Vikštejn

„Pomôž, pane bože, v núdzi svojmu vernému sluhovi.“
Takýto starožitný nápis prečkal storočia nad bránou hradu Vikštejna, ktorého hradby strmeli už v čase vlády Přemysla Otakara II. nad údolím rieky Moravice a tvorili silný bod v obrannom reťazci krajiny.
Meno dal hradu pán Vítek z Kravař, keď ho niekedy v polovici trinásteho storočia po tatárskych nájazdoch znovu vybudoval. Vikštejn bol vtedy preslávený rytierskymi hrami a turnajmi, na ktoré sa zjazdili páni z blízka i z ďaleka. Prišiel aj rytier Tunkl, človek prudkej a nesnášanlivej povahy. Veľmi sa nahneval, keď v súboji podľahol práve pánovi Vítkovi, a keď v zlom opustil hrad, prisahal, že sa mu krvavo pomstí. Slovo dodržal. Keď pán Vítek odtiahol na čas z hradu, rytier Tunkl prepadol Vikštejn, zúril v ňom ako zbesilý a nakoniec, zaslepený nenávisťou, vyvliekol Vítkovu ženu na cimburie a zvrhol ju do Moravice. Za tie strašné zločiny ho však trest nemínul: panovník ho vyhnal z krajiny a jeho sídlo, hrad Rabštýn, dal rozvrátiť tak, že z neho nezostal kameň na kameni.
Za dlhé storočia sa vystriedal celý rad majiteľov vikštejnského panstva, z ktorých stoja za zmienku najmä chránenci Jiříka Poděbradského, Bírkovci; práve rázny pán Hynek smelo prehlásil, že na svojom hrade inú vrchnosť neuznáva než kráľa českého, čo bol v tých časoch zaiste nemalý dôkaz statočnosti. A aj na zbojnícku skrýšu sa Vikštejn istý čas zmenil, to keď v ňom sídlil Mikuláš Brabantský so svojimi druhmi. Sužoval svojimi nájazdmi celý kraj, nebolo statku, ktorý by nevyraboval, nebolo mesta, v ktorom by nevykonával svoje nekalé remeslo. A k tomu všetkému tak obalamutil srdce pani Mandaleny, ktorej prináležala druhá polovica vikštejnského majetku, že tá videla len pána Mikuláša. Zdalo sa, že Mikuláša nikto nezdolá; jeho hrad stál na strmej skale a ľahko vzdoroval nepriateľom, a z hlbokých pivníc viedla podzemná chodba do údolia Moravice, ktorou by sa zbojnícky rytier v čase núdze ľahko zachránil. Nakoniec sa Brabantskému postavili všetky ostatné kniežatá i opavskí stavovia a vyslali proti Vikštejnu tak početné vojsko, že Mikuláš nemohol dlhšie vzdorovať, podzemnou chodbou hradu unikol a ušiel do Poľska. Pani Mandalenu vzal so sebou a jej mužovi Adamovi nepomohli ani listy cisárovi, ktorými žiadal, aby mu bola neverná žena vrátená .....
V zámockej kaplnke býval obraz a ten vraj chránil Vikštejn pred hromami a bleskami a skutočne, aj keby sa strhla akokoľvek prudká búrka alebo smršť povalila lesy v okolí, Vikštejnu akoby sa rozzúrené živly vyhýbali. Práve pod týmto obrazom sa modlieval za svojho pobytu na Vikštejne Valdštejn. Jeho nepriatelia vyšpehovali, kedy do kaplnky chodí, a keď v určenú hodinu zazreli klečať pred obrazom bielu postavu, vystrelili na ňu niekoľko rán. Ukázalo sa však, že zabili mladú pani vikštejnskú.
Z ruín kedysi hrdého hradu veje ešte aj dnes pochmúrne čaro stredoveku. V jeho hlbokých pivniciach majú vraj byť zakopané poklady, ktoré tu na úteku zanechal Mikuláš Brabantský, avšak zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by ich vykopal. Nešťastná manželka pána Vítka, zabitá zúrivým rytierom Tunklom, vraj v noci obchádza po hradných zrúcaninách a nariaka. Bol som tam, avšak bielu paniu vikštejnskú som nevidel ..... možno som neprišiel v tú pravú noc .....