Mudrci

Starý okop poľnej batérie pri lesíku, napoly zosunutý, zarastený krovím, už dobrých sto rokov stojí osamote v poliach. Jediný zostal zo všetkých okopov a náspov, ktoré sa tu rovinou dlhým pásom ťahali, kryjúc početné pruské delá, namierené proti cisárskej armáde, chránené zákopmi. Teraz sa podobá dávnovekej mohyle, na ktorej si pastieri za hmlistých úsvitov a studených podvečerov kúria oheň a z ktorej do diaľky pokrikujú.

R. 1778 za vojny o bavorské dedičstvo sa celý kraj pri Medhuji a hornom Labi, hostiac dve armády, podobal nesmiernemu mraveniskú. V čele pruského vojska Fridrich, oproti nemu Jozef, obaja filozofi. -

Hustá hmla ľahla na krajinu ako hlboké jazero; bolo zavčas rána, ticho, akoby ani vojačika nebolo nablízku. Nikde nesmeli zvoniť; ale namiesto zvuku zaznel spev mužského hlasu: „Kto ochrany Najvyššieho -“

Túto pieseň začul Václav Suk, obyčajný vojak cisárskeho pluku Hillerovho, stojac ďaleko na prednej stráži na okraji trávnatej doliny. Hustý krov ho napoly skrýval. Že bola zima, vyhrnul si šedý plášť až pod trojrohý klobúk, takže mu vrkoč nebolo vidieť. Vtom tá pieseň - a akoby priamo oproti! Tam už nepriateľ - ako to?

Suk najradšej nejakú svetskú s kamarátmi pri ohni, alebo pred stanom mladej markitánky, ale tentoraz ním zbožný spev pohol. Spievala ho doma babka od izby do komory, od komory na povalu, keď papučkami klapkajúc budila celý dom.

Suk tiež spustil; hlas oproti na chvíľku zastal, potom nanovo zazvučal a po vlnách pomaly stúpajúcej hmly sa niesla starodávna pieseň.

Václav však dlho nevydržal; zvedavosť mu nedala. Ten tam za úvalom notoval tiež ako kantor a zdalo sa, že chce tie verše dospievať, ako to Sukova babka robievala.

„Hej, ty tam, si vojak?“

Takto začal Suk rozhovor a nehovoril do tichej hmly. Dozvedel sa, že sa rozpráva s vojakom, s pruskou prednou strážou.

„A ako to, ty si Brandenburčan a hovoríš po česky?“

„Som Čech, z Kladska od českých hraníc. Slúžim z vôle božej už druhý rok.“

„Je zbožný,“ pomyslel si Suk. „Iste helvét,“ a vyslovil svoju myšlienku nahlas. Prušiak prisvedčil.

„A ako ti hovoria?“

„Jan Koláčný.“

„Ale my tak len hovoríme - čo by nám asi naši páni - ?!“

„Čo robíme niečo zlé?“

„Veď sme krajania, obaja Česi. Kedy sa to ešte takto trafí!“

Rozhovor uviazol. Suk videl cez redšiu hmlu siluetu pruského vojaka v špicatom čiaku, podobnom biskupskej čapici. Stál pri starom košatom buku. Za chvíľu Suk začal: „Je to dnes zima -“

„Je. Poď sa ohriať.“ - a Koláčný to povedal tak úprimne, akoby stál na prahu svojej zasneženej horskej chalupy.

„Kam?“

„Sem, ku mne. Mám plnú fľašu.“

Suk sa zarazil. Prebudila sa v ňom nedôvera. Nejaká lesť, a potom ísť z vykázaného miesta! Koláčný mu porozumel.

„Neboj sa, priateľu! Ako by som ti mohol ublížiť? Odložme zbraň a každý na pol cesty.“ - Tento hlas neklame a Suk videl, ako Koláčný pušku opiera o kmeň. Obzrel sa a šiel. Na pol ceste sa oba vojaci stretli. Pruský nepriateľ podával s nepokrytou úprimnosťou ruku.

„Len poď a neboj sa, veď sme si nič zlé neurobili, sme bratia, jednej krvi; čo nám do toho, čo si potentáti porobili?“ povedal helvét, písmák; a veselý chlapec z kráľovstva mu porozumel.

Ako tu títo uvažovali, tak uvažovali iste pred nimi mnohí a bude sa uvažovať vždy, nech sú králi filozofmi alebo podľa Platónovho sna filozofi kráľmi. -

„A tu sa to skončilo,“ dodal starý kmotor, ktorý mi ten príbeh podľa dávnych spomienok rozprával, a ukázal mi na spustnutú batériu, v ktorej sme odpočívali.

„Obaja mudrlanti sa zahĺbili do rozhovoru a dostihli ich. Tu hneď sedel pruský kráľ a sem priviedli na súd Koláčného. Povedal všetko a za chvíľu ho tamto za batériou zastrelili. Ten druhý síce olovu a prachu unikol. Prebehol však krvavou uličkou a boh vie, kde si zvyšný trest odskákal.“

To je, čo sa týka vojska, ktoré mudruje a uvažuje.