Kúzelný kôň

Býval raz jeden muž, a ten keď zomrel, zanechal svojmu jedinému synovi jediné, svoj meč, s ktorým sa chlapec vydal do sveta hľadať službu. Jedného dňa stretol starého muža, ktorý bol na jedno oko slepý a na to druhé tiež príliš dobre nevidel, a ten sa ho opýtal: „Kam ideš, chlapče?“ „Hľadám službu,“ odvetil. „Ja práve niekoho potrebujem, nechceš pásť moje ovce?“ To sa chlapcovi zapáčilo, a tak ho starec vzal so sebou. Keď prišli k stádu, starec povedal: „Len sa vyvaruj vstúpiť do lesa, žiadny môj paholok sa odtiaľ nevrátil živý.“ Chlapec sa nejaký čas držal od lesa ďalej, ale potom si pomyslel: „Musím sa predsa pozrieť, čo tam je a čo by mi mohlo uškodiť, mám skvelý meč!“ Len čo vstúpil do lesa a prezeral si tú veľkú krásu naokolo, tu sa naňho prihnal zúriaci trojhlavý drak: „Ha, človiečik, čo tu robíš? Žiadny vtáčik sa svojou prítomnosťou neodváži znečistiť môj les! Mám ťa aj s tvojimi ovcami spáliť na popol? Vyzývam ťa na meče alebo na zápas, čo by si radšej?“ „Zápas,“ povedal chlapec. Tak ho drak schmatol a zarazil až po kolená do zeme. Ale on chytil svoj meč a jednou ranou zrazil drakovi všetky tri hlavy. Dračie hlavy potom pozbieral, doniesol ich domov a narazil jednu po druhej na koly v plote. „Čo to tam máš?“ opýtal sa starec, ktorý zle videl. „Ale, tri hlavy jedného capa, ktorého som zabil v lese.“ „Chlapče, v tom lese by sa ti mohlo viesť zle, už tam nikdy nechoď!“

Ale druhého dňa sa s chuťou vybral do lesa ešte hlbšie, tam bolo ešte tajomnejšie a krajšie. Zrazu naňho prišiel šesťhlavý drak. „Ha, človiečik, do môjho lesa nezaletí ani vtáčik a ty si ho aj so svojimi ovcami poškvrnil a zabil si môjho brata! Musíš so mnou zápasiť alebo sa biť na meče, čo by si radšej?“ „Zápasiť,“ povedal chlapec. Tak ho drak schmatol a zarazil až po pupok do zeme, ale on vytasil svoj meč a jednou ranou mu zrazil všetkých šesť hláv, ktoré potom pozbieral, doniesol domov a jednu po druhej narazil na koly v plote. „Čo to tam máš?“ opýtal sa starec. „Ale, šesť hláv jedného capa, ktorého som zabil v lese.“ „Chlapče, v tom lese by sa ti mohlo viesť zle, už tam nikdy nechoď!“

Deň nato mal pastierik ešte väčšiu chuť a hnal stádo ešte hlbšie do lesa, kde to bolo ešte tajomnejšie a podivuhodnejšie. Tu naňho prišiel deväťhlavý drak: „Ha, človiečik, do môjho lesa nezaletí ani vtáčik a ty si ho aj so svojimi ovcami poškvrnil a zabil si mojich bratov! Musíš so mnou zápasiť alebo sa biť na meče, čo by si radšej?“ „Zápasiť,“ povedal chlapec. Tak ho drak schmatol a zarazil až po plecia do zeme, ale nie tak hlboko, aby chlapec nemohol mávnuť svojím mečom a jednou ranou mu zraziť všetkých deväť hláv, ktoré potom pozbieral, doniesol domov a narazil jednu po druhej na koly v plote. „Čo to tam máš?“ opýtal sa starec. „Ale, deväť hláv jedného capa, ktorého som zabil v lese.“ „Chlapče, v tom lese by sa ti mohlo viesť zle, už tam nikdy nechoď!“

Ale nasledujúceho dňa hnal pastierik ešte hlbšie do lesa a tam vám bolo ešte tajomnejšie a očarujúcejšie. Zrazu sa naňho vyrútil dvanásťhlavý drak. „Ha, človiečik, do môjho lesa nezaletí ani vtáčik a ty si ho aj so svojimi ovcami poškvrnil a zabil si mojich bratov! Musíš so mnou zápasiť alebo sa biť na meče, čo by si radšej?“ „Biť sa,“ povedal chlapec, pretože sa bál, že by ho tento drak zarazil do zeme až po hlavu a potom by už nemohol použiť svoj meč. Drak sa rozohnal mečom a chlapec odletel celých dvanásť siah ďaleko. Teraz bol však na rade on a jedným mávnutím zotal drakovi jedenásť hláv, ale skôr než mu odťal aj tú dvanástu, tých jedenásť mu znova narástlo. Keď potom tých jedenásť znova odťal, dorástla tá dvanásta, a tak to išlo až do večera. Až pri západe slnka drak svoju silu stratil, zatiaľ čo chlapcova narástla, a tak mu odsekol všetkých dvanásť hláv naraz. Keď prišiel domov, narazil tých dvanásť hláv na koly v plote ako tie predošlé a už nezostal žiadny prázdny kôl. Tu sa starec opýtal: „Čo to tam máš?“ „Ale, dvanásť hláv jedného capa, ktorého som zabil v lese.“ „Chlapče, v tom lese by sa ti mohlo viesť zle, už tam nikdy nechoď!“

Ale teraz bola pastierikova chuť a zvedavosť najväčšia. „Čo by tam asi ešte mohlo byť?“ pomyslel si a išiel nasledujúceho rána ešte hlbšie. Tam vám bolo ešte krajšie a tajomnejšie. Tu zazrel v diaľke dom a pri ňom stála starenka ako handrový panák. Išiel k nej a priateľsky ju pozdravil. „Len poď ďalej,“ pozvala ho starenka a zaviedla ho do komory, kde ležal mŕtvy. „To je môj najmladší syn, ktorého si zabil prvého.“ Potom šli do inej komory: „Tu leží jeho starší brat, ktorého si zabil ako druhého.“ Šli do vedľajšej izby: „Tu leží ich starší brat, ktorého si zabil ako tretieho.“ A potom šli do ďalšej komory: „Tu leží môj najstarší syn, ktorého si zabil ako posledného.“ Potom starenka otvorila ďalšie dvere a povedala: „A táto komora je pre teba!“ A chcela ho schmatnúť, ale chlapec zodvihol svoj meč a v okamihu ju zrazil k zemi, ale nedokázal ju zraniť, hoci do nej sekal, ako chcel, a starena sa mu smiala a vysmievala. Keď si unavil pravú ruku, vzal meč do ľavej ruky. „Zadrž!“ dala sa starena kričať hrôzou: „Nesekaj, ja ti poviem o liečivom prostriedku, ktorým môžeš vyliečiť oči toho starca.“ „Tak hovor, ale rýchlo!“ zvolal chlapec a držal meč nad jej hlavou. Trasúca sa starena povedala: „Za domom stojí vysoký strom a v jeho koreňoch leží balvan a pod ním ropucha, tým ropuším slizom trikrát potri starcove oči a potom mu tú ropuchu rozbi o čelo, hneď bude vidieť.“ „Je to všetko?“ opýtal sa. „Áno,“ odvetila čarodejnica. Len čo to dopovedala, nechal chlapec svoj meč dopadnúť a jej hlava sa skotúľala na zem.

Potom kopal pod tým stromom a pod balvanom našiel ropuchu a ponáhľal sa s ňou domov. Tam potrel ropuším slizom starcove oči a potom mu ropuchu roztrieštil o čelo, až sa rozprskla na tisíc kúskov a starec v tú ránu videl tak jasne ako kedysi. Z roztrieštenej ropuchy však vyskočil von škriatok a povedal: „Ďakujem ti, že si ma oslobodil! Tá stará čarodejnica ti nepovedala všetko, ja som bol v tej škaredej ropuche uväznený, aby som pod tým balvanom strážil ukryté nesmierne dračie poklady.“ S týmito slovami škriatok zmizol v skalnej štrbine. Chlapec sa išiel na strom pozrieť a naozaj tam objavil poklad. „Nechaj ten poklad tam,“ povedal mu starec: „ten si môžeš kedykoľvek vyzdvihnúť. Ja ti dám drahocennejšiu vec, pretože si mojim očiam vrátil svetlo, ktoré mi čarodejnica vzala. Vezmi si z mojej stajne koňa a choď do sveta, kým si ešte mladý.“ Ale nebol to obyčajný kôň, mal osem nôh a bol prekrásny, ale to najlepšie na ňom bolo, že vedel rozprávať a oplýval veľkou múdrosťou. Chlapec bol veľmi rád, nasadol na koňa a vydal sa do sveta.

Keď prešli kúsok cesty, uvidel na zemi ležať medené pierko. „To zdvihni,“ povedal mu kôň. Tak to urobil, a keď prešli kúsok cesty, ležalo na zemi strieborné pierko a o kúsok ďalej zlaté. Všetky tri pierka na koňov pokyn zdvihol a uschoval. O nejaký čas dorazili do veľkého mesta, v ktorom býval kráľ. Mladík išiel na kráľovský dvor a pýtal sa, či nepotrebujú paholka, rád by vstúpil aj so svojím koňom do služby a kráľ ho najal. Po nejakom čase usporiadali veľký lov a on ulovil veľké množstvo zveri, pretože dokázal byť so svojím koňom všade prvý. To sa kráľovi tak páčilo, že si chlapca veľmi obľúbil, až naňho ostatní sluhovia začali nesmierne žiarliť a mysleli len na to, ako by mu uškodili. Chlapec kráľovi daroval to medené, strieborné a zlaté pierko. Tu šli jedného dňa ostatní sluhovia ku kráľovi a povedali: „Ten mladý sluha sa nechal počuť, že by preňho bola hračka obstarať tie tri vtáky, z ktorých tie pierka pochádzajú.“ Kráľa hneď premohla túžba mať tie krásne vtáky, dal si mladíka zavolať a povedal mu: „Ak mi do troch dní tie vtáky neobstaráš, tak prepadneš hrdlom!“ Tu chlapec posmutnel a nevedel si pomôcť. Keď vošiel do stajne, opýtal sa ho jeho kôň: „Prečo si taký smutný?“ Tak mu všetko vyrozprával. „Choď ku kráľovi,“ povedal kôň: „a vyžiadaj si od neho medenú, striebornú a zlatú klietku na vtáky.“ A keď tie tri klietky mali, kôň pokračoval: „Teraz na mňa nasadni a pôjdeme do polí.“ Keď tam dorazili, kôň povedal ďalej: „Teraz zavolaj do všetkých štyroch svetových strán: Vtáci sem!“ Len čo to chlapec urobil, priletelo zo všetkých strán množstvo vtákov. Bol medzi nimi aj vtáčí kráľ a pýtal sa chlapca, čo rozkazuje. „Môžeš mi povedať, kde nájdem tri vtáky, z ktorých sú tieto pierka?“ „Tie pierka nepatria nikomu v mojej ríši,“ odvetil vtáčí kráľ: „Ale spýtam sa svojho ľudu, či o nich niekto nevie.“ Ale žiadny vták o nich nevedel podať správu. „Nechýba niekto?“ opýtal sa vtáčí kráľ. Keď sa teraz prepočítavali, chýbali traja vtáci, ktorí však práve priletelí veľmi unavení. „Počuli sme volanie, ale nemohli sme priletieť skôr, pretože sme boli na samom konci sveta,“ povedali títo traja a rozprávali o veľkej podivuhodnosti, ktorú videli, ten jeden o medenom drakovi, ten druhý o drakovi striebornom a ten tretí o zlatom drakovi, ako sa títo traja draci vyhrievali na slniečku a k tomu im do driemoty spievali krásne vtáky, jeden medený, druhý strieborný a ten tretí zlatý. Toto počul chlapec s potešením a vtáčí kráľ tým trom prikázal, aby mu ukázali cestu. Na svojom rýchlom koni tam bol za chvíľu, so svojím mečom tých drakov postupne pobil a tie kúzelné vtáky sa potom dali ľahko chytiť.

Kráľ sa veľmi potešil, keď mu sluha tie vtáky doniesol a zamiloval si ho ešte viac. Ostatní sluhovia boli ešte závistlivejší a neprajní a stále hľadali, ako by mu uškodili, a tak jedného dňa kráľovi nahovorili: „Ten mladý sluha sa nechal počuť, že by preňho bola hračka obstarať svojmu pánovi krásnu morskú pannu.“ Kráľa hneď posadla nekonečná túžba mať takú krásnu ženu, dal si chlapca zavolať a povedal: „Ak mi do troch dní neprivedieš krásnu morskú pannu, prídeš o hlavu. Ak mi ju však obstaráš, dám ti polovicu svojej ríše a svoju sestru za ženu.“ Z toho posledného sa mladík potešil, ale nad tým prvým, čo bola prieťažká úloha, sa celý zasmušil. Tu sa ho opäť kôň pýtal, prečo je taký smutný, a on mu to vyrozprával. „Choď ku kráľovi a vyžiadaj si bochník bieleho chleba a fľašu toho najlepšieho vína.“ A keď víno aj chlieb dostal, kôň pokračoval: „Teraz na mňa nasadni a pôjdeme k moru.“ Keď tam dorazili, kôň povedal: „Teraz polož chlieb a víno na breh, o chvíľu sa začne príliv a príde morská panna a bude jesť ten chlieb a piť to víno. Hneď ako sa to stane, musíš na ňu z úkrytu zavolať: ‚Videná, chytená!‘ Ale nesmie to byť skôr, než zje a vypije, pretože to by bolo na nič a hneď by zmizla vo vlnách; ale zároveň to musí byť skôr, než sa nohami dotkne vĺn. Potom bude tvojimi slovami spútaná a musí ťa nasledovať.“ Tak chlapec urobil, ako mu kôň poradil. Pomaly z mora prichádzala morská panna, najprv sa obzerala, počúvala, napokon vyšla z vody na breh, vzala chlieb a jedla, vzala víno a pila. V okamihu, keď sa vracala späť k moru, ozvalo sa zvolanie: „Videná, chytená!“ Tu zostala celá strnulá a zsinavená stáť a oni vyskočili zo svojho úkrytu, pekne ju pozdravili a prosili ju, aby ich nasledovala, pretože sa má stať ženou ich kráľa. Panna šla, pretože musela, ale niesla v sebe veľkú zášť.

Keď kráľ morskú pannu videl, dvorne ju pozdravil a veľmi sa potešil, svadbu chcel sláviť čo najskôr. Ale morská panna naňho temne pozrela a povedala: „Najprv mi musíš obstarať môjho žrebca a celý žrebčín.“ Tak si kráľ dal zavolať sluhu a povedal mu: „Morskú pannu si mi priviedol, tak mi musíš priviesť ešte jej žrebca a žrebčín, inak prídeš o hlavu. Ale keď to všetko obstaráš, už nikdy od teba nebudem nič žiadať a dostaneš svoju sľúbenú odmenu.“ Chlapec opäť posmutnel, a keď prišiel do stajne, kôň sa ho pýtal, čo mu chýba. A on mu rozprával o tej novej úlohe. „Choď ku kráľovi a vyžiadaj si od neho dvanásť byvolích koží a dvanásť libier smoly. Tie kože potom tou smolou zlep a prehoď cez mňa.“ Keď sa tak stalo, kôň pokračoval: „Teraz na mňa nasadni a pôjdeme k moru.“ Keď tam dorazili, kôň povedal: „Teraz vezmi moju ohlávku a ukry sa, potom prilákam žrebca a budem s ním bojovať. Hneď ako uvidíš, že padol k zemi, tak pristúp a tú ohlávku mu nasaď.“ Len čo sa chlapec ukryl, kôň zadupal a hlasno zarehotal. V tom okamihu vybehol z mora statný čierny žrebec a z nozdier mu šľahali plamene. A začal sa boj, čierny žrebec prehryzoval tie byvolie kože jednu po druhej, keď sa však dostal k dvanástej koži, padol vyčerpaním k zemi. Tu chlapec pribehol a nasadil mu ohlávku. „Teraz rýchlo odtiaľto!“ pošepol mu kôň. Mladík sa naňho vyšvihol a čierny žrebec musel vstať a nasledovať ich. Žrebec mocne zadupal a zarehotal tak hlasno, až to mrazilo. Po nejakej chvíli, keď cvalali preč, sa kôň opýtal: „Pozri sa späť, vidíš niečo?“ „Vidím, ako sa dvíha mrak.“ „To sú kobyly, ak nás dostihnú, sme stratení, rozšliapu nás.“ Tu zadupal čierny žrebec ešte raz a divo zaržal. „Pozri sa späť, vidíš niečo?“ opýtal sa kôň. „Vidím veľa koňských hláv.“ Tak cvalali zo všetkých síl, a keď prebehli cez zámockú bránu, tu čierny žrebec tretíkrát zadupal a zarehotal. Čoskoro bol žrebčín tu a kobyly sa vrútili na nádvorie. Chlapec rýchlo svojho koňa uviazal v stajni a ponáhľal sa ku kráľovi, aby mu priniesol správu, že jeho úlohu splnil.

Kráľ sa zaradoval, ale morská panna sa pozerala ešte zlovestnejšie a strašnejšie než predtým. „Kým všetky kobyly nevydojíš a nevykúpeš sa v ich vriacom mlieku, tvojou ženou sa nestanem!“ povedala kráľovi. Tu kráľ prikázal sluhovi: „Hneď tie kobyly vydoj a mlieko nalej do veľkého kotla, ak to neurobíš, prídeš o život!“ „Kráľu,“ zvolal tento: „tak držíš svoje slovo?!“ Celý smutný išiel do stajne a žaloval svojmu koňovi. „Tak čo je to tentoraz?“ opýtal sa. A on mu to vyrozprával. „Zaveď ma na dvor a hneď budeš môcť dojiť.“ Keď tak chlapec urobil, kôň svojou ľavou nozdrou vyfúkol vzduch tak ľadový, že nohy tých kobýl primrzli, tak ich mohol chlapec ľahko podojiť, pretože kobyly stáli pokojne ako jahniatka. Keď bol kotol plný mlieka, rozložili pod ním oheň, a keď sa mlieko varilo, kráľ sa celý roztriasol, pretože videl, že by ho taký kúpeľ mohol stáť život. Tu morská panna zvolala: „Nech sa najprv vykúpe ten sluha, ktorý sem priviedol mňa, môjho žrebca a môj žrebčín.“, pretože chlapca nenávidela a chcela najprv zahubiť jeho. „Áno,“ zvolal kráľ: „len rýchlo vlez dovnútra!“ Chlapec si pomyslel: „Teraz je so mnou koniec!“ a bol celý skľúčený, a tak povedal: „Dovoľ mi, pane, naposledy vidieť môjho koňa.“ Toto želanie mu bolo splnené. Keď mu koňa priviedli, povedal tento: „Zaveď ma až ku kotlu a ničoho sa neboj.“ Tak to chlapec urobil a len čo do kotla vstúpil, vyfúkol kôň ľavou nozdrou ľadový vzduch, takže mlieko ochladil a kúpeľ bol veľmi príjemný. Chlapec zvolal: „Je to krása!“ Keď kráľ videl, že sa mu nič nestalo, nabral odvahu a povedal: „Vylez von, teraz sa vykúpem ja.“ Len čo však bol chlapec von a kráľ vnútri a bol mu ten kúpeľ tiež príjemný, zafúkal kôň svojou pravou nozdrou ohnivý dych a mlieko v kotle začalo v okamihu vrieť a kráľ v ňom úboho zahynul. Tomu sa morská panna veľmi smiala a myslela si, že jej mužom sa teraz stane mladík, ale ten išiel a oženil sa s kráľovou krásnou sestrou, zatiaľ čo ona, ktorá ho chcela zahubiť, musela robiť na zámku slúžku.

Keď bol teraz mladík pán a kráľ, kôň mu povedal: „Ešte jednu službu pre teba môžem urobiť, nasadni na mňa a vezmi so sebou toho žrebca a všetky kobyly, privezieme onen dračí poklad.“ Tak previezli tie nesmierne poklady, ktoré boli ukryté pod stromom. Keď sa tak stalo, kôň povedal: „Teraz ma už nepotrebuješ.“ A zmizol, možno sa vrátil k tomu starcovi, svojmu pánovi. Morská panna, žrebec a kobyly však zostali v kráľovských službách a on bol bohatý, mocný, šťastný a spokojný.