Otcovo dedičstvo

Bol raz jeden starý kráľ a mal troch synov. Keď mu čas vypršal a mal sa pobrať z tohto sveta, pýtal sa ich, čo by chcel každý z nich, aby im zanechal. Starší dvaja vyhlásili, že by chceli byť kráľmi ako pán otec, najmladší, Peťko, povedal takto:
„Ja si, otec, neprajem nič viac, než aby ma mal rád každý, kto sa na mňa pozrie!“
Otec dal každému, čo si sám zaželal, udelil im požehnanie a umrel. Po otcovej smrti sa bratia rozhodli ísť do sveta načerpať skúsenosti. ..... Starší dvaja sa vybrali okázalo ako princovia, Peťko, najmladší, išiel s nimi len tak otrhaný, ako chudobný pocestný. Prišli na nocľah do jednej krčmy v lese.
Princovia sa uberali do izby, o Peťka sa nestarajúc, lebo sa zaňho hanbili; on sa však za nimi tiež neobzeral a vošiel do kuchyne. Ale krčmárka, zamestnaná, sa naňho zle oborila:
„Čo sa sem ten otrhanec tlačí, padaj!“
Vtom sa k nemu obrátila, chcejúc ho vyhnať; v tom okamihu ju však všetok hnev prešiel a Peťko sa jej veľmi zapáčil. Vzala ho teda do izby, predkladala mu lepšie jedlá ako princom, dala mu lepšie víno na pitie a ustlala mu mäkšie lôžko.
Ráno, keď mali odchádzať, dala mu pekne opletenú čutoru a riekla:
„Tu máš, aby si si na mňa spomenul. Nech sa z nej kedykoľvek napiješ, zostane vždy plná.“
Peťko poďakoval dobrej krčmárke a uberal sa s bratmi ďalej. Čutora bola plná najvzácnejšieho vína; Peťko pil do sýtosti a aj bratom dal dosť, a predsa z nej neubudlo, a tak videl, že nie je ošudený, a z daru sa veľmi tešil. ..... Bratia mu to dosť závideli, ale keď sa naňho pozreli, predsa mu nemohli ublížiť.
Prišli opäť na nocľah do veľkého dvorca. Princovia všade vpredu a Peťko zostával vzadu, lebo bol ošarpaný; keď si sadali k večeri, išiel a tiež si prisadol. Tu sa gazdiná nesmierne nahnevala a vykríkla:
„Ako sa môžeš opovážiť, ty otrhaný!“
Vtom naňho pozrela a bolo po hneve. Milo k nemu hneď pristúpila, najlepšie jedlá mu predkladala a modré z neba by mu bola zniesla. Večer ho uložila na svoje vlastné lôžko, a keď sa ráno uberal preč, dala mu obrúsok a riekla:
„Tu máš, aby si si na mňa spomenul. Nech ho kedykoľvek prestrieš, budeš mať na ňom jedál, koľko hrdlo ráči.“
Peťko pekne poďakoval gazdinej a odišiel s bratmi ďalej.
Nemuseli už ani krčmu hľadať, ani sa starať o jedlo, obrúsok im dal najlepšie jedlá, aké len hrdlo ráčilo, a čutora dala víno najvzácnejšie.
Večer prišli opäť na nocľah do jedného zámku, kde ich veľmi vľúdne prijali, totiž princov, o Peťka sa príliš nestarali.
Peťko si z toho robil málo, obšmietal sa po dvore, kým sa mu páčilo, a potom vošiel do izby, kde druhí besedovali. Pani hneď vyskočila, chcela mu nadávať, dať ho vyhnať, otrhanca, ale sotva sa naňho pozrela, srdce sa jej pohlo náklonnosťou k nemu. Dala mu hneď obliecť krásne šaty, posadila ho na čelo stola, najlepšie jedlá mu predkladala a nemohla sa naňho ani dosť navidieť. Aj lôžko mu pripravila, že spal ako na ružiach.
Ráno, keď mal odchádzať, dala mu trojrohý klobúčik a riekla:
„Tu máš, aby si si na mňa spomenul. Keď si ten klobúčik nasadíš na ľavé ucho, bude zo všetkých troch rohov strieľať, keď na pravé, bude hrať taká pekná muzika, že sa každému zapáči.“
Peťko pani čo najkrajšie poďakoval, schoval klobúčik a uberal sa s bratmi ďalej.
A prišli do jedného veľkého mesta a v tom bol kráľ, ktorý mal jedinú dcéru. Tá dcéra bola krásna, ale nadmieru svojhlavá; kráľ by bol rád videl, aby sa už vydala, ale ona žiadneho zo ženíchov, ktorí prichádzali na námluvy, ani vidieť nechcela, a keď predsa neprestávali prichádzať, vyžiadala si od otca, aby smela každého, kto príde o ňu sa uchádzať, dať zavrieť do väzenia a hladom a smädom ho tam mučiť.
Tu prišli do mesta títo traja princovia; keď sa im doniesla správa o tej svojhlavej princeznej, ktorá nechcela vidieť mužského, umienili si napriek tomu zákazu uchádzať sa o ňu. Ako si povedali, tak aj urobili. Išli k zámku. Tá princezná, ako ich z okna zďaleka prichádzať videla, hneď rozkázala, aby sa ich chopili a zavreli ich do väzenia.
Tak sa aj stalo; k dverám postavili stráž. „No, bratia, to nič, že nás zavreli; napime sa a buďme veselí!“ povedal Peťko, vytiahol čutoru, napil sa, dal bratom, zavolal stráž, aby sa napila, stráž privolala druhých, tí tretích a do väzenia sa cesta neprerušila. Peťko dal každému, kto len prišiel, napiť sa vína, aké ani na kráľovskom stole nebolo, a kto sa ho napil, vyskakoval a spieval.
Keď kráľ počul výskanie opitých sluhov, pýtal sa, čo sa to deje, a tu mu rozprávali o podivnej väzňovej čutore, z ktorej neprestajne tečie víno najvzácnejšie, bez toho aby v nej ubúdalo. ..... A zachcelo sa kráľovi čutory, a odkázal Peťkovi, aby mu ju dal. ..... Peťko odkázal kráľovi, že mu dá čutoru, keď mu dovolí stáť pri princezninom lôžku celú noc. ..... A kráľ sa tej žiadosti podivil, ale že sa mu tej čutory veľmi chcelo, išiel k dcére a povedal jej, čo Peťko žiada. Princezná nechcela nijako privoliť, až keď kráľ povedal, že jej dá do izby na stráž dvanásť mužov, súhlasila. ..... Večer previedli Peťka z väzenia do princezninej izby, kde bolo už tých dvanásť mužov; princezná ležala na lôžku celá zakrytá a na tvári mala hustý závoj. Peťko sa postavil k lôžku, stál tam bez pohnutia, stál až do rána, ale nezazrel ani jej prst.
Ráno ho odviedli do väzenia, a keď si naplnil niekoľko nádob vínom, odovzdal čutoru kráľovi. ..... Bratia mu to vyčítali; báli sa, že budú mať smäd a nedostanú sa napiť. .....
„Len sa nebojte, veď máme ešte čo piť i jesť ..... len buďme veselí,“ tešil ich Peťko, prestrel obrúsok a prichystal skvostnú veľkú hostinu. Jedli, pili, a kto len prišiel, dostal jesť koľko chcel. Zbiehali sa ľudia zo všetkých strán.
A pýtal sa kráľ, aký je to zhon ľudu, a keď počul o divotvornom obrúsku, zachcelo sa mu ho.
„Keď mám čo piť, aby som mal aj čo jesť,“ myslel si, a odkázal Peťkovi, aby mu obrúsok dal.
Peťko mu odkázal, že mu ho dá, keď ho nechá cez noc stáť pri princezninom lôžku.
Kráľ išiel k dcére, povedal jej to a sľúbil, že jej opäť pošle dvanásť mužov na stráž. Princezná sa druhýkrát nezdráhala, lebo sa presvedčila, že sa Peťko počestne správal.
Na noc teda zasa odviedli Peťka k princeznej, pri ktorej už stála stráž. Ako prvú noc, tak stál pri nej Peťko aj druhú noc až do rána, bez toho aby jej bol zazrel čo len prstík.
Ráno, keď ho odviedli do väzenia, urobil si zásobu jedál a potom obrúsok odoslal kráľovi.
Bratia mu to ešte viac vyčítali, lebo vedeli, že keď už sami nič mať nebudú, budú ich hladom mučiť.
„Len sa pre to netrápte, bratia; aj keby sme nemali čo jesť a piť, máme aspoň streľbu a muziku!“ smial sa Peťko, posadil si klobúk na ľavé ucho, a ten spustil takú ľúbezú, utešenú hudbu, že bol ňou každý ako očarený. Keď hral veselo, púšťal sa každý do kola, a keď smutne, stáli ľuďom slzy v očiach. Zabúdali na jedlo, pitie i na všetky ťažkosti a len počúvali. I k ušiam kráľovým sa tie zvuky ľúbezné zanášali, a celý unesený počúval, nevediac, odkiaľ tá kúzelná hra prichádza.
„No, a teraz si usporiadame inú zábavu!“ povedal Peťko, nasadil si klobúčik na pravé ucho a v tom okamihu sa strhla taká streľba, že sa zámok otriasal. Ľudia, z rozkoše tak náhle vytrhnutí, mysleli, že sa svet búri, a cez hlavu utekali, kam kto mohol. Kráľ celý zdesený vybehol von, v domnení, že celé nepriateľské vojsko dobýja zámok, ale tu mu hovorí jeden sluha, že si to len zábavu usporiadal jeden z väzňov, a začal rozprávať o divotvornom klobúčiku.
Keď to kráľ počul, rozkázal Peťkovi, aby nechal streľbu a ten klobúk aby mu dal. ..... A odkázal Peťko kráľovi, že on streľbu nechá, ale klobúk že mu dá len vtedy, ak ho nechá celú noc kľačať pri princezniných nohách. ..... Keď to kráľ počul, išiel k dcére a hovoril jej, čo Peťko žiada.
Dlho nechcela princezná privoliť, keď však otec sľúbil, že jej dá na stráž dvadsaťštyri mužov, aby sa jej nestala potupa, a keď rozprával o divotvornom klobúčiku, nechala sa presvedčiť.
Na noc previedli Peťka do princezninej izby, kde už stála stráž. Peťko si kľakol na lôžko k jej nohám a bez pohnutia sa na ňu pozeral. Ležala závojom zakrytá, ako by z kameňa vytesaná bola. Napokon jej to ale nedalo; rada by bola predsa zistila, čo je zač ten, čo sa tak usilovne uchádza o jediný jej pohľad, že zaň dal najväčšie bohatstvo svoje. Pomaly pomalinky odhrnula závoj tak ďaleko, len čo by polo očkom naňho pozrela. Nevedela, čo ju čaká! Len čo naňho polo očkom pozrela, tu sa náhle doňho tak zamilovala, že hneď závoj odhodila a stráž poslala preč.
Kráľ sa nemálo čudoval, keď ráno vstal a videl, že sa jeho dcéra a Peťko majú radi a že ona iného za muža nechce ako jeho. Dal im požehnanie. Princovia boli hneď z väzenia prepustení a slávila sa hlučná, kráľovská svadba.
Po svadbe sa bratia Peťkovi vrátili späť do svojich kráľovstiev a veľmi ľutovali, že nežiadali od otca tiež takéto dedičstvo ako on. Oni boli králi a nič viac, ale jeho mal každý rád, kto sa naňho pozrel, on mal vzácne dary, krásnu ženu, a k tomu všetkému sa nakoniec stal aj kráľom ako oni.