O Durynke

Kedysi dávno býval na vidieku drotár Švéda, ktorý žil vo svojej malej chalúpke s veľkou ovocnou záhradou celkom na samote a úplne sám.

Bol veľmi chudobný a jediné, čo ho na svete tešilo, bolo práve to jeho drotárske remeslo, ktoré z neho však nikdy neurobilo žiadneho boháča. Žil preto veľmi skromne, ako nejaký pustovník, a čím bol starší, tým viac mu často bývalo smutno samému. Nemal sa s kým rozprávať ani s kým posedieť, a tak začal často hovoriť len tak, sám so sebou, len aby nezabudol svoju reč. Celé dni len sedel a venoval sa práci, ktorá ho nesmierne bavila, avšak jeho zákazky boli z roka na rok mizernejšie. Mal stále otvorené okno do svojej záhrady, z ktorého pozoroval, ako stromom vietor strapatí koruny, a obdivoval všetky tie krásne jabĺčka a hrušky, ktorých sa toho roku urodilo požehnane.

Jedného dňa zase sedel pri okne, rukou si podopieral hlavu a počúval štebotanie lastovičiek, ktoré sa práve chystali na odlet. Vtom niekto zvonku strčil hlavu do jeho otvoreného okna.

„Fuj, to som sa ale zľakol!“ vykríkol drotár a od ľaku až zo stoličky vyskočil! Verte či neverte, do okna mu totiž z ničoho nič strčila hlavu malá žirafka a začala k nemu naťahovať ten svoj dlhý krk, ktorým až k nemu dosiahla. Drotár bol veľmi milo prekvapený a nestačil sa čudovať, čože to k nemu zablúdilo za nezvyčajného hosťa. Vyšiel z jeho chalúpky von a svojou pomalou chôdzou išiel rovno k žirafke. Bola malá, milá, prítulná a okamžite si získala drotárovo srdce.

„Kdeže si sa tu vzala, krásavica?“ povedal drotár a začal žirafku hladkať. Tej sa to, panečku, páčilo! Spokojne stála a prehýbala sa pri tom až k zemi. Drotár nechápal, odkiaľ sa tam mohla žirafka takto z čista jasna objaviť, veď vedel, že žirafy sa takto voľne v prírode vyskytujú azda len niekde v ďalekej Afrike. Napadlo ho aj, že by sa k nemu mohla zatúlať azda odniekiaľ zo ZOO. Dostal strach, že by ju ľudia zo ZOO mohli hľadať, preto sa rozhodol, že ju radšej zavedie do najbližšej zoologickej záhrady sám, keď vtom naňho žirafa náhle prehovorila ľudským hlasom:

„Neodvádzaj ma nikam, prosím! Nepatrím ani do Afriky, ani do ZOO. Som žirafa Durynka z rozprávky a prišla som k tebe, aby si tu už nežil tak sám. Budem ti robiť spoločnosť a slúžiť ti na tvoju spokojnosť!“ povedala žirafka a drotár div nezostal stáť od údivu a prekvapenia! Nikdy v živote nepočul žirafu hovoriť ľudskou rečou, ani o tom, že by prišla sama žirafa až na dedinu, a preto bol z toho trochu v šoku, ale potom povedal: „A ako by si mi len mohla slúžiť, veď čože môže taká malá žirafka vedieť?“

„No len si nemysli, viem toho dosť! Môžem ti pomôcť napríklad oberať ovocie z tvojej záhrady, čo ty na to?“ spýtala sa Durynka. Drotár sa zamyslel a povedal:

„A to máš teda pravdu, dievča, to by si mohla, aspoň by som nemusel vyťahovať svoj rebrík, keď máš taký dlhý krk! Som už starý, vo výškach sa mi točí hlava a oberanie ovocia je pre mňa už príťažou, preto ho už niekoľko rokov radšej vôbec neoberám. Oberám len také ovocie, ktoré sa dá oberať zo zeme, a to ostatné mi aj tak vždy opadne a zhnije.“
„Toľká škoda, povedala žirafka, ale to sa teraz zmení!“

A tak si chudobný drotár žirafku predsa len u seba ponechal. Býval s ním v jeho chalúpke a od toho dňa bolo starému Švédovi hneď veselšie. Durynka bola múdra a rozumná a robila drotárovi samú radosť a spôsobovala mu potešenie. Len čo nastala jeseň, dozrel čas na zber úrody jabĺk a hrušiek a Durynka sa hneď chopila svojej práce presne tak, ako sľubovala. Drotár jej pripravil oberák a debničky a žirafka sa s chuťou pustila do oberania ovocia. So svojím dlhým krkom dosiahla pomerne vysoko. Opatrne každé jablko či hrušku odhryzla od stopky a jemne ho ukladala do košíka, len aby sa ovocie neotĺklo. Len čo mala oberák plný, opatrne preložila jablká do debničiek a takto pokračovala s veľkým nadšením a elánom. Ak na nejaké ovocie predsa len nedosiahla, povedala čarovné zaklínadlo a tým sa jej krk o niekoľko metrov ešte predĺžil a potom bez problémov dosiahla aj na ten najvyšší strom.

Drotár zostal stáť s ústami otvorenými dokorán a nestačil sa čudovať, čo všetko jeho Durynka dokáže. Bol spokojný ako nikdy dosiaľ. Žirafke išla práca ako po masle a kým sa stihol z toho všetkého spamätať, mal celú svoju úrodu zozbieranú. Toľko plných debien ovocia pohromade už dlho nevidel! Teraz ho však mali toľko, že ho mohli predávať, a presne tak sa aj stalo. Za predané ovocie utŕžil drotár kopu peňazí a odvtedy už nemusel žiť v takej biede ani tak skromne. Rovnako predávali aj marhule, čerešne, višne a orechy a šikovná Durynka sa preto nikdy nenudila. Cez zimu sa drotár opäť venoval svojmu remeslu a Durynka mu len pomáhala. Používala svoje čarovné zaklínadlá nielen na predlžovanie svojho krku, ale aj na vyčarovanie mäsitých pečienok, rôznych špecialít a dobrôt, a tak nemuseli variť a nič im spolu vlastne nechýbalo. Starý Švéda sa mal nakoniec predsa len dobre a na svoje staré kolená si veľa prilepšil. Teraz sa mal doslova ako prasa v žite a prežíval tak veselú, pokojnú, radostnú a spokojnú starobu a spolu s ním bola spokojná aj Durynka.

Pred drotárovou smrťou sa s ním poriadne rozlúčila a vydala sa na cestu zase o kus ďalej. Chodila svetom a hľadala, komu by mohla byť opäť užitočná a poslúžiť zase tentoraz.

A ak doteraz nikoho takého ešte nenašla, chodí takto svetom a hľadá zrejme ešte dnes!