Nedosnený sen zlatníckeho tovariša

Bol raz jeden kupec a ten mal maličkého synka. Sám však už bol veľmi starý, schátraný, sotva sa duša v jeho tele držala.
Raz si kupec zavolal svojich priateľov a povedal im:
„Som už starý a nedočkám sa, kedy mi syn dorastie. Preto vás prosím, aby ste splnili toto moje želanie. Keď zomriem, predajte všetok môj majetok. A keď bude chlapcovi dvanásť rokov, dajte ho vyučiť dobrému remeslu, ktoré si vyberie. Keď sa potom vyučí, dajte mu všetky peniaze, aby si zariadil dobrú živnosť. O to vás prosím.“
Krátko nato kupec naozaj zomrel.
Priatelia splnili jeho vôľu. Všetok jeho majetok predali, a keď mal chlapec dvanásť rokov, vzali ho a vodili po bazári od majstra k majstrovi, aby si vybral remeslo, ktoré by sa mu páčilo. A on si vybral zlatníctvo.
Chlapec si svoje remeslo veľmi obľúbil. Pracoval od slnka do slnka a majster si ho nemohol vynachváliť. Učil sa rok, učil sa dva, tri a naučil sa všetko, čo vedel aj jeho majster. A tak ho majster z učňa urobil tovarišom.
Raz si majstra zavolal sám kráľ, dal mu desať zlaťákov a dva drahokamy a prikázal mu, aby z toho zhotovil dva prstene.
Zlatník vzal zlato aj kamene, odišiel do dielne, zveril všetko tovarišovi a išiel domov na obed.
Tovariš sa usadil v obchode, položil hlavu na stôl a zaspal, akoby ho do vody hodil.
Kráľ mal vo zvyku občas sa prezliecť za mnícha a vybrať sa so svojimi radcami medzi ľud. To aby na vlastné oči videl, ako žije ľud v jeho kráľovstve. A práve v tú hodinu, čo tovariš zaspal v zlatníkovom obchode, sa kráľ takto prezliekol a vydal sa na bazár. Zašiel sem, zašiel tam, zašiel aj do zlatníkovej dielne a zbadal tam tovariša, ako tvrdo spí, a na stole kráľovské zlato a drahokamy.
Kráľ opatrne pozbieral zlato a drahokamy, dal tovarišovi poriadny pohlavok a rýchlo vybehol von.
Tovariš vyskočil celý rozospatý a vidí, že je v dielni sám.
„Ach, bože!“ zvolal. „Prečo si dopustil, aby som svoj sen nedosnil? Urob, nech ten, kto mi dal pohlavok, nedosiahne svoje šťastie v živote, ako som ho ja nedosiahol vo sne!“
Kráľ však všetko počul a zatúžil vedieť, aký zvláštny sen sa to snívalo zlatníckemu tovarišovi. A keď sa vrátil do svojho paláca, hneď po neho poslal.
„Tak povedz, aký sa ti sníval sen dnes na obed, keď si zaspal v dielni,“ opýtal sa kráľ tovariša, keď ho priviedli.
„Nech ešte dlhé roky múdro panuješ nad nami, múdry kráľ,“ odpovedal tovariš. „Ale na tvoju otázku neodpoviem.“
„Ak neodpovieš, prídeš o hlavu,“ varoval ho kráľ.
„Neodpoviem.“
„Dobre,“ povedal kráľ a prikázal, aby zlatníckeho tovariša vsadili do hlbokej jamy, hore ju zakryli hrubými doskami, na dosky navalili kamene a tak ho nechali tri dni.
Štvrtého dňa si kráľ myslel, že už zlatníckeho tovariša hlad a smäd priviedli k rozumu, a znova si ho dal zavolať. A opäť sa ho spýtal, čo sa mu to snívalo za sen.
„Nech ešte dlhé roky panuješ v našej ríši, múdry kráľ,“ povedal tovariš, „ale nepoviem.“
A to sa už kráľ naozaj nahneval a kázal tovariša znova uvrhnúť pod zem, aby tam zomrel od hladu a smädu.
Sedel tovariš v diere a uvažoval:
„Zo zeme rastú stromy a obilie, zo zeme vyvierajú pramene, zem musí predsa uživiť aj mňa. Budem jesť hlinu a nezomriem ani od hladu, ani od smädu.“
A začal hrabať hlinu. Hrabal, hrabal, až vyhrabal starý nôž, a potom sa mu už hrabalo lepšie a čoskoro nahrabal poriadnu kopu hliny. Ochutnal ju, ale ani trošku mu nechutila.
„No, azda si časom zvyknem,“ povzdychol si tovariš a hrabal ďalej.
A zrazu pocítil, že hlina je akási mäkká, sypká, a tu sa pred ním objavil vchod do akejsi chodby. Tovariš sa vybral tou chodbou, prišiel k schodom, vyliezol po nich hore a tam uvidel dvierka. Otvoril ich a zostal stáť ako očarený.
Ocitol sa v nádhernej komnate, kde na pohovke spala krásna dievčina a pred pohovkou na stolíku stála misa s pilafom a s pečenou husou na ňom. Vedľa bol potom krčah s ovocnou šťavou.
Zlatnícky tovariš nezaváhal, všetko zjedol a vypil, potom sa sklonil nad dievčinou a pobozkal ju na obe líca. A hneď odišiel do svojej jamy.
Tá dievčina nebola nik iný než kráľova dcéra.
Keď sa prebudila, hneď poznala, že u nej niekto bol. Misa bola prázdna, krčah vypitý a na lícach ju ešte hriali bozky.
„Možno ten nezvaný hosť príde zajtra zase,“ usúdila princezná, „musím naňho počkať.“
To sa rozumie, že nazajtra sa zlatnícky tovariš vybral k princeznej znova. S chuťou opäť zjedol pilaf s husou, vypil krčah, a keď chcel princeznú pobozkať, tá vyskočila z pohovky a chytila ho za ruky.
„Kto si a čo tu robíš?“ vykríkla. „Sem sa ani had po svojom bruchu nedoplazí, sem ani vták na svojich krídlach nezaletí. Ako si sa sem dostal? Poviem to svojmu otcovi kráľovi a ten ti dá odseknúť hlavu.“
„Radšej si vezmi moju hlavu sama,“ povzdychol si mládenec. „Aspoň ma vyslobodíš z lásky k tebe, čo ma tak mučí. Len tá láska mi dala odvahu, aby som sa sem votrel.“
Princezná sa na neho podozrievavo pozrela, potom sa pozrela na prázdnu misu a krčah a povedala:
„Nie si ten mládenec, čo nechce môjmu otcovi rozprávať svoj sen?“
„Som,“ povedal tovariš.
„Ale mne ten sen povieš, keď ma tak miluješ, však?“
Chasník však pokrútil hlavou:
„Nepoviem.“
Dievča sa usmialo.
„Páčiš sa mi, a preto ti pomôžem. Práve prišli poslovia od frangistánskeho kráľa a priviedli troch koní. Otec má uhádnuť, ako je ktorý kôň starý. Ak neuhádne, frangistánsky kráľ obráti celé naše kráľovstvo na prach a popol. Otec si nevie rady, ani nikto z jeho nazírov a vezírov. Spomenie si aj na teba a ty mu tú hádanku rozlúštiš.“
„Ale čo ja poznám, ako je ktorý kôň starý?“ preľakol sa tovariš.
„Veď poznáš,“ povedala princezná. „Zavedieš kone ku žľabu a nasypeš im ovsa. Trojročný kôň sa nažerie, dvojročný strčí nos do ovsa a bude frkať, jednoročný žrať nebude, ešte na žľab nezvykol.“
A naozaj, hneď nazajtra vytiahli zlatníckeho tovariša z jamy a priviedli ho ku kráľovi. Kráľ sa čudoval, myslel, že mládenec bude od hladu sotva stáť na nohách, a on sa zatiaľ usmieval a zdalo sa, že v jame ešte stučnel.
„To je tým,“ vysvetľoval tovariš, „že sa živím hlinou. Z hliny rastie obilie a stromy, z hliny vyvierajú pramene vody, z hliny pochádza všetok život, z hliny aj ja tučniem.“
„Ty si akýsi múdry,“ uškrnul sa kráľ. „Azda si budeš vedieť rady aj s hádankou frangistánskeho kráľa.“
A zašiel so zlatníckym tovarišom do stajne, kde stáli tri kone.
„Teraz mi povedz, ako je ktorý starý,“ povedal kráľ.
Mládenec nasypal koňom ovsa do žľabu a naozaj, trojročný sa nažral, dvojročný strčil do ovsa nos a zafrkal, ročný kôň potom len stál, vôbec nežral.
Frangistánski poslovia sa čudovali, keď mládenec hneď poznal vek koní, a kráľ bol veľmi spokojný.
„Všetko ti odpúšťam,“ povedal zlatníckemu tovarišovi. „Pustím ťa na slobodu, ale musíš mi povedať svoj sen.“
„Nech dlhé roky vládneš vo svojej ríši, slávny kráľ, ale nepoviem.“
A tak kráľ zase kázal tovariša uvrhnúť do jamy.
Po pravde povedané, tovariš sa trochu bál, že sa kráľ zmiluje a prepustí ho na slobodu. Už sa mu stýskalo za princeznou a nemohol sa dočkať, kedy ho zase uvrhnú do hlbokej jamy.
Za nejaký čas povedala princezná zlatníckemu tovarišovi:
„Frangistánsky kráľ poslal môjmu otcovi tri jablká, aby určil, z ktorej úrody je ktoré. Ak neuhádne, nenechá frangistánsky kráľ z našej ríše kameň na kameni. Uvidíš, že otec po teba čoskoro pošle.“
„A ako ja uhádnem tú hádanku?“ opýtal sa mládenec.
„Ľahko,“ povedala princezná. „Hodíš jablká do krčaha s vodou! Jablko z tohtoročnej úrody klesne na dno a len pomaly vyplynie. Jablko z vlaňajšej úrody vyplynie rýchlo. A jablko z predvlaňajšej úrody sa ani nepotopí.“
Nazajtra si zase prišli po zlatníckeho tovariša kráľovi sluhovia.
„Tá hlina ti akosi svedčí,“ povedal kráľ, keď si prezrel väzňa. „Zase si stučnel.“
„To je tým, mocný kráľ, že som si už zvykol a hlina mi zachutila. Teraz by som ju už nevymenil ani za pilaf s pečenou husou.“
Potom predložili mládencovi tri jablká, aby určil, z ktorej úrody sú. A ten prikázal doniesť krčah s vodou, hodil do neho jablká a ľahko hádanku uhádol.
Frangistánski poslovia zase len krútili hlavami nad múdrosťou zlatníckeho tovariša a odišli preč.
„Už dvakrát si zachránil moju ríšu,“ povedal potom kráľ zlatníckemu tovarišovi. „Splním ti všetko, čo si budeš priať a čo bude v mojej moci. Ale musíš mi povedať svoj sen.“
Zlatnícky tovariš len pokrútil hlavou.
„Nech ešte dlhé roky slávne panuješ, dobrý kráľ, ale nepoviem.“
Frangistánsky kráľ nechcel ani veriť svojim ušiam, keď mu poslovia znova rozprávali o múdrosti zlatníckeho tovariša, a chcel ho sám vidieť a vyskúšať. Poslal preto ku kráľovi znova poslov s odkazom, že už nebude trápiť jeho ríšu, ale že mu kráľ musí poslať svojho múdreho hádača.
Tovariš sa hneď všetko dozvedel od princeznej a veľmi zosmutnel:
„Ako obstojím pred frangistánskym kráľom, keď mi neporadíš?“
„Neboj sa,“ tešila ho princezná. „Kráľ ti už nebude dávať hádanky, ale uloží ti nejakú nesplniteľnú úlohu.“
„To je ešte horšie!“ nariekal chasník.
„Nie je,“ smiala sa princezná. „Nesplniteľnú úlohu splniť nemôžeš. Ale musíš sa vedieť šikovne vyhovoriť.“
Na druhý deň opäť odviedli zlatníckeho tovariša ku kráľovi. A kráľ ho hneď poslal do Frangistánu. Ľutoval síce, že príde o takého múdreho mládenca, ale zase bol rád, že už azda bude mať od mocného a krutého frangistánskeho kráľa pokoj.
Frangistánsky kráľ sa čudoval, keď uvidel skromného mládenca, ktorý už dvakrát preukázal svoju obrovskú múdrosť, a povedal:
„Veľa znamenitého som o tebe počul, ale chcel by som sa o tvojej múdrosti presvedčiť sám. Vezmi si tento kus ocele a uši mi z neho mäkučký a teplý kabátik,“ a podal mládencovi kus ocele.
Zlatnícky tovariš si spomenul na radu múdrej princeznej a povedal:
„Nič ľahšie, mocný kráľ, len mi na to musíš dať niť z tejto vody,“ a vzal krčah a vylial ho kráľovi do lona.
Kráľ nahnevane vyskočil, ale hneď sa spamätal, usmial sa kyslo a povedal:
„Verím ti, že by si ten kabátik z ocele ľahko ušil, lenže ja nie som taký šikovný a neviem z vody usplieť niť. Budem teda musieť i naďalej nosiť kabátik z ovčej vlny. Ale i tak ti patrí odmena. Dám ti všetko, čo si budeš priať. Dám ti aj svoju dcéru za ženu a polovicu kráľovstva k tomu.“
Zlatnícky tovariš však pokrútil hlavou:
„Nech dlhé roky panuješ, mocný kráľ, vo svojom kráľovstve, ale takú odmenu si nezaslúžim. Mám len jedno želanie. Pošli ma zase domov!“ A hlboko sa uklonil.
Frangistánsky kráľ sa zamračil, ale čo sľúbil, splniť musel. Povedal len:
„Dobre, choď si domov! A odkáž svojmu kráľovi, že si prajem, aby medzi mnou a ním bol večný mier.“
Keď sa zlatnícky tovariš vrátil domov, hneď sa ohlásil u kráľa.
„Ako to, že ťa frangistánsky kráľ prepustil?“ čudoval sa panovník.
„Bola to jediná odmena, ktorú som si želal, aj keď mi sľuboval svoju dcéru a polovicu kráľovstva k tomu. A tebe, mocný kráľ, odkazuje, že si praje, aby medzi tebou a ním bol večný mier.“
„To mi odkázal frangistánsky kráľ?“ zvolal radostne kráľ. „Opäť si zachránil moju ríšu. A ja ti dám tiež svoju dcéru a polovicu svojho kráľovstva, len mi musíš povedať svoj sen.“
Zlatnícky tovariš sa usmial, hlboko sa uklonil a povedal:
„Nech dlhé roky panuješ vo svojej polovici ríše, múdry kráľ, teraz ti už svoj sen môžem povedať. Vtedy sa mi snívalo, že sedím v tvojom kresle, na jednom kolene že húpam tvoju dcéru a na druhom dcéru frangistánskeho kráľa. Frangistánska princezná ma chcela pobozkať, ale ja som uhol a chcel som pobozkať tvoju dcéru. A vtom som dostal pohlavok, až mi hlava zahučala, a ja som sa prebudil. Preto som sa nahneval, že som nedosnil svoje šťastie, a preto som prosil boha, aby ani ten darebák, čo ma zobudil zo sna, nedosiahol svoje šťastie.“
„A vieš, že ten pohlavok som ti dal ja?“ zasmial sa kráľ.
„Kto iný by ma aj pohlavkoval než otec dievčiny, ktorú som chcel pobozkať,“ zasmial sa zase mládenec.
Tak zlatnícky tovariš predsa len svoje šťastie dosiahol a vy, priatelia, nech sa vám tiež podarí dosiahnuť svoje šťastie!