O kamennej princeznej

Bol jeden princ. Keď dorástol do veku, v ktorom sa princovia ženia, rozhodol sa, že si pôjde vyhľadať nevestu. Raz prišiel na malú lúčku, na ktorej bola studnička a pri nej rástol dub. Princ napojil koňa a potom si obzeral v tráve kvietky. Keď potom zdvihol hlavu, uvidel, ako sa z vody, ktorá zo studničky vystrekla, stali dve dievčatá. Jedna mala vlasy tmavohnedé, druhá zlaté. Obe mali modré oči a takmer rovnaké šaty, akurát tá tmavovlasá ich mala trochu tmavšie. Tá tmavovlasá (budeme jej hovoriť Hnedovláska) princovi povedala: „Vieme, prečo sem ideš, a zjavili sme sa ti preto, že ti chceme pomôcť na ceste k tvojej princeznej. Vieme, ktorú si si v obrazárni vo veži vybral, ale keďže je začarovaná, chceme ti pomôcť s jej vyslobodením.“ Princ na to kývol. Hnedovláska sa obrátila k tej druhej a povedala jej: „Tak Zlatovlásko, vždy si si priala takúto dobrodružnú cestu, tak ju tu máš. Budeme liezť na magnetovú horu, chodiť cez more a také malé drobnôstky.“ „Len aby tie drobnôstky neboli príliš prehnané, Hnedovlásko.“ „Len sa neboj, Zlatuško, my sa tam nejako dostaneme.“ Potom Hnedovláska vytiahla prútik, ukázala dopredu a hneď pred oboma dievčatami stáli dva kone. Jeden bol vraný a druhý krásny belko. Dievčatá nasadli. Princ tiež vyskočil na svojho koňa a všetci traja vyrazili. Hnedovláska ich viedla. Princ ju síce nepoznal, ale vyzeralo to, že sa na ňu Zlatovláska úplne spolieha. Išli smerom na sever, lesom stále hlbšie a hlbšie. Keď boli v úplne najhlbšom mieste, objavila sa tam zrazu čistinka a na nej stál malý domček. Došli k domčeku, zoskočili z koní a Hnedovláska zaklopala na dvere. Z domčeka vyšlo tiež dievča. Malo modré šaty a hrdzavohnedé vlasy, zopnuté modrou sponou. „Vítam ťa, Hnedovlásko. Už viem, kam ideš. U nás už máš vyvolený svoj úkryt, radiť ti nemusím.“ „Ani náhodou, Modrinko. Veď už to dávno vieš.“ Odpovedala Hnedovláska. Viedla potom všetkých ostatných chodbou, až prišli na koniec tej chodby, kde bol obraz. Obraz sa spýtal: „Heslo?“ Hnedovláska mu niečo pošepkala. Obraz sa vyklopil a za ním bola celkom priestranná miestnosť. Všetci tam vošli a hneď ako boli vnútri, obraz sa zase zaklopil na svoje miesto. Hnedovláska začala hovoriť: „Teraz si musíme urobiť plán. Všetci traja sa u princeznej objaviť nemôžeme. Urobíme to nejako takto. Zlatovlásko – aby si vedela, tvoju úlohu už mám dávno vymyslenú. Keď dôjdeme k hradu, pošlem ťa na drevenej lietajúcej loďke späť k môjmu domu. Heslo poznáš, jedlo tam je, prípadne si môžeš vziať niečo zo zásob. Dám ti na cestu toto zrkadielko. Keď ti zabliká, znamená to, že máš prísť ku mne. Stačí si sadnúť do loďky a už sme pri sebe. Princ – s tebou sa ešte dohodneme.“ Chvíľu tam ešte sedeli, potom Hnedovláska vyšla a povedala: „Tak, a máme jedno za sebou. Teraz sa ešte pôjdem spýtať Modrinky, či sa niečo nedozvedela.“ Prišli zase do predných miestností, Hnedovláska s Modrinkou sa chvíľu zhovárali, ale bolo vidieť, že sa asi nič múdre nedozvedeli. Potom zase vyrazili do sveta. Princ sa spýtal Hnedovlásky: „Ako dlho nám asi bude trvať táto cesta?“ „Asi dvanásť splnov, ale zvládneme to.“ A zase išli, ani sa nedá povedať ako dlho, a prišli k chyži, ktorá stála na lúčke. Hnedovláska zase zaklopala a z chyže vyšlo iné dievča. Bolo takmer rovnaké ako Modrinka, akurát oči mala tmavšie a na sebe mala šaty zlaté. Ani sa na nič nevypytovali, len si pohodili hlavami a Hnedovláska vošla do chalúpky. Zaviedla princa a Zlatovlásku do pivničky na zásoby a povedala: „Tu nepotrebujeme takýto dobrý úkryt, môžeme pokojne byť tu. Ja niečím pomôžem Žiarenke a potom vám poviem, čo sme sa dozvedeli.“ To povedala a vyšla z pivničky. Po chvíli sa vrátila a povedala: „Mám celkom dobrú správu. Posledná cesta nás čaká ešte k jednej chalúpke, ale tam sa už skrývať vôbec nemusíme. Nedostali by sme sa tam asi, ale už vieme, kde je ukrytá čarovná stužka, ktorá má na konci železnú podkovu, ktorou sa tam určite dostaneme.“ Tak zase vyrazili do sveta. Išli dlho a dlho, až prišli k samému moru. Hnedovláska si hneď vedela rady. Vyhrabala v skale, kde bolo vidieť, že sú tam nejaké trhlinky, jamku a z nej začala vyťahovať dlhú bielu červene vyšívanú stužku, ktorá mala na konci železnú podkovu. Keď jej už bolo asi dva metre, poriadne sa rozpažila ako s lasom a hodila ju do stredu mora. Stužka sa zrazu začala vyťahovať, bohvie ako bola dlhá, a nakoniec sa v diaľke na obzore zastavila pri nejakej hore a premenila sa na mostík. Všetci po ňom šli, šli, až prišli k tej hore. Len čo na ňu vstúpili, hneď sa mostík premenil zase na stužku. Všetci vošli do chalupy, ktorá stála na vrchole tej hory. Tam ich privítalo ďalšie dievča, zo všetkých najkrajšie. Malo tmavé, čierne vlasy, v nich striebornú čelenku, biele šaty a strieborné črievičky. Milo ich privítalo, posadili sa spolu a zhovárali sa. Hnedovláska hovorila, ako sa im zatiaľ darilo, princ vysvetlil, prečo sem prišiel, a to dievča, Hviezdovláska, zase rozprávalo, čo o tom vie jej muž, čo jej prezradil, pretože vedel viac, než jej povedal. Boli to celkom dobré správy. Ešte sa potom Hnedovláska s Hviezdovláskou na niečom dohodli a potom len čakali. Za chvíľu vletel Hviezdovláskin muž – Mesiac. Bol to celkom pekný mladík, mal krásne zlaté vlasy a bol striebristo odetý. Hneď uvidel Hnedovlásku, Zlatovlásku a princa, uctivo ich privítal, vypytoval sa ich, prečo sem prišli, a oni sa zase vypytovali, či nevie niečo o tej kamennej princeznej. Mesiac mal celkom užitočné správy. Opísal im, kadiaľ sa dostať k zámku, kde čarodejník princeznú zakliaol, ako sa doňho majú dostať, ako najlepšie princeznú vyslobodiť atď. Všetci mu potom poďakovali, rozlúčili sa a pri odchode sa k nim ešte pritočila Hviezdovláska: „Keby ste chceli ešte vykonať nejaký dobrý skutok, keď princeznú oslobodíte, alebo niekedy neskôr, poznám v hrade také miestečko, nejakú pivničku, v ktorej je v striebornej guli vzácny jantár. Keď tú guľu pustíte do priekopy, ktorá je okolo hradu, oslobodíte princeznú úplne z čarodejníkovej moci.“ Po stužke sa vyšplhali zase späť. Hviezdovláska hvizdla, v tú ranu sa vo vzduchu objavil koč, ťahaný krásnymi koňmi – hnedákmi, vranými aj bielymi a všetkými ďalšími, ktoré vôbec existujú, 24 ich bolo. Všetci si sadli do koča a vzápätí sa ocitli pred kamenným hradom. Vyzeral skôr ako zrúcanina. Hnedovláska povedala Zlatovláske: „Tu máš tú loďku, ďalšie už vieš.“ Zlatovláska si sadla na malú drevenú loď, čo sa vznášala vo vzduchu, a vzápätí bola preč. Hnedovláska povedala princovi: „Pôjdeme do hradu a uvidíme, čo čarodejník povie, či nám dá nejaké úlohy alebo či si máme princeznú oslobodiť sami.“ Keď čarodejník vstúpil do siene, obidvoch si prezrel a povedal: „Hm, na toto veľmi nevyzriem. Ty mi, Hnedovlásko, sľúb, že nebudete veľmi používať kúzla.“ Hnedovláska sa k čarodejníkovi otočila a povedala: „Nebudeme používať kúzla, ale ja budem radiť. A viete čo, čarodejníku? Ja kúzla používať budem len zriedka. Ale s princom vôbec, teda aby sme mali dohodnuté, ale môžeme si obaja robiť s tým vyslobodením, čo chceme.“ Čarodejník sa zamračil, ale potom nakoniec kývol. „Tak dobre, tak si robte, čo chcete. Ale nie aby ste mi tu nakoniec zbúrali hrad.“ „No jasné, prosím vás, ten hrad je už aj tak takmer zrúcanina.“ povedala Hnedovláska. Hnedovláska vyšla s princom von a povedala: „Princ, už bude noc. Vy zostaňte v tej komnate, kde vám čarodejník ukáže, že máte spať. Ja sa tu zatiaľ vydám na prieskum. Do rána celý hrad preskúmam a potom vám poviem, ako situáciu vidím.“ Princ s tým návrhom súhlasil, aj tak už bol unavený, a tak teda šiel. Ráno princa Hnedovláska zobudila a povedala: „Večer som sa ešte čarodejníka spýtala, či to s tým vyslobodením myslel tak alebo tak, ono to niekedy má dve verzie. Ale nejaké úlohy tiež budeme mať. Musíme sa na ne pripraviť. Ale nebojte sa, princ, ja vám poradím, čo robiť. A medzitým určite s princeznou urobíme zase nejaký krátky plán. Večer sa mi podarilo urobiť s ňou taký malý plánik. Sme celkom dohodnuté. A teraz poďme zase do tej siene, kde nám včera bola pripravená večera. Určite tam bude raňajky a vypočujeme si, čo bude čarodejník chcieť.“ Keď sa naraňajkovali, povedal im čarodejník: „Nejaké úlohy vám poviem. Prinesiete mi do troch dní kus zlatého koralového morského útesu.“ Hnedovláska vyviedla princa z hradu a povedala: „Jednoducho sa tam dostaneš. Stačí prísť na breh mora, tam to predsa nie je ďaleko, veď sme skoro pri ňom, a zvolať to, čo z mora chceš. A zísť z útesu až na poslednú pevnú zem.“ Princ povedal, že to je naozaj ľahšie, než očakával. Ale Hnedovláska mu povedala: „Ešte to nie je všetko a také ľahké to nie je. Len čo budeš zostupovať z útesu, začnú sa ozývať rôzne zvuky, diať sa pred tvojimi očami veci, ale ty sa neobzeraj a na nič nedbaj, inak bude zle.“ Princ teda poslúchol Hnedovlásku a šiel k moru. Povedal, čo od neho chce, a zišiel z útesu až na poslednú pevnú zem. Ako Hnedovláska povedala, len čo začal schádzať po skalnatých útesoch, začali všade naokolo šumy, rôzne divné zvuky, výkriky, že by nikto nerozoznal, čo všetko to je. Teraz to bolo bzučanie čmeliakov, teraz dupot koní, hneď vŕzganie dverí, hukot rieky a bohvie čo. Princ sa našťastie ničím nedal vylákať k tomu, aby sa obzrel. Len čo stál na poslednom kúsku pevnej pôdy, objavil sa pred ním kúsok zlatého koralového útesu. Bol to podivuhodný tvar, nič krajšie princ nevidel. S radosťou pospiechal do zámku a priniesol ten korál čarodejníkovi k nohám. Čarodejník sa zamračil a nakoniec povedal: „No, dobre si to urobil. Na ďalší deň ti urobím malú úlohu, jednoduchšiu než toto, a potom zas niečo ťažšie. Teraz si môžeš po hrade behať, ako chceš.“ Princ prišiel k Hnedovláske, ktorá ho na nádvorí čakala. Hnedovláska ho pochválila: „Dobre si to zvládol. Teraz ti ukážem hrad, hlavne takú chodbu, ktorou sa k princeznej dostaneme. Kúsok musím ešte preskúmať. Mám totiž tušenie, že poslednou úlohou bude princeznú nájsť. Ale ja ti zatiaľ ukážem aspoň kúsok tej cesty.“ To dohovorila a viedla princa za ruku. Prešli hradnou priekopou, nebola naplnená vodou, obišli skoro celý hrad, tam bola priekopa skoro prehradená vysokým kopčekom hliny. Porastený bol trávou. Hnedovláska začala odhrabávať hlinu a bolo vidieť, že je tam skrytá nejaká jamka. Keď to dokončila, princ jej pri tom pomáhal, objavil sa v kopčeku otvor. Obaja ním prelezli a ocitli sa v priestrannej chodbe. Išli, až prišli do jednej pivnice. Hnedovláska povedala: „Táto pivnica je komnata diamantov. Poradím ti. Vezmi si z tejto komory ten najškaredší kameň zo všetkých a ja zase nájdem ten najkrajší. Mám to trochu ťažšie, pretože sú jeden krajší ako druhý a nedá sa to poznať. Potom ti poviem, načo to bude.“ Obaja hľadali. Princ za chvíľu našiel. Bol to síce pekný kameň, biely oblázok, ale tu bol zo všetkých najškaredší. Za chvíľu našla aj Hnedovláska taký krásny dúhový diamant, že nikto krajší nevidel. Potom si ich odniesli do komnaty, kde spali, a Hnedovláska povedala: „Tento diamant nám pomôže v prvej polovici zajtrajšej úlohy a tento oblázok v druhej polovici. Ale kúsok musíme urobiť sami. Asi tú druhú úlohu poznám, ale aj tak musíme počkať, čo čarodejník povie. Aj tak som pripravená, že nám tieto kamene pomôžu. Vždy v druhej úlohe pomohli.“ Na druhý deň im čarodejník povedal: „Za dnešnú úlohu mi máte priniesť obraz mora od samotnej kráľovnej podmorského sveta.“ Hnedovláska povedala princovi: „Asi si čarodejník myslí, že sme do hlavy buchnutí, pretože nám dáva stále také ľahké úlohy.“ A obaja sa tomu zasmiali, pretože vedeli, prečo to je. Chceli osočovať čarodejníka, aby ho nahnevali. Potom Hnedovláska odviedla princa do komnaty, kde si uložili tie drahokamy, a vybrala oba dva. Princov hodila na zem. V tú ranu tu bol krásny zlatý rám. Potom do toho rámu hodila svoj dúhový diamant a hneď tu bol ten obraz. Bol taký čarovný, keď si ho chcel vidieť celý, rozšíril sa rám, ale predsa si ho videl úplne celý. Hnedovláska vzala ten obraz a hneď šla k čarodejníkovi. Čarodejník šalel od zlosti. Nevedel, čo im už dať za úlohu, ale dostal nápad. A povedal: „Keď to bolo pre vás jednoduché, poviem vám, čo ešte musíte pre princeznú urobiť. Musí sa jej nájsť na morskom dne črievička, musia sa jej doviezť svadobné šaty a poslednú vec vám povie ona sama. Ale najprv si ju tu musíte nájsť.“ Hnedovláska urobila, akoby jej práve nariadili, že má ako ťažkú úlohu zdvihnúť vankúš. Potom vzala princa za ruku a šla s ním do hradu. Previedla ho chodbou, ktorú tam princ ešte nevidel, až do jednej malej miestnôstky. Ukázala nejaké znamenie na tehlách a tie sa rozostúpili do otvoru, ktorým mohol každý preliezť. Obaja prelezli a keď už boli za múrom, zase sa tehly za nimi zrovnali. Potom šli obaja dlhou kľukatou chodbou. Na konci tej chodby bolo malé okienko. Hnedovláska sa doň pozrela a hneď vedela, čo urobiť. Siahla do vrecka po malý oblázok a šup s ním do okienka. Bolo počuť cinkot skla, potom okienko zmizlo a boli tu ďalšie dvere. Prešli nimi a šli ďalej a ďalej, chodba sa stále kľukatila, až zrazu uvideli pred sebou veľkú komnatu. Dvere boli pevne zamknuté a ešte na nich bola závora. Vysoko na strope bol hák a na ňom viseli tri zväzky kľúčov. Hnedovláska sa po jeden načiahla, ale v tom kľúče z háka zleteli a začali vo vzduchu poletovať. Natiahla prútik a hneď sa pred ňou objavil krásny vraný kôň, hriva a chvost mu len plápolali ohnivou farbou. Nozdry mal červené a sršali mu z nich iskry a keď vyplazil jazyk, vyzeralo to, že mu na ňom tiež horí. Hnedovláska začala na koni kľúče vo vzduchu naháňať. Keď ich chytila, skúšala, ktorý z nich je ten správny. Vyskúšala ich niekoľko, až ten dvanásty bol dobrý. Otvorila dvere a vletela dovnútra do komnaty. Keď sa vrátila, na koni s ňou sedelo ešte iné dievča. Potom vyzvala princa, aby si k nim prisadol, a išli rýchlo chodbou späť. Hnedovláska ich viedla najkratšou skratkou, akú v hrade poznala, von. Pred hradom sa zastavila a tam, kde bolo najviac mesačného svetla, ľahučko hvizdla. Za chvíľku bola pri nich Zlatovláska. Hnedovláska povedala: „A teraz, Zlatovlásko, máš úlohu cesty ty.“ A podala jej zlatý luk so strieborným šípom. Zlatovláska vedela, čo to znamená, preto luk vzala a vystrelila. Mierila hore, nad seba. Šíp vo vzduchu začal robiť kotrmelce, prevraty, salta, vývrtky, rôzne sa točil, až nakoniec dopadol a jeho hrot smeroval na východojuhovýchod. Hnedovláska zatiaľ prikúzlila Zlatovláskinho grošáka so striebornou hrivou. Všetci nasadli na kone a vydali sa smerom, ktorý ukázal šíp. Išli celkom dlho, už sa zmrákalo, v tom Hnedovláska povedala: „Sme blízko lesa, musíme v ňom prenocovať. Môžeme si tam urobiť z dreva prístrešok, takže budeme v suchu.“ A naozaj, za chvíľu vošli do lesa. Hnedovláska tam našla čistinku, ktorá bola chránená pred vetrom. Vytiahla spod šiat sekeru na drevo, mávla prútikom a hneď tu sekera bola niekoľkokrát. Dala jednu Zlatovláske, princ sa sekery chopil tiež a spoločne nasekali hromádku dreva, ktorá stačila na postavenie malého prístrešku aj na ohník. Všetci si k nemu sadli a hriali si ruky. Bola jasná noc. Hnedovláska vyčarovala niečo na jedenie a niečo vzala z ich zásob, takže to nebola zlá večera. Zlatovláska sa vydala neďaleko do lesa a priniesla plný košík čučoriedok a malín. Ráno, keď sa zobudili, vydali sa ďalej na cestu a tak šťastne dorazili do princovho hradu. Princ si potom vzal princeznú za manželku a Hnedovláska so Zlatovláskou šli ďalej. A to je koniec rozprávky.