Víla na rybníku

Bol raz jeden mlynár a ten viedol so svojou ženou spokojný život. Mali hojnosť peňazí aj živobytia, z roka na rok sa im darilo lepšie. Ale nešťastie chodí cez noc, ako bohatstvo narastalo, tak sa zrazu začalo strácať, že nakoniec mlynárovi neostalo nič iné ako ten mlyn, v ktorom býval. Mlynár bol zarmútený, a keď po celodennej práci líhal, nemal pokoja, ale sa so starosťami prehadzoval na posteli.
Jedného rána vstal ešte pred svitaním, vyšiel von a myslel si, že mu prechádzka uľaví na srdci. Keď prechádzal cez mlynskú hrádzu, práve zažiaril prvý slnečný lúč a mlynár začul akýsi šum od rybníka. Obrátil sa tým smerom a uvidel krásnu ženu, ako sa pomaly vynára z vody. Jej dlhé hebké vlasy jej padali cez chrbát a zakrývali celé nežné telo. Spoznal, že je to víla, ale nezľakol sa, ostal stáť a čakal. A víla začala hovoriť zamatovým hlasom, pozdravila ho po mene a spýtala sa ho, prečo je taký smutný. Mlynár bol spočiatku mlčanlivý, ale keď tak pekne hovorila, všetko jej nakoniec vyrozprával, ako žil v šťastí a bohatstve a teraz je chudobný a nevie si rady.
„Buď pokojný!“ odvetila víla: „Môžem ťa zase urobiť šťastným a bohatým, ako si býval, ale musíš mi sľúbiť, že mi dáš to, čo sa práve v tvojom dome narodilo.“
„Čo by to mohlo byť iné ako šteniatko alebo mačiatko?“ pomyslel si mlynár a sľúbil víle, čo si priala. Víla sa opäť ponorila do vody a on sa poponáhľal spokojne do mlyna, myseľ plnú nádeje. Ešte bol kus od domu, keď vyšla z dverí slúžka a volala na neho, nech sa prý teší, že jeho žena práve porodila chlapčeka.
Mlynár ostal ako bleskom zasiahnutý, teraz pochopil, že prefíkaná víla to musela vedieť a oklamala ho. So zvesenou hlavou išiel k svojej žene, a keď sa ho spýtala: „Prečo sa netešíš z takého krásneho chlapca?“, tak jej vyrozprával, čo sa mu prihodilo a aký sľub dal víle v rybníku.
„Načo mi bude šťastie a bohatstvo?“ ponosoval sa: „Keď stratím svoje dieťa? Ale čo môžem robiť?“
Ani príbuzní, ktorí prišli priať šťastie a zdravie, si nevedeli dať žiadnej rady. Medzitým do domu prišlo prisľúbené šťastie a bohatstvo. Na čo mlynár siahol, to sa mu darilo, debny a truhlice sa akoby samy od seba plnili peniazmi a v skriniach sa cez noc množili. Netrvalo to dlho a ich bohatstvo bolo ešte väčšie ako predtým. Ale mlynár sa ním nemohol nerušene tešiť, sľub, ktorý dal víle, ho trápil. Často, keď musel okolo rybníka prejsť, bál sa, že sa víla vynorí a pripomenie mu jeho sľub. Malý Vintíř mal prísne zakázané čo len sa k vode priblížiť.
„Maj sa na pozore, chlapče,“ hovoril mu otec: „len čo sa priblížiš k vode, vynorí sa ruka, schmatne ťa a stiahne dolu.“
Tak bežal rok za rokom a víla sa viac neukázala, tu sa začal mlynár upokojovať. Vintíř vyrástol na krásneho mládenca a šiel sa učiť k jednému znamenitému poľovníkovi. Keď sa vyučil a bol sám zdatným poľovníkom, vzal si ho do služby pán ich dediny. V tej dedine žila krásna a verná dievčina Ermelinka, ktorá Vintířa z celého srdca milovala, a keď to videl ich pán, daroval im malú chalúpku, aby sa vzali a spokojne a pokojne v nej prebývali.
Raz Vintíř sledoval krásneho srnca. Keď sa mu srnec z lesa vyhol na voľné pole, prenasledoval ho aj tam a napokon ho dobre mierenou ranou zložil k zemi. Ani si neuvedomil, že sa ocitol v blízkosti nebezpečného rybníka, a šiel si doň potom, čo zviera vypitval, umyť krvou zašpinené ruky. Ale sotva ruky do vody ponoril, znenazdajky sa zjavila víla, smejúc sa ho objala mokrými rukami a rýchlo stiahla dolu, že sa nad ním len chvíľu vlny čerili.
Keď Vintíř večer domov neprišiel, Ermelinka dostala veľký strach. Vyšla von, aby ho hľadala, a pretože jej často rozprával, že sa pred úskokmi víly musí mať na pozore a k rybníku sa nesmie približovať, začala tušiť, čo sa asi mohlo stať. Ponáhľala sa k vode, a keď na brehu uvidela ležať jeho poľovnícku brašňu, tak už o tom nešťastí nepochybovala.
Nariekajúc a lámuc si ruky volala meno svojho miláčika, ale márne; ponáhľala sa na druhú stranu rybníka a znova ho volala; vílu častovala hrubými slovami, ale odpovede sa jej nedostalo žiadnej. Zrkadlo vodnej hladiny ostalo pokojné, len mesiac sa v nej nehybne obzeral.
Úbohá Ermelinka od rybníka neodišla, rýchlymi krokmi bez oddychu kráčala znova a znova dokola, raz zúfalstvom stíchnutá, inokedy s hlasným nárekom beznádeje, mnohokrát so srdcervúcim nariekaním. Napokon jej došli sily, zosunula sa k zemi a upadla do hlbokého spánku. Čoskoro k nej prišiel zvláštny sen.
Plná strachu namáhavo stúpala hore na vysokú horu medzi dvoma skalnými blokmi, tŕne a úponky jej drásali nohy, dážď ju nemilosrdne bičoval po tvári, vietor jej strapatil dlhé vlasy. Keď sa napokon dostala na pahorok, naskytol sa jej úplne iný obraz. Nebo tu bolo modré, vzduch jemný a sviežy, pôda bola ako zamatová a na zelenej lúke s množstvom kvetov stála chalúpka. Ermelinka šla k nej a otvorila dvere, tu uvidela starenku s bielymi vlasmi, ktorá na ňu priateľsky kývala. V tej chvíli sa Ermelinka prebudila.
Nastal nový deň a ona sa rozhodla urobiť, čo sa jej zjavilo vo sne. Namáhavo vystúpila na horu a všetko bolo naozaj tak, ako to videla v noci. Starenka sa k nej priateľsky správala a ponúkla jej stoličku, aby sa posadila.
„Teba musí niečo veľmi zlé trápiť, dievčatko,“ povedala starena: „že si našla moju skrytú chalupu.“
Ermelinka jej medzi slzami rozprávala o svojom nešťastí.
„Upokoj sa, Ermelinka,“ povedala starenka. „Ja ti pomôžem, tu máš zlatý hrebeň. Keď bude spln, tak choď k rybníku, sadni si na breh a učeš si svoje krásne, čierne vlasy týmto hrebeňom. Keď budeš hotová, polož ho dolu na breh, blízko vody a uvidíš, čo sa bude diať.“
Ermelinka sa vydala späť, ale čas do splnu jej ubiehal veľmi pomaly. Napokon sa objavil žiariaci mesiac na nebi a ona sa ponáhľala k rybníku, sadla si k vode a začala si česať svoje dlhé čierne vlasy tým zlatým hrebeňom. Keď sa učesala, položila ho na zem blízko vody a čakala. Netrvalo to dlho, tu zahučalo v hlbine, zdvihla sa vlna a ponáhľala sa po brehu až k hrebeňu a ten so sebou vzala do vody. Po tú dobu, čo hrebeň potreboval na to, aby klesol na dno, sa otvorila vodná hladina a Ermelinka videla Vintířovu hlavu, ako pomaly stúpa z vody hore.
Nič nehovoril, len sa na ňu pozeral smutnými očami. V tom istom okamihu prišla druhá vlna a pokryla Vintířovu hlavu a všetko zmizlo. Hladina rybníka bola zase tichá a pokojná, len tvár mesiaca sa na nej zrkadlila.
Plná smútku sa Ermelinka vrátila domov, ale opäť prišiel ten zvláštny sen a zjavila sa jej chalúpka tej dobrotivej starenky. Zrána sa teda vydala znova na cestu a so slzami v očiach žalovala starenke na svoj osud. Ale starenka dala Ermelinke zlatú flautu a povedala:
„Vyčkaj spln, potom vezmi túto flautu, posaď sa na brehu a zahraj krásnu pesničku, a keď budeš hotová, polož flautu do piesku a čakaj, čo sa bude diať.“
Ermelinka urobila, čo jej starenka poradila. Sotva flautu položila na piesok, tu to v hlbine zahučalo, zdvihla sa vlna a vzala flautu. Čoskoro sa vodná hladina rozostúpila a z vody sa začal vynárať Vintíř, nielen hlava, ale do polovice tela sa vynoril. Rozpažil k Ermelinke náruč, ale zahučalo to v hlbine, privalila sa druhá vlna a stiahla muža opäť dolu.
„Ach, kto mi pomôže?“ nariekala Ermelinka: „Len na chvíľočku som svojho milého zazrela, hneď som ho zase stratila.“
Ten veľký žiaľ naplnil opäť jej srdce, ale sen jej tretí raz ukázal starenkin dom. I vydala sa zase na cestu a tentoraz jej starenka dala zlatý kolovrat, utešila ju a povedala:
„Ešte si neurobila všetko, čo sa dalo urobiť, vyčkaj zase spln, potom vezmi kolovrat, posaď sa na breh a priadz, kým nebude cievka plná, keď budeš hotová, postav kolovrat blízko vody a čakaj, čo sa bude diať.“
Ermelinka zase všetko doslova urobila, čo jej starenka poradila. Čoskoro sa splnu dočkala. Vzala zlatý kolovrat a na brehu rybníka priadla usilovne, kým nebola cievka plná nití. Sotva kolovrat na breh blízko vody postavila, tu opäť zahučalo v hlbine, zdvihla sa veľká vlna a kolovrat vzala so sebou dolu.
Potom sa vodná hladina rozostúpila a tentoraz sa Vintíř vynoril celý, rýchlo skočil na breh, schmatol Ermelinku za ruku a začali utekať preč. Ale sotva kúsok ubehli, tu sa z vody zdvihla s veľkým hukotom obrovská vlna a zaliala s veľkou silou všetko naokolo. Utečenci už videli smrť pred očami, a tu sa Ermelinka naposledy obrátila s prosbou na starenku a o pomoc zavolala. A vtom sa ona premenila na ropuchu a jej Vintíř na skokana. Voda im už ublížiť nemohla, ale to urobila, že ich od seba oddelila a každého odhodila na inú stranu.
Keď tá veľká voda opadla, dostali sa obaja na pevnú zem a vrátila sa im ľudská podoba. Ale jeden nevedel, kde sa ten druhý nachádza, ocitli sa medzi cudzími ľuďmi, ktorí ich rodnú krajinu nepoznali. Vysoké hory a hlboké doliny ležali medzi nimi. A aby sa udržali nažive, stali sa obaja pastieri. Dlhé roky sa starali o stáda a hnali ich cez polia a lesy a boli plní smútku a trápenia.
Keď sa raz na zem opäť vrátila jar, vyhnali obaja v jeden deň svoje stádo, a náhoda tomu chcela, že putovali jeden druhému oproti. Vintíř uvidel na vzdialenom horskom svahu schádzať cudzie stádo, a to svoje hnal tiež dolu. Tak do doliny prišli spoločne, ale nespoznali sa, len sa potešili, že po rokoch nie sú sami. A od toho dňa vyháňali svoje stáda spoločne, nehovorili spolu veľa, ale cítili sa spolu spokojne a bezpečne.
Jedného večera, keď bol práve spln a mesiac žiaril na oblohe, a ovce už odpočívali, vytiahol zrazu Vintíř zo svojho ruksaka flautu a začal hrať krásnu, ale smutnú pieseň. Keď dohral, uvidel, že pastierka horko plače.
„Prečo plačeš?“ spýtal sa jej.
„Ach,“ odpovedala: „to tiež vtedy svietil spln, keď som naposledy tú pieseň na flaute hrala a hlava môjho najmilšieho sa z vody vynorila.“
Tu na ňu Vintíř pozrel a akoby sa mu hmla pred očami rozplynula, spoznal zrazu svoju milovanú Ermelinku, a keď sa na neho ona pozrela, tu v žiari mesiaca zbadala tvár svojho milovaného muža. Objali sa, pobozkali, a že odvtedy spolu šťastne žili, netreba viac rozprávať.