Veveričiak oriešok

Toto je rozprávka o chvoste. Ten chvostík patril malej hrdzavej veveričke, vlastne veveričiakovi, ktorý sa volal Oriešok.
Oriešok mal brata, ktorý sa volal Čiperka, a mnoho ďalších bratrancov a sesterníc. Všetci žili spolu v lese pri jazere.
Uprostred jazera leží ostrov plný stromov a lieskových kríkov. Medzi tými stromami stojí dutý dub. Býva v ňom sova, ktorá sa volá pani Hnedá.
Raz na jeseň, keď dozreli oriešky a listy lieskových kríkov zozlatli, Oriešok, Čiperka a všetky veveričky vyšli z lesa na breh jazera.
Z konárikov si postavili malé plte a pomaly veslovali cez vodu na Soví ostrov, aby si tam nazbierali oriešky.
Každá veverička mala so sebou vrecúško a široké veslo a svoj chvost zdvihla a roztiahla ako plachtu.
Vzali so sebou tri vykŕmené myši ako darček pre pani Hnedú. Položili ich na schod pred vchodom.
Potom sa Čiperka a ostatné veveričky hlboko poklonili a zdvorilo povedali:
„Vážená pani Hnedá, preukázali by ste nám tú česť a dovolili nám zbierať oriešky na Vašom ostrove?“
Ale Oriešok bol veľmi nezdvorilý. Poskakoval ako malá červená čerešnička a spieval:

„Hádaj, hádaj, hádač!
Panáčik na vetve pol sveta vidí,
je celý červený, veľmi sa stydí.
V ruke má paličku a v bruchu kameň,
zoberieš ho zo stromu a je s ním amen.“

Tá hádanka je stará ako svet sám; pani Hnedá si Orieška ani nevšimla.
Len tak zavrela oči a zaspala.
Veveričky do večera naplnili svoje vrecúška orieškami a potom odplávali späť domov.
Nazajtra ráno sa vrátili na Soví ostrov. Tentoraz priniesli pekne tučného krtka. Položili ho na kameň pred domové dvere pani Hnedej a povedali:
„Pani Hnedá, preukázali by ste nám tú vzácnu česť a dovolili nám nazbierať si ďalšie oriešky?“
Ale nezdvorilý Oriešok začal tancovať, šteklil starú pani Hnedú hluchavkou a spieval:

„Hádaj, hádaj!
Stojí pani pri vrátkach,
v zelených šatách.
Kto sa pri nej zdržuje,
toho hneď popaľuje.“

Vtom sa pani Hnedá prebudila a odniesla si krtka do svojho príbytku.
Prirazila Orieškovi dvere pred nosom. A čoskoro sa nad vrcholkom stromu objavil tenký prúžok modrého dymu z ohniska. Oriešok nakukol cez kľúčovú dierku a zaspieval:

„Plný je ním dom i hrad,
stačí sa len pozrieť nazad.
Keď však chceš naplniť škatuľku,
nenájdeš ho ani trošičku!“

Veveričky zbierali oriešky tak dlho, kým nemali svoje vrecúška celkom plné.
Ale Oriešok nazbieral len pár dubových hálok ..... žltých a červených, sadol si na bukový peň, hral guľôčky a pozoroval dvere starej pani Hnedej.
Tretieho dňa veveričky vstali veľmi zavčasu a vybrali sa na ryby; ako darček pre pani Hnedú chytili sedem tučných rýb.
Veslovali cez celé jazero a pristáli pri ohnutom gaštane na Sovom ostrove.
Čiperka a ďalších šesť veveričiek niesli každá veľkú rybu; ale Oriešok, ktorý sa vôbec nevedel správať, neniesol žiadny darček. Pobehoval vpredu a spieval:

„Spýtal sa ma strýko Blahoď:
koľko rastie v mori jahôd?
Ja volám, môj hlas sa nesie
právе toľko, čo rýb v lese!“

Ale stará pani Hnedá sa o hádanky vôbec nezaujímala. Dokonca ani vtedy nie, keď mali hneď aj odpoveď.
Štvrtého dňa priniesli veveričky pani Hnedej šesť tých veľkých chrobákov, čo sa dajú výborne použiť ako hrozienka do vianočky. Každý chrobák bol starostlivo zabalený v liste štiavu, ktorý bol navyše zošpendlený borovicovou jedličkou.
Oriešok si, nezdvorilo ako vždy, popospevoval:

„Hrozienka a biela múka
mali malú nehodu,
trochu zmokli, zapletli sa,
v rúre našli pohodu.
Uhádneš to? Ježiš!
Odmena ťa neminie!“

Čo bolo smiešne, lebo Oriešok samozrejme nemal žiadnu odmenu, ktorú by mohol pani Hnedej dať.
Zatiaľ čo ostatné veveričky slídili v lieskových kríkoch, Oriešok zbieral suché kvety z ružových kríkov a zapichával do nich borovicové ihličie.
Piateho dňa priniesli veveričky ako darček med divých včiel; bol taký sladký a lepkavý, že keď ho položili na kameň, museli si oblizovať labky. Ten med zobrali zo včelieho hniezda, ktoré bolo celkom na vrchole kopca.
A Oriešok poskakoval sem a tam a spieval:

„Bzzz bzzz bzzz!
Keď som išiel do mesta, vychádzam z vrátok,
stretol som stádočko peknučkých prasiatok.
Že mali závoje ako tkané z pavučín,
nie sú to prasiatka, za to sa zaručím!“

Stará pani Hnedá nad Orieškovou drzosťou len odvrátila oči.
Ale med zjedla!
Veveričky zasa plnili vrecúška orieškami.
Ale Oriešok sa namiesto zbierania usadil na veľkom plochom kameni a s planým jablkom a zelenými šiškami, ktoré našiel, hral kolky.
Šiesteho dňa, teda v sobotu, prišli veveričky už naposledy. Ako darček na rozlúčku niesli v košíčku z trstiny čerstvo zniesené vajíčko.
Oriešok pred nimi utekal a vykrikoval:

„Elce pelce do pekielka,
urobím dva kotrmelce.
Ak by som však spadol hlbšie,
zlámal by som si každý kĺb!“

Vajíčko pani Hnedú zaujímalo; otvorila jedno oko a potom ho zasa zavrela. Ale ani tentoraz neprehovorila.
Oriešok bol čoraz drzejší:

„Zlatistý panáčik prenikol do hradu,
prebehol celý dom, kuchyňu i záhradu.
Kráľovi rytieri stoja tam v zbroji,
ten malý nezbedník sa ich vôbec nebojí.“

Oriešok tancoval ako slnečný lúč; ale pani Hnedá zasa nič nepovedala.
Oriešok začal znova:

„Pokoja si nikdy nedá,
svoje veci všade hľadá.
Letí tam a zase späť,
prelietol už celý svet!“

Oriešok zabzučal, aby to znelo ako vietor, a s rozbehom skočil pani Hnedej na hlavu!
A tu sa strhla bitka a trepanica a ozvalo sa hlasné „kvííí!“
Veveričky sa rozutekali do krovia.
Až o chvíľu sa odvážili vrátiť a nakuknúť ku stromu. Videli pani Hnedú, ako sedí na schode pred dverami, celkom pokojne, so zavretými očami, skrátka akoby sa vôbec nič nestalo.
A pritom bol Oriešok v jej pazúroch!
Toto vyzerá ako koniec príbehu. Ale nie je.
Pani Hnedá si odniesla Orieška do domčeka. Držala ho za chvost a chystala sa mu dať, čo si zaslúži; ale Oriešok šklbol tak silno, že sa mu chvost utrhol, on sa vyrútil po schodisku a utiekol podkrovným okienkom.
A odvtedy, keď uvidíte hore vo vetvách Orieška a dáte mu hádanku, bude po Vás hádzať halúzky a dupať a nadávať a vykrikovať:
„Krrrr ..... krrrr ..... krrrr ..... rrrr!“