Medvedí kožuch

Bol raz jeden mládenec, ktorý sa dal naverbovať do vojska, držal sa statočne a bol vždy prvý tam, kde husto pršali modré fazuľky. Kým trvala vojna, všetko išlo dobre, ale keď bol uzavretý mier, prepustili ho a kapitán mu povedal, nech ide, kam sa mu zachce. Jeho rodičia boli dávno mŕtvi a on nemal žiadny domov, a tak išiel k svojim bratom, aby mu poskytli prístrešie, kým sa opäť nezačne vojna. Ale jeho bratia boli tvrdého srdca a povedali: „Čo si s tebou počneme? Nie si nám na nič, okrem vojačenia nevieš nič, tak sa pozeraj prebiť životom sám!“ Nemal nič okrem svojej pušky, tak si ju hodil na plece a vydal sa do sveta. Prišiel na jeden rozľahlý pasienok, na ktorom by nebolo vidieť nič iné ako pár stromov, pod ktoré si sadol a rozmýšľal o svojom osude. „Peniaze nemám žiadne,“ pomyslel si: „nenaučil som sa ničomu inému než vojenskému remeslu a teraz, keď bol uzavretý mier, ma nikto viac nepotrebuje, ako to tak vidím, budem musieť zo sveta zísť od hladu.“

Náhle to vo vzduchu zasvišťalo a keď zdvihol oči, stál pred ním neznámy muž, oblečený v zelenom kabáte, vyzeral celkom dobre, ale mal škaredú konskú nohu. „Ja dobre viem, čo ti chýba,“ povedal mu: „peniaze a majetok a budeš ho mať, koľko dokážeš uniesť, ale najprv musím vedieť, či sa nebojíš, aby som nevydával svoje peniaze nadarmo.“ „Vojak a strach? To nejde dohromady!“ usmial sa mládenec: „Môžeš ma vyskúšať!“ „Dobre,“ odvetil muž: „pozri sa za seba.“ Vojak sa obrátil a uvidel obrovského medveďa, ktorý sa naňho so strašným revom dral. „Oho!“ zvolal: „Len počkaj, však ja ťa na tom nose hneď pošteklím, aby ti prešla chuť na bručanie.“ Strhol z pleca pušku, zamieril a strelil medveďa do ňucháča tak šikovne, že sa tento zosunul k zemi a viac sa nepohol. „Dobre vidím,“ povedal cudzinec: „že odvaha ti nechýba, ale je tu ešte jedna podmienka, ktorú musíš splniť.“ „Ak mi nepôjde o dušu,“ odvetil vojak, ktorý dobre vedel, koho má pred sebou: „tak ju neodmietnem.“ „To sám uvidíš,“ odvetil ten v zelenom kabáte: „nesmieš sa nasledujúcich sedem rokov umývať, holiť si fúzy, strihať vlasy a nechty a nesmieš sa modliť Otčenáš. Ďalej musíš počas tých siedmich rokov nosiť kabát a plášť, ktoré ti dám. Ak počas tej doby zomrieš, budeš môj, ak však tých sedem rokov prežiješ, budeš slobodný a k tomu ešte dosť bohatý na celý zvyšok života.“ Vojak myslel na veľkú biedu, do ktorej upadol, a pretože už toľkokrát hľadel smrti do očí, dodal si odvahy a tú zmluvu s pekelníkom uzavrel. Diabol si stiahol zelený kabát, podal ho vojakovi a povedal: „Kým budeš mať na sebe tento kabát a siahneš do vrecka, vždy vytiahneš plnú hrsť zlata.“ Potom stiahol kožu z medveďa a povedal: „Toto bude tvoj plášť a aj tvoja posteľ, lebo na nej musíš spať, do postele si ľahnúť nesmieš. A vďaka tomu plášťu ťa budú volať Medvedí kožuch.“ A potom diabol zmizol. Vojak si natiahol kabát a siahol do vrecka a našiel, čo mu čert hovoril. Potom cez seba prevesil medvediu kožu a šiel ďalej do sveta, náladu mal skvelú a pri tom putovaní si neodoprel nič, čo si môže človek dopriať za peniaze. V prvom roku vyzeral ešte slušne, ale v druhom už vyzeral ako netvor. Vlasy mu zakrývali celú tvár, fúzy mu padali na prsia ako hrubý koberec, na prstoch mal pazúry a jeho tvár bola zošedivená špinou tak, že keby na nej niekto zasial žeruchu, iste by vzišla. Kto ho videl, vzal nohy na plecia; ale kam prišiel, rozdával peniaze chudobným, aby sa títo za neho modlili a prosili Pána, aby počas tých siedmich rokov nezomrel; a pretože všetko dobre zaplatil, vždy dostal aj ubytovanie.

V štvrtom roku prišiel do jedného hostinca, ale hostinský ho nechcel prijať a dokonca mu ani nechcel vyhradiť miesto v stajni, pretože sa bál, že by tam plašil kone. Ale Medvedí kožuch siahol do vrecka a vytiahol plnú hrsť dukátov, čo hostinského obmäkčilo a dal mu izbičku na zadnom dvore, ale musel mu sľúbiť, že sa nenechá za žiadnu cenu nikým zazrieť, to by potom jeho dom mohol upadnúť do zlej povesti. Keď takto sedel Medvedí kožuch večer sám a zo srdca si prial, aby tých sedem rokov už bolo preč, vtedy začul v susednej izbe hlasný nárek. Mal dobré a milosrdné srdce, otvoril teda dvere a uvidel starého muža, ktorý usedavo plakal a lámal rukami nad hlavou. Medvedí kožuch šiel k nemu, ale muž polekane vyskočil a chcel utiecť. Keď však začul príjemný ľudský hlas, upokojil sa a Medvedí kožuch ho priateľským prihováraním primäl k tomu, aby mu vyrozprával príčinu svojho trápenia. Prišiel o celý svoj majetok a jeho dcéry budú musieť znášať núdzu, lebo bol teraz taký chudobný, že ani nemôže zaplatiť hostinskému a ten ho chce nechať vsadiť do väzenia. „Ak nemáte iné starosti, milý pane,“ povedal Medvedí kožuch: „peňazí mám dosť.“ Nechal si zavolať hostinského, zaplatil mu a tomu nešťastníkovi strčil do vrecka plný mešec zlaťákov. Keď bol starec takto nečakane vyslobodený z biedy, nevedel, ako by mu poďakoval. „Poď so mnou,“ povedal: „moje dcéry sú vychýrené krásavice, vyber si jednu za ženu. Keď začujú, čo si pre mňa vykonal, nebudú váhať. Síce vyzeráš trochu zvláštne, ale ony ťa dajú zase do poriadku.“ Medvediemu kožuchu sa to pozdávalo, a tak šiel s ním. Keď ho uvidela tá najstaršia, tak strašne sa pri tom pohľade zľakla, že vykríkla a utiekla preč. Tá druhá zostala síce stáť a poprezerala si ho od hlavy po päty, ale potom povedala: „Ako si môžem vziať za muža niekoho, kto nevyzerá ako človek? Divý medveď by sa mi páčil viac, keby tu bol a vydával sa za človeka, má totiž krajšiu kožušinu a biele laby. Aj keby bol rovnako škaredý, ale na toho by som si zvykla.“ Tá najmladšia ale povedala: „Milý otec, musí to byť dobrý človek, keď vám pomohol z núdze, ak ste mu za to sľúbili nevestu, musíme vaše slovo dodržať.“ Keby nebola Medvedieho kožucha tvár zakrytá špinou a vlasmi, určite by videli, ako sa mu zachvelo srdce v tele, keď tie slová začul. Vyzliekol si z prsta prsteň, rozpolil ho a dievčaťu dal jeho jednu polovicu, tú druhú si ponechal, na jej polovicu nechal vyryť svoje meno a na tú svoju jej meno a prosil ju, aby svoju polovicu prsteňa dobre strážila. Potom sa rozlúčil: „Musím ešte tri roky putovať svetom; ak sa potom nevrátim, budeš voľná, lebo to budem určite mŕtvy. Pros za mňa nášho Pána, nech zachová môj život.“ Úbohá nevesta sa obliekla do čierneho a vždy, keď pomyslela na svojho ženícha, vhrkli jej slzy do očí. Od svojich sestier sa nedočkala ničoho iného než posmechu a výsmechu. „Daj pozor,“ smiala sa tá najstaršia: „keď podáš svojmu miláčikovi ruku, buchne ťa labou.“ „Chráň sa ho,“ povedala druhá: „lebo medvede majú radi sladkosti, a keď sa mu budeš páčiť, zožerie ťa.“ „Musíš mu robiť všetko po vôli,“ pokračovala tá najstaršia: „inak bude na teba hrozivo bručať.“ A tá druhá nezaostávala: „Ale na svadbe budeš mať veselo, lebo medvede dobre tancujú.“ A nevesta mlčala a nenechala sa tými rečami zmiasť.

Medvedí kožuch zatiaľ putoval svetom z miesta na miesto, kde mohol, konal dobro, bohato obdarovával chudobných, aby sa za neho modlili. Konečne, keď sa začal posledný deň tých siedmich rokov, šiel opäť na onen pasienok a sadol si pod jeden zo stromov. Čoskoro to zasvišťalo a stál pred ním diabol a celý mrzutý sa naňho pozeral, potom mu hodil jeho starý kabát a žiadal si späť svoj zelený. „Tak ďaleko ešte nie sme,“ odvetil Medvedí kožuch: „najprv ma daj do poriadku.“ Či diabol chcel, alebo nie, musel priniesť vodu a umyť ho, učesať mu vlasy a ostrihať fúzy a nechty. A on vyzeral opäť ako statný vojak a bol krajší než predtým. Keď diabol odtiahol, hneď mu bolo ľahko pri srdci. Šiel do mesta, nechal si ušiť zamatový kabát, posadil sa do koča, ťahaného štyrmi bielymi koňmi a išiel do domu svojej nevesty. Nikto ho nespoznal, otec ho mal za urodzeného plukovníka a zaviedol ho do izby, kde sedeli jeho dcéry. Musel si sadnúť medzi tie dve staršie, nalievali mu víno, predkladali mu najlepšie sústa a mysleli si, že krajšieho muža na svete ešte nevideli. Jeho nevesta v čiernych šatách sedela oproti, po celý čas ani nezdvihla oči, ani neprehovorila. Keď sa ho nakoniec otec spýtal, či si praje niektorú z dcér za ženu, obe tie staršie vyskočili a bežali do svojej komnaty, aby si tam obliekli tie najkrajšie šaty, lebo si obe predstavovali, že práve ony budú tie vyvolené.

Ten cudzinec, keď osamel s nevestou, vytiahol svoju polovicu prsteňa a hodil ju do pohára s vínom, ktorý potom dievčaťu podal cez stôl. Keď nevesta víno vypila a na dne našla polovicu prsteňa, srdce jej poskočilo. Vytiahla druhú polovicu, ktorú nosila na stuhe na krku, dala ich k sebe a ukázalo sa, že sú to dve časti jedného prsteňa. Vtedy vojak povedal: „Ja som tvoj zasnúbený ženích, ktorého si videla ako Medvedí kožuch, vďaka Božej milosti som opäť nadobudol svoju ľudskú podobu.“ Šiel k nej a objal ju a pobozkal. Zatiaľ prišli obe vyobliekané sestry, a keď videli, že ten krásny muž si vybral tú najmladšiu a počuli, že to bol Medvedí kožuch, bežali plné zlosti a hnevu preč.

Tá jedna sa utopila v studni, tá druhá sa obesila na strome. Toho večera niekto zaklopal na dvere, a keď vojak otvoril, stál tam diabol v zelenom kabáte a smial sa: „Pozri, teraz mám namiesto jednej duše dve.“