Čert a Káča jazyčnatá

V jednej dedine žila mama so svojou dcérou Káčou. Mali chalupu, záhradu a trochu peňazí. Ale s Káčou nikto ani nehovoril, taká bola jazyčnatá. Keď bola v nedeľu v dedine muzika, všetky dievčatá tancovali, len po Káču nikto neprišiel. Káča sa nahnevala a hovorí:
„Tak rada by som tancovala! Hoci aj s čertom.“
Keď v nedeľu prišla do hostinca, čakal pri dverách pán v poľovníckom odeve. Hneď pristúpil ku Kačenke a vyzval ju do tanca.
„Kto to asi je?“ pýtali sa ľudia. Ale Kačenka sa o to nestarala, bola rada, že tancuje. Celý večer s ňou pán tancoval a potom ju večer odprevadil domov.
„Do smrti by som s vami tancovala,“ hovorí Kačenka.
„Tak poď so mnou!“
„A kde bývate?“
„Chyť sa ma okolo krku a uvidíš!“ Káča sa ho chytila, pán sa premenil na čerta a letel s ňou do pekla. Pri bráne sa zastavil a búchal na bránu. Kamaráti prišli, otvorili mu a chceli Káču zložiť. Ale tá sa držala čerta ako kliešť. Čert musel s Káčou ísť ku kniežaťu pekiel.
„Koho si to nesieš?“ pýtal sa ho. I rozprával čert, ako k Káče prišiel.
„Ty hlupák, choď mi z očí a hľaď sa Káče zbaviť,“ povedal knieža. Čert sa opäť premenil na poľovníka a celý smutný sa vrátil s Kačenkou zase na zem. Sľuboval jej hory-doly, ak ho pustí, ale márne. Stretli ovčiaka.
„Koho to nesiete?“ pýtal sa ovčiak.
„Ach, skočila mi na krk a nemôžem sa jej zbaviť,“ povedal čert.
„No, ja vám pomôžem, ale musíte za mňa chvíľku pásť stádo.“ Čo by čert neurobil, aby sa Káče zbavil. Že teda počká.
„Počuješ, chyť sa ma,“ volal ovčiak na Káču. Len čo to Káča začula, pustila čerta a chytila sa huňatého ovčiakovho kožucha. To bola ťarcha, až bolo ovčiakovi horúco. Prišiel k rybníku. Pomaly vytiahne jednu ruku z rukáva, potom druhú. Káča nič netuší. Potom si rozopol prvý gombík, druhý, tretí a žblnk ..... Káča bola aj s kožuchom v rybníku. Ovčiak vytiahol kožuch a ponáhľal sa k svojmu stádu.
„Ďakujem ti za tvoju službu, že si ma zbavil Káče. Raz sa ti odmením. Ale aby si vedel, komu si pomohol. Ja som čert.“ A po týchto slovách zmizol. Ovčiak si hovorí:

„To sú všetci čerti takí hlúpi?“
V tej krajine, kde žil ovčiak, panovalo zlé knieža. O ľud sa nestaralo, len peniaze míňalo. Jeho dvaja správcovia neboli o nič lepší. Raz pozvalo knieža slávneho hviezdoveca, aby mu povedal, ako sa mu bude ďalej dariť.
„Ach, vaša kniežacia milosť, zle. Čert si príde po správcov aj po vás.“ Knieža sa nahnevalo a dalo hviezdoveca odviesť do väzenia. Ale od tých čias nespalo a stále myslelo na hviezdovcovu predpoveď.
Ovčiak zatiaľ pásol stádo a zabudol už na čerta aj na Káču. Až raz stojí pred ním čert, akoby zo zeme vyrástol, a hovorí ovčiakovi:
„Prišiel som, aby som sa ti odmenil. Dobre počúvaj! Vaše knieža je veľmi zlé a jeho správcovia tiež. Veď sám vieš, ako s ľuďmi zaobchádzajú. Za týždeň si po nich prídem, aby som ich odniesol do pekla. Tých dvoch správcov zatiaľ len postrašim. Prídem si po prvého a ako ho povediem nádvorím, ty prídeš a povieš: odíď, alebo bude s tebou zle! Ja správcu pustím a pôjdem po druhého a tomu zase tak pomôžeš. Oni sa ti bohato odmenia. Potom odnesiem kniežaťa, ale tomu už nesmieš pomôcť, inak by bolo s tebou zle. Musel by som vziať teba. Dobre si to zapamätaj!“ Za týždeň šiel ovčiak do hradu. Bola búrka, blesky bili a zrazu tu bol čert a vedie správcu. Ten sa triasol hrôzou, prosil a nariekal. Ovčiak sa k nemu pritočil a zahriakne čerta:
„Odíď, alebo bude s tebou zle!“ Čert správcu pustil a zmizol. Správca bol šťastný, ďakoval ovčiakovi a odmeral mu vrece zlata. Rovnako ovčiak pomohol aj druhému správcovi a aj od neho dostal vrece zlata. Knieža to všetko videlo z okna. Ihneď poslalo po ovčiaka a prosilo, aby aj jeho zachránil. Sľubovalo mu hory-doly. Ovčiak sa škrabal za uchom a hovorí:
„Ach, pane, vám už nesmiem pomôcť. Boli ste na ľudí príliš zlý.“ Ale knieža toľko sľubovalo, že sa polepší a ľuďom nahradí všetko, čím im ublížilo. Ovčiak teda sľúbil, že to skúsi. Zase bola hrozná búrka, do zámku prišiel čert a rovno ku kniežaťu. Ovčiak bol u kniežaťa; knieža ho už ani nechcelo pustiť. Čert, ako uvidel ovčiaka, zle sa na neho rozkričal.
„Zabudol si, čo som ti povedal? Kniežaťu už nepomôžeš.“ Ovčiak sa usmial a hovorí:
„Ale nejde o kniežaťa. Je tu Káča a pýta sa po tebe.“ Ako to čert začul, pustil kniežaťa a bol ten tam. Knieža od samej radosti ovčiaka objímalo. Od tých čias bolo k ľuďom dobré a spravodlivé. Ovčiak sa stal jeho radcom a všetkým sa darilo dobre.