Putovanie k vtákovi Nohovi

Bol raz jeden bohatý gróf, ktorý celý život s chuťou cestoval po svete. Na jeho cestách ho sprevádzal jeho obľúbený sluha, ktorý mu už sedem rokov preukazoval verné služby a ktorého mal gróf zo srdca rád. Jedného dňa, keď boli opäť ďaleko od domova za dobrodružstvom, sluha vďaka nepatrnému prehliadnutiu priviedol grófa k škode. To grófa tak rozzúrilo, že už nikdy nechcel mládenca vidieť. Poslal ho domov a dal mu so sebou pre svoju ženu list, v ktorom stálo, že hneď ako sluha vstúpi na hrad, majú ho uvrhnúť do veže a potom mu stať hlavu. Hoci mládenec nevedel, čo je v tom liste napísané, bol celý skľúčený, pretože gróf bol k nemu zrazu zlý a nemilosrdný a poslal ho domov samého. A tak si myslel, že v tom liste je určite niečo zlé.

Keď bol mládenec od grófovho hradu asi deň cesty, zostal cez noc v jednom hostinci. Keďže po večeri sedel celý zdrvený a zamĺknutý, opýtal sa ho hostinský, či je na nejakej nepríjemnej ceste alebo či ho trápi niečo iné. Vtedy mu mládenec porozprával celý príbeh a ukázal mu aj grófov list. Ale hostinský bol filuta a povedal: „Keby som bol na tvojom mieste, neodovzdal by som ten list skôr, ako by som vedel, čo v ňom stojí.“ Verný sluha o tom spočiatku ani počuť nechcel, ale nakoniec ho hostinský doviedol tak ďaleko, že na všetky svoje predsavzatia zabudol, list otvoril a prečítal. Smrteľne zbledol a list mu z trasúcich sa rúk vypadol na stôl. Hostinský ho zdvihol a čítal slovo za slovom. „Hneď som ťa varoval,“ povedal: „hlava ti sedí na krku poriadne vratko. A tvoja zásadovosť by ti priniesla len škodu. Ale buď bez starostí, ak mal gróf na mysli proti tebe toľko zlého, tak mu zahráme inú pesničku. Nechaj to na mne!“ Potom si hostinský priniesol brko, atrament a papier a napodobnil do bodky grófov rukopis a grófke v tomto novom liste uložil, aby v deň, keď ho dostane, vydala ich jedinú dcéru za verného sluhu.

Mládencovi sa ten plán síce zdal dosť nebezpečný, ale keďže mu pán aj tak siahal na život, chcel mu na to dať aspoň dobrý dôvod. Keby sa to však podarilo, prečo by sa nakoniec nemohol oženiť s mladučkou a veľmi krásnou grófskou dcérou? Čím viac o tom premýšľal, tým viac bol s tým plánom spokojný a druhého dňa ráno nemohol dospať, len aby bol čo najskôr na hrade pri svojej neveste. Grófka si list prečítala a hneď urobila, čo manžel prikázal, lebo vedela, že gróf je človek prchký a neznesie žiadne námietky ani výhovorky, zle by sa jej bolo vodilo, keby jeho príkaz nesplnila. Inak by určite naťahovala, lebo ich jedinú dcéru si predsa nemôže vziať nejaký sluha. Mladá grófka, ktorá mládenca už dávno tajne milovala, bola však s otcovým želaním nadmieru spokojná a ešte toho dňa sa stala jeho ženou.

Po nejakom čase sa gróf vrátil domov a dozvedel sa, čo žena urobila. Od samej zlosti a hnevu by si najradšej povytŕhal vlasy a ženu vyhnal z domu alebo ju uvrhol do veže. Ale list, ktorý držal v rukách, bol napísaný písmom tak podobným, že musel uznať: „Naozaj, písmo je môjmu tak podobné, že aj ja sám by som ho uznal za pravé.“ Preto sa nad ženou zľutoval, ale k sluhovi, ktorý bol teraz jeho zaťom, pojal z hodiny na hodinu ešte väčšiu nenávisť a hľadal nejaký iný spôsob, ako by ho odpratal z cesty. Pred ľuďmi a zvlášť pred dcérou, ktorá bola veľmi šťastná, síce robil, že so sobášom súhlasí, ale svojmu zaťovi povedal: „S tvojím manželstvom budem súhlasiť, až mi prinesieš pero z chvosta vtáka Noha.“ „A pre mňa,“ povedala grófka: „sa vtáka Noha opýtaj, kde je môj snubný prsteň, nemôžem ho nájsť.“ Ženích odvetil, že to rád urobí, rozlúčil sa s mladou ženou a vydal sa na cestu. Gróf za ním vyzeral z okna veže a skryte sa radoval, lebo dúfal, že vták Noh jeho zaťa roztrhá a zožerie.

Ten už prešiel pekný kus cesty a jedného dňa prechádzal akousi dedinou. Ľudia sa ho pýtali, kam putuje, a keď im povedal, že k vtákovi Nohovi, tak ho prosili: „Opýtaj sa, prosím, vtáka Noha, prečo z našej dedinskej studne už netečie voda.“ „To rád urobím,“ sľúbil im a putoval ďalej. Po tom, čo prešiel ďalší dlhý kus cesty, prišiel k jednej širokej rieke. Nevedol cez ňu žiaden most, ale na brehu stál nejaký muž, ktorý musel každého, kto chcel na druhý breh, preniesť na chrbte. Vzal mládenca na chrbát, niesol ho cez rieku a vypytoval sa, kam cestuje. „K vtákovi Nohovi,“ odvetil. „Opýtaj sa ho, prosím, ako dlho ešte musím nosiť ľudí na chrbte cez rieku a kedy budem konečne vyslobodený.“ „Opýtam sa,“ sľúbil mládenec a putoval ďalej. Náš pútnik prešiel už mnohými krajinami, keď konečne prišiel k akejsi chatrči, v ktorej žila jedna prastará mamička. Tu sa jej pýtal, či tam náhodou nežije vták Noh. „Áno, žije,“ povedala starenka: „Ale je práve preč a to je tvoje veľké šťastie, lebo inak by ťa na mieste roztrhal na kusy a zožral. Preto odtiaľto uteč čo najrýchlejšie, ako len môžeš.“ Ale on sa nedal len tak zastrašiť a rozprával, na čo všetko sa musí vtáka Noha opýtať, oznámil jej aj to, že jeho gróf chce jedno z jeho krásnych chvostových pierok, a preto kým to všetko nevybaví, nemôže odtiaľ odísť. Tak mu starenka sľúbila, že mu pomôže, ukryla ho pod posteľ a povedala: „Ani sa tu nepohni a uši maj nastražené!“

Čoskoro nato priletel vták Noh domov. Len čo vstúpil do izby, zreval: „Cítim človečinu, kdeže ju ukrývaš?“ „Len pokoj!“ povedala starenka: „veru tu bol jeden človiečik, chcel by sa ťa rád na niečo opýtať, ale ty by si mu aj tak nevedel odpovedať.“ „Haha! To by sa ukázalo!“ zaškriekal vták Noh: „Čo vlastne chcel vedieť?“ „Ale,“ odvetila starenka: „jedna grófka chcela vedieť, kde je jej snubný prsteň, za celý svet ho nemôže nájsť a myslí si, že práve ty by si to mohol vedieť!“ „Ale to je pravda!“ zvolal vták Noh: „Ja to tiež viem. Tá hlúpa žena musí rozlomiť prah dverí a tam prsteň nájde. A čo chcel ten človek ešte vedieť?“ „Prečo nie je v jednej obecnej studni voda. Ale ako by si mohol vedieť toto, to naozaj neviem.“ „Veru že viem!“ vykríkol vták Noh: „Tí hlúpi ľudia musia chytiť veľkú ropuchu, ktorá sedí na prameni a zapchala ho, potom bude studňa zasa plná vody.“ „Čo ty všetko nevieš,“ podivila sa starenka: „ale toto by si určite nevedel. Prečo musí ten muž prenášať ľudí na druhý breh a kedy jeho trest skončí a bude vyslobodený?“ „Ten hlupák,“ povedal vták Noh: „musí toho prvého, ktorého bude prenášať, hodiť do vody a povedať: Teraz vezmi moje miesto! A bude slobodný. Už nič iné ten ľudský červík nechcel?“ „Ale áno,“ povedala mamička: „ten chlapec chcel niečo pre grófa, ale bolo to tak hlúpe želanie, že ti to ani nemôžem povedať.“ „Len to povedz!“ kričal vták Noh: „Chcem vedieť všetko!“ „Dáš mi to, keď ti to poviem?“ opýtala sa starenka. „Prečo nie? Sem s tou rečou!“ škriekal vták Noh. „Len si pomysli, chcel jedno z tvojich chvostových pier,“ povedala mamička. Tu urobil vták Noh kyslú tvár, ale keďže to sľúbil, jedno pero si vytrhol a podal ho starenke. Potom si ľahol a zaspal.

Nasledujúceho dňa, hneď ako vták Noh odletel, vytiahla starenka mládenca z úkrytu a pýtala sa, či rozumel všetkému, čo vták Noh vyzradil. „Samozrejme, milá mamička,“ povedal: „Ani slovíčko mi neušlo.“ „To je dobre,“ povedala starenka a dala mu na cestu to pero, ktoré si vták Noh sám vytrhol. Tu jej nastotisíckrát ďakoval a spokojne sa vydal na cestu domov. Keď prišiel k rieke, pýtal sa ho muž, čo mu vták Noh odkazuje. „Prenes ma najprv na druhú stranu,“ odvetil mu mládenec: „potom ti to poviem.“ A keď stál na druhom brehu, povedal: „Ďalšieho, ktorého poneseš na druhý breh, hoď do vody a povedz mu: Teraz prevezmi moje miesto! A potom budeš naveky od svojej práce oslobodený.“ „To som mal vedieť,“ bručal si muž popod fúzy a belhal sa späť.

Mládenec kráčal statočne ďalej a čoskoro prišiel do dediny, kde naňho už čakali sedliaci. Poradil im, čo sa od vtáka Noha dozvedel, a pozrime sa, keď vytiahli ropuchu zo studne, vyrazila mohutným prúdom voda. Tu boli tí ľudia takí šťastní, že mu za jeho služby venovali celých tristo zlaťákov. Po mnohých týždňoch prišiel konečne na hrad. „Kde je môj snubný prsteň?“ opýtala sa grófka nedočkavo, len čo vkročil do dverí. „Tu pod prahom,“ odvetil jej. Tu musel hneď prísť majster tesár a prah rozlomiť a naozaj! Ležal tam jej stratený prsteň. Grófovi povedal: „Vták Noh vás dáva srdečne pozdravovať a posiela vám jedno svoje zlaté pero. Až k nemu raz prídete sám, rád vás obdaruje mnohými pokladmi, žiaden druhý nebude taký bohatý ako vy.“

Keď to gróf počul, nechcel s návštevou u vtáka Noha ani hodinu otáľať a hneď sa vydal na cestu. Šťastlivo dorazil až k rieke, cez ktorú nevedol žiaden most a muž na brehu sa ho pýtal, či ho má preniesť na druhú stranu. „Samozrejme,“ odvetil gróf pyšne: „ja sa ponáhľam! Idem v ústrety svojmu šťastiu, aby si vedel! Keď sa budem vracať, nebudem potrebovať, aby si ma nosil.“ „To ti verím,“ povedal muž a vzal grófa na chrbát, zaniesol ho do stredu prúdu a buch! Hodil ho do vody a povedal: „Teraz prevezmi môj údel!“ Tak urobil a odišiel preč.

A gróf tam musel zostať a robiť jeho prácu. Ak ho nikto nevystriedal, tak to robí dodnes.