Dvanásť mesiačikov

Bola raz jedna matka a mala dve dcéry; jedna bola vlastná, druhá nevlastná. Vlastnú nesmierne milovala, ale na nevlastnú ani pozrieť nemohla, len preto, že bola Marienka krajšia ako jej Holena. Dobrá Marienka nepoznala svoju krásu, nemohla si domyslieť, ako to je, že sa matka tak veľmi hnevá, kedykoľvek na ňu pozrie. Všetku prácu musela robiť sama: upratovala v chyži, varila, prala, šila, priadla, tkala, trávu nosila a o kravičku sa tiež musela starať celkom sama. Holena sa len strojila a na priedomí si hovela. No Marienka všetko robila rada, bola trpezlivá a znášala sestrine nadávky a kliatby ako baránok.
Nebolo to však nič platné, boli deň odo dňa horšie, a to len preto, že Marienka bola čoraz krajšia a Holena škaredšia. A tak si matka pomyslela:
„Načo by mi bolo, aby som si nechávala peknú nevlastnú dcéru v dome; keď prídu chlapci na námluvy, zamilujú sa do Marienky a Holenu nebudú chcieť.“
Od tej chvíle sa macocha i jej dcéra snažili, ako by sa úbohej Marienky zbavili; morili ju hladom, bili ju, ale ona trpela a pri tom všetkom bola deň odo dňa krajšia. Vymysleli si na ňu takých múk, že by poctivému človeku ani na um neprišli. Jedného dňa, bolo to v polovici januára, zachcelo sa Holene vône fialiek.
„Choď, Marienka, prinesieš mi z lesa kyticu fialiek, chcem ich mať za pásom, aby som sa k nim mohla ovoňať!“ rozkázala sestre.
„Ach bože, sestrička milá, čo ti to napadlo; veď kto kedy počul, aby pod snehom rástli fialky?“ povedalo úbohé dievča.
„Ty zafúľaná špinavica, čo ty máš čo hovoriť, keď ti ja rozkážem? Rýchlo choď, a ak neprinesieš z lesa fialky, zabijem ťa!“ pohrozila jej Holena. Macocha však Marienku chytila, vystrčila ju za dvere a dvere za ňou pevne zavrela.
Dievča išlo horko plačúc do lesa. Snehu ležalo vysoko, nikde ani stopy. Dievča blúdilo, blúdilo dlho; hlad ju moril, zima ňou triasla, prosilo pánaboha, aby ju radšej vzal z tohto sveta. Vtom zďaleka zazrie svetlo. Ide za žiarou a príde až na vrch hory.
Na vrchu hory horí veľký oheň, vatra, a okolo vatry leží dvanásť kameňov; na tých kameňoch sedí dvanásť mužov. Traja sú bielobradí, traja sú mladší ako oni, traja ešte mladší, a títo traja najmladší sú najkrajší. Nehovorili, len ticho sedeli a pozerali do ohňa. Týchto dvanásť mužov bolo dvanásť mesiacov. Január sedel navrchu, ten mal vlasy aj fúzy biele ako sneh a v ruke držal kyjak.
Marienka sa zľakla; chvíľu ostala v úžase stáť, potom sa však osmelila, pristúpila bližšie a prosila:
„Dobrí ľudia boží, dovoľte mi ohriať sa pri vatre, trasie ma zima.“
Január prikývol hlavou a opýtal sa dievčaťa:
„Prečo si prišla, dievča moje, čo tu hľadáš?“
„Idem na fialky,“ odpovedala Marienka.
„Teraz nie je čas chodiť na fialky, veď je sneh,“ povedal.
„Ach, veď ja viem, ale sestra Holena a macocha mi prikázali priniesť z lesa fialky. Ak ich neprinesiem, zabijú ma. Pekne vás prosím, strýkovia, povedzte mi, kde ich nájdem.“
Vtedy sa Január zdvihol, pristúpil k najmladšiemu mesiacu a podal mu kyjak do ruky so slovami:
„Bratku Marec, sadni si navrch!“
Mesiac Marec si sadol navrch na kameň a švihol kyjakom nad vatrou. V tej chvíli vatra vzplanula vyššie, sneh začal tiecť, stromčeky začali púčať, pod mladými bukmi sa zelenala tráva, v tráve sa ružovili púčiky sedmokrások a bola jar. Pod krovím ukryté pod lístkami rozkvitali fialky, a kým sa Marienka nazdala, bolo, ako by modrú plachtu rozprestrel.
„Rýchlo trhaj, Marienka, rýchlo!“ prikázal jej Marec. Marienka s radosťou trhala, kým nemala veľkú kyticu fialiek. Potom mesiačikom pekne poďakovala a veselo sa ponáhľala domov.
Čudovala sa Holena, čudovala sa macocha, keď uvideli Marienku, že nesie fialky; išli jej otvoriť dvere a vôňa fialiek sa rozniesla po celej chyži.
„Kdeže si ich natrhala?“ pýtala sa vzdorovito Holena.
„Vysoko v lese rastú, pod krovinkami, je ich tam dosť,“ povedala Marienka.
Holena vzala fialky, dala si ich za pás, voňala k nim sama, dala privoňať matke, ale sestre nepovedala:
„Privoňaj si!“
Na druhý deň si Holena hovela pri peci a zachcelo sa jej jahôd. A hneď zavolala na sestru:
„Choď, Marienka, a prines mi z lesa jahody!“
„Ach bože, sestrička milá, kdeže nájdem jahody? Veď kto kedy počul, aby pod snehom rástli jahody!“ povedala Marienka.
„Ty zafúľaná špinavica, čo budeš hovoriť, keď ti ja rozkážem? Rýchlo choď, a ak neprinesieš jahody, zabijem ťa!“ pohrozila zlá Holena. Macocha chytila Marienku, vystrčila ju za dvere a dvere za ňou pevne zavrela.
Dievča išlo horko plačúc do lesa. Snehu ležalo vysoko, nikde ani stopy. Dievča blúdilo, blúdilo dlho; hlad ju moril, zima ňou triasla. Vtom zďaleka vidí to isté svetlo, čo videla včera. S radosťou sa k nemu pustila. ..... Prišla opäť k tej veľkej vatre, okolo ktorej sedelo dvanásť mesiačikov. Január sedel navrchu.
„Dobrí ľudia boží, dovoľte mi ohriať sa pri vatre, trasie ma zima,“ prosila Marienka.
Január prikývol hlavou a pýtal sa jej:
„Prečo si zasa prišla, čo tu hľadáš?“
„Idem na jahody!“ odpovie Marienka.
„Ale veď je zima a na snehu jahody nerastú,“ povedal Január.
„Veď ja viem,“ smutne vraví Marienka, „ale sestra Holena i macocha prikázali priniesť jahody; ak ich neprinesiem, tak ma zabijú. Pekne vás prosím, strýkovia, povedzte mi, kde ich nájdem.“
A Január sa zdvihol, pristúpil k mesiacu, ktorý mu sedel oproti, podal mu kyjak do ruky so slovami:
„Bratku Jún, sadni si navrch!“
Mesiac Jún si sadol navrch na kameň a švihol kyjakom nad vatrou. Vysoko vyšľahla vatra; jej žiarou sa sneh za chvíľu roztopil, zem sa zazelenala, stromy sa obalili listami, vtáčiky začali spievať, rozmanitých kvietkov po lese rozkvitalo a bolo leto. Pod mladými bukmi bielych hviezdičiek, ako by našil. Očividne sa však tie biele hviezdičky menili na jahôdky, skokom dozrievali a dozrievali, a kým sa Marienka nazdala, bolo ich, ako by krvi rozlial.
„Rýchlo zbieraj, Marienka, zbieraj!“ prikázal mesiačik Jún.
Marienka s radosťou zbierala, kým nemala plnú zásteru. Potom mesiačikom pekne poďakovala a veselo sa ponáhľala domov.
Čudovala sa Holena, čudovala sa macocha, keď videli, že Marienka naozaj nesie domov jahody, plnú zásteru.
Bežali jej otvoriť dvere a vôňa jahôd sa hneď rozniesla po celej chyži.
„Kdeže si ich nazbierala?“ pýtala sa vzdorovito Holena.
„Vysoko v lese, je ich tam dosť pod mladými bukmi,“ povedala Marienka.
Holena vzala jahody, najedla sa do sýta, najedla sa aj macocha, ale Marienke nepovedali:
„Vezmi si jedinú!“
Holena sa na jahodách rozmaškrtila a na tretí deň sa jej zachcelo červených jabĺk.
„Choď, Marienka, choď do lesa, prines mi červené jablká!“ rozkázala sestre.
„Ach bože, sestrička milá, kdeže by sa v zime vzali jablká?“ namietala úbohá Marienka.
„Ty zafúľaná špinavica, čo budeš hovoriť, keď ti ja rozkážem? Rýchlo choď do lesa, a ak neprinesieš červené jablká, uvidíš, že ťa naozaj zabijem!“ pohrozila zlá Holena.
Macocha chytila Marienku, vystrčila ju za dvere a dvere za ňou pevne zavrela.
Dievča sa ponáhľalo horko plačúc do lesa. Snehu ležalo vysoko, ani stopy. Dievča však už neblúdilo, išlo rovno na vrch hory, kde horela veľká vatra, okolo ktorej sedelo dvanásť mesiačikov.
Sedeli tam, sedeli, Január sedel navrchu.
„Dobrí ľudia boží, dovoľte mi ohriať sa pri tej vatre, trasie ma zima,“ prosila, keď pristupovala k ohňu. Január prikývol hlavou a pýtal sa jej: „Prečo si prišla, čo tu hľadáš?“
„Idem po červené jablká,“ odpovedala Marienka.
„Je zima; v zime nerastú červené jablká,“ odpovedal Január.
„Veď ja viem,“ odpovedala smutne Marienka, „ale sestra Holena i macocha mi prikázali, aby som doniesla z lesa červené jablká.
Ak ich neprinesiem, zabijú ma. Pekne vás prosím, strýkovia, povedzte mi, kde ich mám hľadať.“
Vtedy sa Január zdvihol, pristúpil k jednému zo starších mesiačikov, podal mu kyjak do ruky so slovami:
„Bratku September, sadni si navrch!“
Mesiačik September si sadol navrch na kameň a švihol kyjakom nad vatrou. Vatra sa rudo rozhorela, sneh sa strácal, ale stromy sa neobaľovali listami; lístok po lístku opadával a chladný vetrík ich roznášal po zažltnutej trávnatej ploche, jeden sem, druhý tam. Nikdy Marienka nevidela toľko rozmanitých kvietkov. Po stráni kvitla turanka, červenali sa karafiáty, v dolinách jesienky, pod mladými bukmi rástla vysoká papraď a hustý krušpán. Marienka sa pozerala len po červených jablkách, a vtom naozaj vidí jabloň a na nej vysoko medzi konármi červené jablká.
„Rýchlo, Marienka, trias, rýchlo!“ prikázal mesiačik. Marienka s radosťou zatriasla jabloňou; spadlo jedno jablko. Zatriasla druhýkrát, spadlo druhé. „Rýchlo, Marienka, ponáhľaj sa domov!“ volal na ňu mesiačik, a Marienka hneď poslúchla, pozbierala dve spadnuté jablká, mesiačikom pekne poďakovala a veselo sa ponáhľala domov.
Čudovala sa Holena, čudovala sa macocha, keď videli, že Marienka nesie domov jablká. Rýchlo jej išli otvoriť a Marienka im podala dve jablká.
„A kdeže si ich natrhala?“ pýtala sa Holena.
„Vysoko v lese rastú, a ešte ich tam je dosť,“ povedala Marienka.
„A prečo si ich neprinesla viac? Alebo si ich zjedla cestou?“ osopila sa na ňu Holena.
„Ach sestrička milá, nezjedla som ani trošku. Keď som prvýkrát stromom zatriasla, spadlo jedno, keď som druhýkrát zatriasla, spadlo druhé a viac ma trasť nenechali. Volali, aby som šla domov!“ povedala Marienka.
„Aby do teba hrom udrel!“ kliala Holena a chcela Marienku biť. Marienka sa dala do horkého plaču a prosila pánaboha, aby ju radšej vzal k sebe a nedal ju ubiť zlej sestre a macoche. Utiekla sa do kuchyne. Maškrtná Holena zatiaľ nechala kliatby a začala jesť jablko. Jablko sa jej zdalo také lahodné, že tvrdila, že takú dobrotu ešte nikdy neokúsila. Aj macoche zachutilo.
Zjedli obe a zachcelo sa im viac.
„Daj mi, mama, kožuštek, idem sama do lesa!“ povedala Holena, „tá špinavica by nám ich zasa cestou zjedla. Však ja nájdem to miesto a všetky ich striasiem, aj keby na mňa volali!“
Darmo ju matka odhovárala, Holena vzala kožuštek, plachtu na hlavu a pustila sa do lesa. Matka stála na prahu a pozerala za Holenou, ako jej to ide.
Snehu plno, nikde ani stopy; Holena blúdila, blúdila dlho, ale maškrtnosť ju hnala ďalej a ďalej.
Vtom zďaleka videla svetlo. Pustí sa k nemu. Príde na samý vrch, kde horí veľká vatra, okolo vatry na dvanástich kameňoch sedí dvanásť mesiačikov. Holena sa zľakne; hneď sa však spamätá, pristúpi bližšie k vatre a vystrie ruky, aby sa ohriala. Nepýta sa mesiačikov: smiem sa ohriať či nesmiem, ani na nich neprehovorí.
„Prečo si prišla, čo tu hľadáš?“ spýtal sa jej mrzuto Január.
„Prečo sa ma vypytuješ, ty starý blázon, nemusíš vedieť, kam idem,“ odsekla vzdorovito Holena, odvrátila sa od vatry a šla do lesa.
Január zvraštil čelo a kyjakom švihol nad hlavou. V tej chvíli sa nebo zachmúrilo, vatra len nízko horela, sneh sa začal sypať, ako by cíchu vysypal, ľadový vietor začal duť po lese. Holena nevidí na krok pred seba; blúdi, blúdi, padá do závejov, údy jej slabnú, tuhnú. Neprestajne sa sneh sype, ľadový vietor duje, Holena nadáva na Marienku, na pánaboha. Údy jej v teplom kožuchu mrznú.
Čaká matka Holenu, vyzerá z okienka, vyzerá z predsiene, nemôže sa dcéry dočkať. Letí hodina za hodinou, Holena neprichádza.
„Čo jej tak jablká zachutili, že sa jej od nich nechce, či čo? Musím sa ísť sama pozrieť, kde je!“ pomyslela si napokon macocha, vzala kožuštek, plachtu na hlavu a za Holenou sa pustila. Snehu plno, nikde ani stopy. Volala Holenu, nikto sa jej neozýval.
Blúdila, blúdila dlho, sneh sa sypal, ľadový vietor dul po lese.
Marienka uvarila obed, obstarala kravičku, Holena ani macocha neprichádzajú.
„Kdeže sa tak dlho zdržali?“ hovorí si Marienka a sadá k praslici.
Už je vretienko plné, už sa v izbe zotmelo, a Holena ani macocha sa nevracajú.
„Ach bože, čo sa im stalo,“ žalostí si dobré dievča a úzkostlivo sa pozerá von oknom.
Nebo sa trblieta, zem svieti, človeka nevidno. Smutne zatvára okienko, urobí krížik a modlí sa za sestru a matku. Ráno čaká s raňajkami, čaká s obedom, ale nedočká sa už ani Holeny, ani macochy. Obe v lese zamrzli.
Zostala dobrej Marienke chyžka i kravička i kúsok poľa, našiel sa k tomu aj gazda, a dobre im bolo obom žiť v pokoji.