Silný Janko

Jednému mužovi zomrela žena a zanechala mu tri dcéry. Tak sa znova oženil a druhá žena mu porodila synčeka, ktorého pomenovali Janko. Matka Janíka tak milovala, že ho už siedmy rok dojčila, čo sa jej mužovi zdalo priveľa, a jedného dňa nahnevane zvolal:
„Z teba by mala byť krava!“ Len čo to vypustil z huby, stalo sa! Namiesto ženy tam stála krava, a tak mužovi nezostalo nič iné, než aby ju každý deň posielal so synčekom na pašu. Jankovi to bolo po chuti, teraz mohol piť mlieko celý deň a nikto mu v tom nebránil. Každé ráno dostával síce na pašu len popolový koláč, ale ten cestou zahodil a živil sa mliekom.
Z toho dobrého živobytia za krátky čas povyrástol a zosilnel, až to otcovi prišlo čudné, lebo to nemohlo pochádzať z popolových koláčov. Jedného dňa teda povedal svojej najmladšej dcére:
„Choď dnes s bratom na pašu a dobre sa pozeraj, čo celý deň robí!“ Keď prišli na polia, Janko chlieb zahodil a sestra sa pýtala:
„Čo teraz budeš jesť?“ Odvetil:
„Ja žijem zo vzduchu!“ Ale mal, ver mi, kdovie kde ju zobral, takú fľaštičku, kto sa z nej napil, hneď upadol do tvrdého spánku. Keď dostal hlad, povedal sestre:
„Nemáš smäd? Napi sa!“ A pretože deň bol naozaj dusný, napila sa a kým by jeden okom mihol, spala, ako keď ju do vody hodí. A Janko pil až do večera mlieko od matky kravy. Keď prišli domov, otec sa spýtal dcéry:
„Čo to Janko dnes robil?“ A ona odvetila:
„Keď sme prišli na polia, zahodil svoj chlieb, a keď som sa pýtala, čo bude jesť, odvetil, že žije zo vzduchu.“ A bolo to!
Druhého rána poslal otec prostrednú dcéru, ale tej sa darilo ako tej prvej, nedokázala otcovi povedať o nič viac. Tretieho dňa povedal otec svojej najstaršej dcére:
„Choď s ním dnes ty a dávaj dobrý pozor, čo sa bude diať!“ Keď prišli na polia, zahodil Janko svoj chlieb z popola a zvolal:
„Takéto jedlo nepotrebujem!“
„A z čoho teda žiješ?“ spýtala sa ho sestra. „Veď si to už počula, žijem zo vzduchu!“ Tomu sa dievča zasmialo a pomyslelo si:
„Len počkaj, mňa neoklameš!“ Keď bol Janko hladný, dal svojej najstaršej sestre napiť z fľaštičky a ona okamžite upadla do hlbokého spánku. Avšak táto sestra mala na šiji ešte dve tajné oči a tie zostávali stále otvorené, aj keď tie dve na čele spali; videla všetko, čo sa dialo. Janko šiel k svojej matke a pil mlieko ako vždy. Keď prišli večer domov a otec sa sestry pýtal:
„Žil dnes brat opäť zo vzduchu?“ Dievča odvetilo:
„Nie!“ a porozprávalo, ako to všetko bolo. Otec sa strašne nahneval a Jankovi povedal:
„Pretože stále piješ mlieko a mňa i svoje sestry si oklamával, zajtra aj s tou kravou zomrieš!“ Chlapec bol celý zarmútený a šiel do maštale za matkou a sťažoval sa jej. „Neboj sa ničoho, moje dieťa,“ odvetila krava:
„príď zajtra skôr, než sa rozodnie, ku mne!“ Keď Janko v určenom čase prišiel a kravu odviazal, posadila si ho hore medzi rohy a utekala s ním preč, až dobehla do jedného hlbokého čierneho lesa; tu by ich nikto nikdy nenašiel.
Celých sedem rokov žil Janko v tom lese, živil sa mliekom a rástol do sily a krásy. Jedného dňa mu matka krava povedala:
„Choď, vytrhni ten najväčší dub a postav ho na špičku!“ Janko šiel, vytrhol dub, ale na špičku ho postaviť nedokázal. Tu jeho matka povedala:
„Musíš piť moje mlieko ešte sedem rokov!“ A keď tých sedem rokov zase ubehlo, povedala krava synčekovi:
„Už ťa dojčím trikrát sedem rokov, choď a skús ten najmohutnejší dub v lese postaviť na špičku!“ Janko šiel, vytrhol ten najsilnejší dub, akoby to bol len prútik, ľahko ho prevrátil a postavil na špičku. „Tak to má byť,“ povedala matka:
„teraz sa už dokážeš o seba postarať sám!“ A s týmito slovami odbehla preč. Janko si z toho dubu vyrobil poriadny kyj a vydal sa do sveta.
Janko sa túlal svetom sem a zase tam, ako sa mu páčilo a ako mu bolo milo. Jedného dňa dostal veľký smäd a práve mu z hôr pritekala v ústrety riečka, tak šiel k nej, aby sa napil. Hore na skale sedel akýsi mohutný chlap, ktorý len tak z dlhej chvíle drvil v ruke kamene a tým prachom kalil vodu. Janko naň zavolal:
„Daj si pozor a nekaľ mi tu vodu, inak vyjdem hore a potom ťa pánboh chráň!“ Ten chlap sa však len smial, ďalej hádzal do vody rozdrvené kamene a volal:
„Mňa volajú Kámenmleč a pokojne rozdrvím na prášok aj teba!“ Tu sa Janko nahneval, vybehol hore, chlapa schmatol a zaboril ho až po plecia do zeme. „Nechaj ma žiť, budem ti slúžiť!“ prosil Kámenmleč.
„Tak dobre!“ odvetil Janko, vytiahol chlapa von a ďalej putovali spolu. Prišli do lesa a tam uvideli akéhosi dlhána, vysokého ako jedľa, ktorý narovnával krivé stromy a tie rovné zase krivil. Tu ho Janko pokarhal:
„Nechaj tie stromy tak, ako narástli, inak ťa pánboh chráň!“ Ale ten dlhán sa len smial, pokračoval vo svojom diele a posmešne na Janka volal:
„Mňa volajú Jedlíkroutil, pokojne by som mohol skrútiť aj teba!“ Nuž, to bolo čosi pre Janíka, chlapa schmatol a zaboril ho do zeme a zapraštalo to, ako by búrka zrazila k zemi ten najmocnejší dub. Dlhán prosil o život a povedal, že mu bude slúžiť, tak ho Janko zase vytiahol a ďalej ťahali spoločne.
Išli tým čiernočiernym lesom a o niekoľko dní natrafili na akúsi chalupu, v ktorej nebolo ani živej duše. Janko povedal:
„Tu by sme mohli zostať, dvaja budú chodiť na lov, ten tretí zostane doma a navarí.“ Prvý deň zostal doma Kámenmleč. Keď pripravoval jedlo, objavil sa tam zrazu akýsi mužíček s bradou dlhou sedem lakťov a nariekal:
„Ach, mne je zima, mne je zima!“
„Tak poď a ohrej sa!“ povedal mu Kámenmleč. Mužíček šiel k peci, chvíľu sa tam len tak obšmietal, potom zrazu vyskočil, zhodil dole hrniec s jedlom a utiekol preč. Keď tí druhí dvaja prišli hladní domov a chceli jesť, Kámenmleč im rozprával, čo sa mu prihodilo. To bolo čosi pre hladného Janíka! Vzal svoj kyj a milého kamaráta vyplácal tak dlho, kým ho hlad neprešiel. Nasledujúceho dňa zostal doma Jedlíkroutil a darilo sa mu rovnako ako kamarátovi. Prišiel mužíček, zhodil hrniec a čperne uháňal preč. Keď tí dvaja prišli hladní domov a zase nič nenašli, tak si hladný Janko vzal kamaráta do parády.
Tretieho dňa Janko povedal:
„Dnes zostanem doma ja a to si pamätajte, že dnes sa jesť bude!“ Sotva bol hotový s varením, objavil sa tam ten mužíček a nariekal:
„Ach, mne je zima, mne je zima!“
„Tak poď a ohrej sa!“ povedal Janko, ale sám si sadol vedľa hrnca a mal mužíčka stále na oku. Keď sa priblížil k hrncu, Janko ho bleskurýchlo schmatol za bradu, vzal lyžicu a bil ho ňou po hube i po chrbte tak dlho, kým nezostal bez pohybu ležať. Potom ho vyniesol von a za bradisko priviazal k jednému mohutnému dubu. Potom v izbe v pokoji dokončil jedlo. Tí druhí pribehli domov, lebo sa tešili, že dnes dostane výprask Janko, ale na stole sa parilo z misy, a tak si museli nechať na pomstu zájsť chuť. Keď sa najedli, Janko povedal:
„Poďme sa pozrieť na toho mužíčka, ktorý vám zhadzoval hrnce. Ja som ho vonku priviazal k jednému stromu.“ Keď však vyšli von, mužíček tam nebol, len na tom mieste, kde stál strom, bola hlboká jama.
„Počkajte,“ povedal Janko „ja ho nájdem!“ Upleli z kôry stromov dlhý povraz a spustili Janka dolu do tej jamy.
Trikrát sedem dní Jankovi trvalo, kým dorazil na dno a ocitol sa v dlhej tmavej chodbe, ktorou kráčal ďalej a ďalej. Vyzeralo to, že tej temnej chodbe nebude nikdy konca, ale o nejaký čas sa trochu rozjasnilo a keď išiel ešte kúsok, otvorilo sa nad ním nebo. Pred sebou uvidel obrovský palác, a keď doň vstúpil, našiel v jednej komnate tri krásne princezné, ktoré usedavo plakali a nariekali. Keď uvideli Janka, povedali:
„Kdeže si sa tu vzal, úbohý človiečik? Náš pán je dvanásťhlavý drak, keď ťa tu pristihne, si stratený!“
„Ja sa nebojím,“ povedal Janko „len nech príde, hneď sa s ním vyrovnám!“ A len čo to dopovedal, drak bol tu. Prihnal sa ako veľká voda, s takou silou, len pri tom chrlil oheň a síru.
„Cítim človečinu!“
„Ty máš ale jemný čuch, ty ohavná príšera!“ vykríkol Janko a na draka sa vrhol, schmatol ho za všetky hlavy a zaškrtil ho. Dračie telo sa však ešte bojovne zmietalo, tak ho umlátil kyjom a bolo to. Drak tu ležal natiahnutý a viac sa nepohol. Princezné sa vrhli Jankovi okolo krku a ďakovali mu a prosili ho, aby ich odviedol domov k pánovi kráľovi. Janko súhlasil, ale najprv si prešiel celý zámok a v poslednej komnate našiel nesmierny poklad zlata, striebra a drahokamov. Naložil si to bohatstvo na chrbát, vzal princezné a viedol ich temnou chodbou až k miestu, kde sa spustil dolu. Zavolal na kamarátov, že našiel tri princezné a obrovský poklad, tie dve staršie princezné dostanú oni, ale tá najmladšia je jeho, ten poklad že si rozdelia, len ho musia teraz vytiahnuť hore.
To urobili Kámenmleč a Jedlíkroutil veľmi radi, vytiahli tri panny a poklad; ale tá najmladšia princezná bola tá najkrajšia, to sa im nepáčilo, tak si povedali navzájom:
„Tú nesmie Janko nikdy dostať! Vytiahneme ho len do polovice a potom ho pustíme, spadne a rozmláti sa na márne kúsky!“ Ale Janko niečo také od tých dvoch čakal, na povraz uviazal poriadny balvan, ktorý potom spadol dolu a roztrieštil sa na tisíce malých kamienkov. Tí dvaja hore schmatli poklad a princezné a vydali sa na zámok, ale čoskoro došlo medzi nimi k sváru a hádke, lebo obaja chceli tú najmladšiu princeznú.
Zatiaľ si Janko dolu lámal hlavu, ako sa z tejto šlamastiky dostane. Blúdil podzemím a hlavou mu chodili čierne myšlienky, lebo žiadny východ nenašiel. Potom prišiel do toho najzapadnutejšieho kúta a koho tam nestretol! Stále priviazaný k dubu tam klopýtal ten mužíček s bradou dlhou sedem lakťov. Janko mu prikázal, aby mu ukázal cestu na zem, a tak šiel mužíček pred ním a ten strom vliekol za sebou. Tak šli a šli, až prišli k jednému mohutnému a vysokému stromu, ktorý má špičku už na Božom svete, len musí vyliezť hore. Sedem dní liezol Janko nahor a svet stále nikde, videl len malé, veľmi vzdialené svetielko. To svetielko, to bol horný svet, ale ako sa tam dostane? Kým takto rozmýšľal, uvidel hniezdo vtáka Noha s mladými. A práve sa k nim plazil obrovský, poriadne hladný had. Keď mladí Nohovia hada spozorovali, mávali ustrašene krídlami a kričali:
„Milý muž, pomôž nám, inak sme stratení!“ Janík nelenil, schmatol kyj a rozdrvil hadovi hlavu, jeho telo holými rukami roztrhal na tisíc kúskov. Medzitým sa vrátil starý vták Noh, a keď uvidel pri hniezde Janka zaliateho krvou, hneď si pomyslel:
„Ha, zabil moje deti!“ a v návale hnevu Janka prehltol. Potom si však všimol, že mláďatá sú nezranené, a keď mu rozprávali, ako ich ten muž zachránil pred zlým hadom a nariekali a plakali, že sa mu za to dostalo takej krutej odplaty, zahanbil sa za svoju unáhlenosť a Janka zase vypľul; nuž, ten bol zrazu stokrát krajší a urastenejší, radosť pozrieť!
Vďačný vták Noh mu ponúkol:
„Pretože si zachránil moje deti, môžeš si niečo priať!“
„Vynes ma hore na Boží svet!“ prial si Janko.
„Dobre, ale nebude to ľahká cesta. Obstaraj mi sedem sudov vína a sedem volov, aby som mal jedlo na cestu, lebo je to ďalej, než si myslíš.“ Janko z toho vysokánskeho stromu zase zostúpil dolu, v zámku si naložil na chrbát všetko potrebné a vyniesol to hore. Nuž, trvalo to pekných pár dní. Potom všetko naložil na vtáka Noha, sám si mu sadol za krk a vydali sa na cestu. Cestou vták Noh kričal:
„Mäso! Víno!“ a Janko mu dal vždy jedného vola a sud vína. Keď bolo všetko zjedené, dospeli konečne na horný svet. Janko zostúpil a Nohovi ďakoval; ten sa potom ako blesk vrhol dolu k svojmu hniezdu.
Janko sa vydal na kráľovský zámok, cestou stretol dvoch urodzených a bohatých princov, ktorí sa vydali do sveta, aby si našli nevesty. „Viete čo? Poďte so mnou, ja mám pre vás nevesty.“ povedal im Janko a oni ho nasledovali. Mal totiž na muške tých svojich dvoch neverných kamarátov a myslel aj na krásne princezné, hlavne na tú najmladšiu a najkrajšiu, ktorá má byť jeho ženou. A netrvalo to ani sedem sliepočích kýchnutí a už ich mal. Bili sa tu na ceste ako dva psy, to kvôli tej najmladšej princeznej, ktorú mohol mať len jeden a stále nebolo jasné, ktorý to bude. Princezné stáli opodiaľ a ustrašene sa prizerali. Janko sa medzi nich vrhol práve vtedy, keď sa chystali, že sa dočista zabijú, a oni zostali stáť ako obarení.
„Vy zbabelci a bedári, pretože ste ma chceli oklamať, dostane sa vám teraz zaslúženej odmeny!“ S týmito slovami zodvihol svoj kyj a jednou ranou oboch zabil. A bolo to! Potom šiel k princeznám a spýtal sa tej najmladšej, či by ho chcela za manžela. A pretože bez váhania kývla, povedal tým dvom starším:
„Každá žena musí mať muža, postarám sa teda aj o vás.“ Zaviedol ich k obom princom a každému dal jednu, potom sa s nimi rozdelil aj o ten obrovský poklad a oslavovali spoločne svadbu.
Nuž a potom? Čo bolo potom? Žili šťastne a spokojne, kým nepomreli.