Šídlo.
„Tak vílie šaty,“ usmiala sa víla, „keby vám to nevadilo, mám tu jedny, ktoré už nenosím. Sú ale trochu zaprášené a potrhané.“
„Ó, to nevadí, len keď budú bez úloh.“
„Vaše hlavy by sa aj tak medzi tie ostatné nehodili. Sú to všetko princovia,“ povedala víla Alžbeta.

Šídlo s Teplomilom dostali jej staré šaty a vydali sa bez meškania späť domov. Veď už bol najvyšší čas, pretože krajčír ich musel ešte trochu vyspraviť a vyžehliť.
„Vieš, Teplomile,“ povzdychol si Šídlo, keď sa vracali cez hory a potoky, „keby som viac veril svojmu snu, mohli sme si ušetriť to neustále chodenie sem a tam.“
Teplomil sa usmieval. „To áno, ale bolo to krásne. Milujem cestovanie.“

Keď si v piatok princezná prišla po šaty, ani by si ich nepoznala, Natálko. Boli také krásne ako svit zlatej luny, ľahučké ako babie leto a hebučké ako dvaja… nie, ako traja plyšoví medvedíkovia.
„Také šaty by som chcela,“ vzdychla v polospánku Natálka.
„Bude sa ti o nich snívať.“
„A koho si vzala princezná?“

Keď princezná tancovala s princom Zbyňkom, stále jej šepkal do uška: „Princezná, vy máte ale alabastrovú ručičku. Princezná, vy máte lícka ako rozkvitnutá mangoň. Princezná, vy máte nôžku ako planička.“ O šatách však nepovedal ani bé a to mali výstrih do dvojitého vé.
A tak si princezná vzala iného princa. Princ Luděk prišiel k princeznej a povedal: „No, princezná, vy máte ale pekné šaty.“
Princezná sa usmiala a povedala: „Ďakujem.“
A potom spolu tancovali až do rána.

„A ešte mi povedz, čo sa stalo so Šídlom a s Teplomilom.“
„Šídlo sa stal kráľovským krajčírom. Dostával odvtedy mnoho významných zákaziek. Napríklad od arcivojvodu Peciválskeho, alebo od kňažnej Zaháňskej. A Teplomil? Teplomil… pozri, ako by som ti to len vysvetlil. Vieš, Šídlo potreboval niečo, čím by vyspravil tie šaty. A jeho kamarát s tým súhlasil. Naozaj. Ale neboj sa, on sa zase jedného dňa odparí, možno na inom plese. Tak, a to je koniec rozprávky. Už spi.“

„To bola ale zvláštna rozprávka. Dobrú noc, oci.“
Odložil som fajku na stolík a zrazu som začul slabý hlások, ktorý nebol ani môj, ani Natálkin, ako hovorí: „To bola pekná rozprávka. To je dobre, že sa o mne vie. To je dobre, že si ľudia ešte rozprávajú. Fííí.“

Huhňavý hlas pomaly miznul a ja som mal dojem, že to je počuť len prievan v okne, a nebol som si istý, akú to rozprávku som vôbec rozprával. Možno som len celý čas počúval ten prievan. Musím sa na to zajtra opýtať Natálky.