O Dlhom, Širokom a Žiarookom

Bolo to za onoho času, keď mačky črievice nosili, žaby v čepcoch chodili, somáre ostrohami po ulici štrngali a zajace za psami sa honili. Vtedy žil v jednej krajine kráľ a ten mal dcéru utešenej krásy a veľmi šikovnú. Prichádzali kniežatá a králi z ďalekých krajín k nej na obhliadky, ale ona nechcela žiadneho a nakoniec vyhlásila, že si vezme len toho, kto dokáže pri nej tri noci strážiť a nedá sa jej uniknúť. Chýr o tom sa roznášal ďaleko-široko a prichádzali kniežatá a králi, aby si ju zaslúžili; ale nikto nebol schopný dostrážiť ju a každý musel svoju smelosť zaplatiť smrťou. Povesť o tej panne sa rozniesla ďaleko, až kamsi za hranice do kráľovského hradu k ušiam mladého kráľoviča Maťáša, šuhaja pekného ako jeleň, bystrého ako sokol. — Keď Maťáš počul o krásnej princeznej, vyskočil na svoje rýchle nohy, že on ju pôjde strážiť. Darmo otec bránil, darmo prosil, zakazoval, Maťáš si nedal vôľu zlomiť; po chvíli ho musel otec predsa len pustiť. — Nabral si teda Maťáš peňazí, ostrú šabľu pripäl k boku a tak celkom sám sa pustil do sveta skúsiť junácke šťastie. — Druhý deň došiel na veľkej ceste k človeku, ktorý akosi vyschnuto kráčal dopredu; pripojil sa k nemu Maťáš a pýtal sa ho, kam ide. — „Do sveta šťastie skúsiť!“ odpovedal pocestný. „A akého si remesla?“ pýtal sa ho Maťáš. „Remeslo neviem žiadne, ale viem, čo nikto nevie. Ja som Široký a môžem brucho svoje tak rozšíriť, že sa v ňom celá čata vojska skryje,“ a dopovedajúc tak sa rozšíril, že mu cesta nestačila. „No, ty si chlap! A či by si nešiel so mnou? Aj ja idem do sveta šťastie skúsiť,“ povedal Maťáš, ktorému sa ten človek zapáčil. „Prečo by som nešiel, pôjdem,“ odpovedal Široký a šli ďalej. A stretli o kus ďalej človeka vyziabnutého, vysokého ako tyč. „Kdeže ideš, človeče?“ pýtal sa ho Maťáš, lebo mu bol nápadný. „Do sveta,“ odpovedal opýtaný. — „A akého si remesla?“ „Remeslo neviem žiadne, ale viem, čo nikto nevie. Ja som Dlhý a môžem sa vytiahnuť až do oblakov, a keď idem, na každý krok míľu cesty urobím,“ povedal ten človek a hneď sa začal vyťahovať a vytiahol sa do samých oblakov, a ako krok urobil, míľu cesty prešiel. „No veru si chlap!“ zvolal Maťáš, „či by si nešiel s nami?“ „Prečo by som nešiel, veru pôjdem,“ odpovedal Dlhý a šli ďalej. — Prišli k lesu a pri lese videli človeka, ako kladie drevo do hranice. Pridružili sa k nemu a Maťáš sa ho pýtal, kto je a načo mu to drevo. „Ja som Žiarooký a to drevo kladiem na oheň!“ odpovedal človek a zapre oči o hranicu. V malom okamihu, vzňatá žiarou jeho očí, stála hranica v plameňoch. — „No, veru si chlap! A či by si nešiel s nami do sveta šťastie skúsiť?“ — „Eh, veru idem,“ odpovedal Žiarooký a pridal sa k ostatným. — Rád bol Maťáš, že našiel takých druhov, a preto ich aj cestou dobre živil, Širokého ale nasýtiť nemohol. — Po niekoľkodennej chôdzi prišli do mesta, kde bývala krásna kňažná. — Tu Maťáš zjavil svojim druhom, čo má v úmysle robiť, a nahovoril ich na pomoc, sľubujúc im hojnú odmenu, keby sa podarilo kňažnú získať. — Radi sa mu všetci traja zaviazali pomáhať. Kúpil im slušný odev, a keď ich obliekol, šiel s nimi do zámku ohlásiť sa u kráľa, že chce so svojimi služobníkmi princeznú tri noci strážiť; svoj stav ale neprezradil. — Kráľ ho privítal a vypočujúc jeho žiadosť povedal: „No, ale dobre si to rozvážte; keď vám princezná ujde, budete všetci štyria o hlavu menší!“ „Ujde, neujde, len už budem strážiť!“ — odpovedal Maťáš. „No dobre, keď tak chcete, zavediem vás k mojej dcére,“ povedal kráľ a potajomky sa usmievajúc viedol ich do spálne princeznej. — Užasol Maťáš nad krásou kráľovskej panny a ona tiež s ľúbosťou vítala švarného šuhaja. A keď kráľ odišiel, zaľahol Široký dvere, Dlhý a Žiarooký sadli k oknu a Maťáš prisadol ku krásnej panne a začal sa s ňou zhovárať, a pritom pozoroval každý jej pohyb. — Správala sa tíško a po nejakej chvíli povedala: „Len čo si za mak oči oklamem!“ — a sadnúc na lôžko, zdriemla. — Maťáš videc, že driemie, oprel lakeť o stôl, hlavu o dlaň a po chvíli sa aj jemu oči zatvárali. — Žiarooký a Dlhý tiež zaspali a Široký medzi dverami chrápal, ako by orechy presýpal. Len čo to princezná, ktorá sa len robila, že spí, zbadala, premenila sa na červené jablčko, a popod ucho Širokého prešmykla sa a kotúľala sa zo zámku na dvor a z dvora ďalej. — V tej chvíli sa ale Maťáš prebudil, a nevidiac princeznú, rýchlo zvolal druhov, že kňažná je preč. — Žiarooký hneď vystrčil hlavu oknom von, a majúc nielen pálčivý, ale aj bystrý zrak, videl hneď červené jablčko ďaleko od zámku po zelenej lúke sa kotúľať. — Ukázal ho Dlhému, ten sa natiahol z okna von, jablčko zdvihol, a stiahnuc sa zase do izby, podal ho Maťášovi. Kým ho ten uchopil, premenilo sa na princeznú. Divil sa kráľ nemálo, keď ráno vošiel do izby a videl princeznú sedieť pri Maťášovi. Nebolo mu to milé, ale čo plátno, musel mlčať a junákov ku všetkému ešte aj uhostiť. A to nebola malá vec, lebo Široký zjedol na jedno posedenie dva voly, štyri okovy vína vypil a ešte bol hladný a smädný a vždy musel ešte trochu kameňa pohltiť, aby sa doplnil. Keď nastal druhý večer, odobral sa Maťáš so svojimi druhmi do spálne princeznej, kráľ ale tajne dcéru napomenul, aby lepšie použila svoju prefíkanosť a nedala sa chytiť. — Ako prvú noc, tak aj druhú sa druhovia uložili, Široký ku dverám, Žiarooký a Dlhý k oknu a Maťáš prisadol vedľa krásnej panny. Príjemne sa spolu zabávali dlho do noci a kráľovič z nej oko nespúšťal — nepozoroval ale nič podozrivé. — Keď bolo k polnoci, povedala princezná: „Len čo si za mak oči oklamem“ — a sadnúc na lôžko, zadriemala. — Maťáš stíchol a videc, že princezná podriemkava, oprel lakeť o stôl, hlavu o dlaň a po chvíli sa aj jemu oči zatvárali. Len čo princezná zbadala, že Maťáš zaspal, aj jeho služobníci, premenila sa na holubičku a oknom von; ale zavadila krídelkom Dlhému o čuprinu a ten sa hneď prebudil; ale nebol by holubičku dostal, keď ju nevidel, keby nebolo Žiarookého. Ten hneď zazrel po nej svojím bystrým okom, a ako mu padla do oka, pustil na ňu žiar, že jej hneď krídelká klesali a na strom sadnúť musela. Tu sa Dlhý natiahol, a chytiac ju, podal ju Maťášovi, ktorý sa medzitým prebudil. Kým ju Maťáš ale uchopil, premenila sa na princeznú. Ak sa kráľ prvé ráno divil, druhé ráno sa divil ešte viac, videc princeznú sedieť pri Maťášovi. — Ale čože, musel mlčať, keď už to tak bolo, a musel aj druhý deň hostí nakŕmiť. Keď nastala tretia noc, vovádzal kráľ svojej dcére do duše, aby všetku svoju vedomosť vynaložila a od tých obyčajných junákov sa nedala prelstiť. — Aj Maťáš idúc večer k princeznej, napomínal svojich pomocníkov. — „Nože mi dnes dajte dobrý pozor, bračekovia, lebo keď nám to krásne dievča ujde, budeme zajtra — či viete — všetci štyria o hlavu menší!“ „Neboj sa, pane, však ju my dostrážime,“ — uisťovali ho druhovia. — Keď vošli k princeznej, zaujal každý svoje stanovisko a Maťáš sadol k princeznej. — Však on najradšej pri nej bol a s ňou sa zabával a bol by rád aj naveky s ňou býval, keby nebola utekala. — „No ale ju dostrážim a potom bude moja,“ — myslel si v duchu a pevnú mal vôľu nezaspať. — Keď bolo o polnoci, princezná, že jej spánok oči ťaží, a nič už nehovorila, len si tíško na lôžko ľahla a oči krásne zavrela, ako by spala. — Maťáš oprel lakeť o stôl, hlavu o dlaň a pozeral sa na princeznú; dlho sa na ňu pozeral, ale čože — napokon spánok aj jeho sokolie oči oklamal, a zaspal on aj jeho druhovia. — Len princezná nespala a spoza mihalníc všetko pozorovala: ako videla strážcov spať, vstala, premenila sa na mušku, vyletela oknom na dvor, a premeniac sa na rybičku, do studne na samé dno sa ponorila. — Azda by ju boli vtedy nenašli, keby nebola ako muška Žiarookému cez nos preletela; tým sa zobudil, a obzerajúc sa vôkol, videl, kde sa princezná ukryla. — Urobil krik a hneď sa všetci štyria hnali na dvor. — Studňa bola veľmi hlboká, ale Dlhý sa natiahol, a dosiahnuc dna, po rybičke šmátral, ale nemohol ju nájsť, ako by jej tam nebolo. „No, tak vyjdi von, ja sám sa spustím dolu!“ vykríkol Široký na Dlhého. — Vytiahol sa teda Dlhý zo studne von a Široký sa tam spustil a mocným telom svojím studňu tak zaľahol, že sa všetka voda k vrchu vyhrnula. — Ale rybičku vidieť nebolo. „Nuž, vyjdi von, ja ju priamo vydurím,“ zvolal Žiarooký na Širokého. Vylúčil sa Široký zo studne, voda spadla a Žiarooký nahnúc sa pustil žeravé požiare z očí svojich do studne. V okamihu zovrela voda silným valom od samého dna — vriac dvíha sa vyššie a vyššie, kypí, a hľa — jeden val sa vyhodí cez zrub a z neho vypadne rybička. — Sotva zem dopadla, premenila sa na princeznú; hbito Maťáš k nej pristúpil, a uchopiac ju do náručia, k srdcu si ju tlačil, ďakujúc spoločným druhom za ich pomoc. Nemálo sa otec podivil a rozhneval, keď ráno do spálne vstúpil a v náručí Maťášovom dcéru videl. — Ale dcéra mu povedala: „Už si ma dostrážil, už som jeho, po práve i po mojej vôli.“ — Veď sa jej švarný šuhaj všetkým svojím činom veľmi zapáčil. — Ale kráľovi to po vôli nebolo, aby sa mu dcéra dostala, a nechcel ju živú mocou pustiť. Ale čože — šuhaj stál v práve, nepýtal sa kráľa, ale vzal si nevestu a pod ochranou svojich junákov zámok opustil. Keď to kráľ počul, hneď za nimi vyslal čatu vojska a prísne rozkázal, aby sa bez princeznej nevracali, ak nechcú prísť o hlavy. Koľko míľ cesty už Maťáš so svojou nevestou a druhmi urazili, keď tu princezná káže Žiarookému obzrieť sa, či niekto za nimi nejde. Žiarooký sa obzrel a hneď oznamoval, že vidí na dve míle cesty čatu vojska prichádzať. „To je vojsko môjho otca!“ hovorí princezná. Keď ich vojsko došlo na míľu cesty, strhla pani šatku z hlavy, a zahodiac ju za seba do vetra, povedala: „Koľko v nej nitiek, toľko nech je dreva!“ a v tom okamihu stál za nimi hustý les. — Kým sa vojsko lesom predralo, cestovatelia prešli kus cesty a odpočívali. — Tu hovorí zase princezná Žiarookému, aby sa pozrel, či nejde niekto za nimi? — Žiarooký sa obzrel a hneď zvestoval pani, že sa vojsko lesom predralo a že za nimi pospieša. „No, veď oni nás nedohonia!“ odpovedala princezná, a pustiac na zem slzu, povedala: „Staň sa riekou!“ — Tú chvíľu prúdila za nimi široká rieka. Kým sa vojsko prebrodilo, ďaleko boli pocestní. „Obzri sa, Žiarooký, či sa vojsko prebrodilo,“ povedala zase princezná, keď si zase odpočívali. „Eh, veď je už tá zberba za nami!“ zvolal Žiarooký. — „Keby tma bola!“ priala si princezná, a sotva to dopovedala, vytiahol sa Dlhý do oblakov a zakryl čapicou polovicu slnka, takže hneď na strane, kde bolo vojsko, nastala čistá tma. Maťáš ale so svojimi vo svetle ďalej kráčal. — Keď boli už niekoľko míľ vzdialení, odkryl Dlhý slnko, čapicu posadil na hlavu a kráčal za nimi, čo krok, to míľa. — Už boli blízko Maťášovho rodinného mesta, keď tu vojsko cvalom za nimi letí. „No, len vy choďte do mesta, ja ich tu popravím na dobrú cestu,“ — ozval sa Široký. Šli teda do mesta, a Široký postaviac sa pred bránu, rozšíril sa a hubu otvoril dokorán. — Vojsko nechcejúc sa domov bez princeznej vrátiť, hnalo sa jedným valom k mestu, aby ju mocou dobylo, a držiac otvorenú hubu Širokého za bránu, všetci do nej vbehli. — Široký zavrel hubu a valil sa za ostatnými do kráľovského zámku, až sa pod ním zem otriasala. — Zo zámku sa mu ozýval v ústrety radostný jasot a krik, že mladý kráľ Maťáš sa vrátil a krásnu nevestu si priviedol. „No bračok, kdeže ti je vojsko?“ pýtal sa ho Maťáš, keď do zámku prišiel. „Nuž, kdeže mi je, tuto!“ odpovedal Široký, pleskajúc si po ohromnom bruchu, „ale by som ich už rád vyhodil, lebo je to nie ľahká strava!“ „No tak, vypusť ich z väzenia!“ smial sa Maťáš a zvolal celý zámok na podívanie. Široký sa postavil pred zámok, oprel ruky o boky, zakašľal, a mali ste, ľudia boží, ten zhon vidieť, bolo to na porazenie! Jeden cez druhého skákali von a utekali, čo para stačila. — Jeden mu v hrdle uviazol, ten posledný; ale Široký kýchol a vojak vyletel von a letel až za deviatu medzu. A o niekoľko dní potom sa slávila hrdá svadba a bol na nej aj princeznin otec. Poslali k nemu Dlhého, a že tam bol skôr, než sa vojsko domov vrátilo, oslobodil ich od sľúbenej im smrti; otca potom udobril správou, že sa dcéra dostala za mocného kráľa. Maťáš sa svojim druhom bohato odmenil a zostali pri ňom navždy. Variant tejto rozprávky z okolia trenčianskeho je trochu iný. — Kráľovi jednému sa stratí jediná dcéra. — Má ju ježibaba jedna pri sebe. — Prisľúbil kráľ dať tomu, kto by mu princeznú vyslobodil z rúk ježibaby a naspäť priviedol, bohatú odmenu. — Rozniesla sa o tom reč; počul o tom aj Mrdofús, synček jednej matky. Umienil si, že pôjde princeznú oslobodiť, a hneď sa aj na cestu pripravoval. Najprv šiel do lesa a vytrhol buk, dub a tenké jedle. — Z buka si urobil kyjanicu, z dubového dreva krpce a miesto návlekov omotal okolo nôh jedle, — aby sa mu vraj nepotrhali. — Tak sa vybral do sveta. Na ceste sa stretne s tromi druhmi. Pýta sa ich, kto sú a kam idú? Prvý povedal: „Ja som Bystrooký; ja vidím na koľko míľ cesty i na dno mora.“ — Druhý povedal: „Ja som Dlhý, ja sa môžem ponad najvyšší buk vytiahnuť!“ — Tretí povedal: „Ja som Široký, a do môjho brucha sa veľa schová, a keby som ho chcel nasýtiť, svet by od hladu a od smädu zomrieť musel!“ „No, to ste chlapi!“ pochváli ich Mrdofús. — „Veru sme chlapi, ale je Mrdofús väčší chlap!“ — povedali títo traja, „lebo on vytrhne buk aj s koreňom, a keď mrdne ľavým fúzom, urobí sa hyň, a keď mrdne pravým fúzom, urobí sa ľad!“ — „Nuž, veď ja som ten Mrdofús!“ — odpovie im synček. — „Keď si ty Mrdofús, nuž pôjdeme s tebou a budeš naša hlava!“ — Mrdofús to rád počul a hneď im oznámil, kam s nimi pôjde, s čím oni súhlasili. — Šli teda ku kráľovi, svoj úmysel mu oznámili, a on bol z toho rád a dal im peňazí a potravy, koľko žiadali. — Vydali sa potom na cestu a dlho šli, až všetko strávili. Široký nemôžuc sa nasýtiť, vraj každý deň siahu dreva zjedol a potok vody vypil. — Tu prišli k jednej chyžke a tam bývala vedomkyňa; tá im dala jesť a cestu k ježibabe im ukázala. — Keď do hradu ježibaby prišli, pýtala sa ich, prečo prišli. Mrdofús bez obalu hneď na ňu, aby im princeznú vydala, ktorú u seba chová. — „Nuž dobre,“ povedala ježibaba posmešne, „ale vám skôr po tri dni robotu uložím, keď to urobíte, potom nože si to dievča vezmite!“ — Mrdofús pristal na úlohu a zostali v hrade. — Prvý deň im uložila ježibaba priniesť princeznin zlatý prsteň z neďalekého jazera. — Aby kamaráti lepšie na dno videli, lebo voda bola vraj kalná, Široký polovicu vody z jazera vypil; potom ukázal Bystrooký Dlhému, kde prsteň leží, a ten po neho siahol. — Divila sa ježibaba, že chlapci úlohu zvládli. — Na druhý deň im predložila baba z dvanástich kíl napečeného chleba a dvanásť okovov vína, a ak to do večera nezjedia, že sa s nimi zle povodí. — Ale tým sa Širokému práve zavďačila. — Na obrátku to všetko v sebe pochoval, a ani pomoc kamarátov nežiadal. — Tretí deň dala baba železnú pec vykúriť; dvanásť siah dreva v nej spálila, a keď bola už žeravá, prikázala šuhajom, aby do nej vliezli. Tu Mrdofús mrdol pravým fúzom, a pec v tom okamihu vychladla, že do nej bezpečne vliezť mohli. Už im musela ježibaba princeznú dať, a aj si ju Mrdofús hneď vzal. — Ale keď odišli, predsa len to babu mrzelo a poslala za nimi vojsko. — Mrdofús sa obrátil a videc, že ich vojsko prenasleduje, prikázal Širokému, aby ho pohltil. — Ten sa obrátil, a ako sa vojsko proti nim hnalo, pohltil ho. — Poslala za nimi druhé vojsko; ako ho Mrdofús videl, mrdol ľavým fúzom, a hneď všetkým nosy primrzli, takže sa obrátili a domov utekali. Poslala za nimi tretie vojsko a to Mrdofús mrazom popálil. Nemala už koho poslať a junáci sa medzitým ocitli na hraniciach. — Tam prikázal Mrdofús Širokému, aby vojakov vyhodil, čo on tiež známym už spôsobom urobil. — Keď sa ku kráľovi vrátili, obdaroval kráľ všetkých štyroch bohato, Mrdofúsa si ale princezná za muža vzala. Veď sa jej zapáčil, a súhlasil teda aj kráľ. Po smrti kráľovej sa stal kráľom Mrdofús.