Ako sa Lenka naučila plávať

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno malé dievčatko. Malo jemné vláskы, modré očká, slušne jedlo a bolo dobré. Len sa od malička bála vody a nechcela sa umývať. Už ako maličká vždy kričala na celé kolo:
„Umývať nie. Umývať nie! Je to studené! Je to horúce! A šplecha mi to do uší.“
Mamička ju utišovala:
„Ale Leni, veď je to len voda.“ A dievčatko si pomyslelo:
„Tak voda to je. Hm, tá sa mi nepáči. Ak je toto naozaj voda, tak nemám rada vodu.“ A kričalo a kričalo.
A prišlo leto. Slnko svietilo a obloha bola belasá. Vzduch sa chvel horúčavou a vôňou kvetov. Všade plno smiechu a hrania. Len Lenka sedela doma.
„Čo ti je?“ pýtala sa mamička. „Choď si predsa niekam von hrať. Kde sú všetky tvoje kamarátky?“
Lenka potiahla nosíkom:
„Hovorili, že idú k vode.“ A naozaj. Všetky kamarátky, všetci kamaráti si obliekli plavky, vzali uteráky a išli sa kúpať k rybníku.
„A prečo si nešla s nimi?“ vyzvedala ešte mamička.
„Veď ja radšej čítam.“ zaklamala Lenka, vzala si knižku a zaliezla do postieľky.
Ako bolo horúco, zliepali sa jej oči. Zaspala a mala zvláštny sen. Najprv počula veľa hlasov. Potom uvidela stupne víťazov. A hlas z ampliónu slávnostne zahrmel:
„A na prvom mieste sa umiestnila Lenka.“ Potom videla samu seba, ako stúpa na ten najvyšší stupeň. Ako dostáva veľkú žiarivú medailu a aj kvety. Ako máva.
„Čo to mám na sebe?“ čudovala sa Lenka. „A kde to som?“ Otočila sa a uvidela veľký bazén plný vody cez celú obrovskú halu. Okolo bazéna stála kopa ľudí, tlieskali a skandovali:
„Lenka! Lenka!“.
„Ale ja predsa neviem plávať!“ volala Lenka na toho pána v amplióne. A z ampliónu sa namiesto odpovede ozvalo zvonenie. A zvonilo a zvonilo.
To zvonil zvonček pri dverách. Mamička išla otvoriť. „Prišli sme za Lenkou. Či pôjde von.“ A Lenka išla. Išla k rybníku. Sama, bez povzbudzovania, si namočila do vody nohy. Ale len tak trošíčku, po členky, aby nikto nevidel. Voda bola chladivá, príjemná. Šteklila ju na členkoch. Umývala kolená. Hladila bruško. A keď sa jej oddala celá, niesla ju po vlnách. Stačilo len trošku kopať nohami a trošku mávať rukami.
„Plávam! Ja plávam!“ a mala radosť „Veď je to také ľahké.“ ale nikomu nič nepovedala a chodila potom k rybníku každý deň, každú voľnú chvíľu. Ale tak, aby nikto nevedel.
Prišla jeseň. Začala sa škola. A hneď prvý týždeň vyhlásili preteky v plávaní. Nikto neveril vlastným očiam. Kto sa to prihlásil? To nie je možné. Lenka?!? Ale tá sa predsa vody bojí.
A ako to dopadlo? Lenka, pretože usilovne trénovala celé leto, plávala zo všetkých najrýchlejšie. Dokonca rýchlejšie ako mnohí chlapci! Potom hlas z ampliónu povedal:
„Na prvom mieste sa umiestnila Lenka a získava ešte osobitnú cenu Talent roka!“
A tak Lenka dostala dve medaily a aj veľkú kyticu a nové plavky! A bola šťastná, že prekonala samu seba a vody sa už vôbec nebála. Boli z nich teraz dobré kamarátky.