Lenivá priadka

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden muž a ten mal ženu, ktorá bola taká lenivá, že keď ju muž nabádal na priadzu, nikdy mu nemohla vyhovieť, lebo sa niečoho nedostávalo, a keď konečne k priadzi sadla, usukanú priadzu nenavinula a nechala ju jednoducho ležať celú zacuchanú na kope. Muž to uvidel a skôr než mohol čokoľvek povedať, žena naňho vyštekla:
„Ako to môžem navinúť, keď nemám žiadne motovidlo, choď do lesa a nejaké mi zaobstaraj.“
„Keď je to tak,“ povedal muž, „zájdem do lesa a prinesiem si nejaké drevo.“ Toho sa žena naozaj zľakla, len čo bude mať muž drevo, urobí motovidlo a ona bude musieť zasa priasť. Na chvíľu sa zamyslela a vtom ju niečo napadlo; vydala sa za mužom tajne do lesa.
Keď sa muž postavil k stromu, na ktorom si vyhliadol konár, aby ho odrezal, tu naňho žena, skrytá za krom, aby ju nevidel, zavolala:
„Kto tu vetvu zotať má, tomu smrť je odmena! Kto z nej motovidlo spraví, ten do hrobu sa odpraví!“ Muž sa započúval, na chvíľu sekeru sklonil, ale potom si pomyslel, že to bolo len mámenie, a rozmachol sa, keď tu žena zavolala druhýkrát a hlasnejšie:
„Kto tu vetvu zotať má, tomu smrť je odmena! Kto z nej motovidlo spraví, ten do hrobu sa odpraví!“ Muž sa zľakol a vyplašene sa obzeral. Ale po malej chvíli sa za svoj strach zahanbil a pustil sa opäť do práce. Ale aj po tretí raz sa ozvalo:
„Kto tu vetvu zotať má, tomu smrť je odmena! Kto z nej motovidlo spraví, ten do hrobu sa odpraví!“ To už bolo priveľa! Všetka chuť do práce ho razom prešla, nechal strom stromom a ponáhľal sa domov. Žena utekala, čo mohla, aby bola doma skôr než on.
Keď muž vošiel do izby, tvárila sa akoby nič a s nevinným úsmevom sa ho spýtala:
„Tak čo, priniesol si mi motovidlo?“
„Nie, nie,“ povedal muž, „pozeral som sa dobre, ale nenašiel som vhodné drevo.“ Potom jej rozprával, čo sa mu čudné v lese udialo, a pre túto chvíľu už dal s priadzou pokoj.
Jedného dňa sa však muž nad tým všetkým neporiadkom opäť poriadne zachmúril a povedal:
„Ženo, je to škoda, nechať tu tú krásnu priadzu len tak ležať na kope.“
„Vieš čo, keď si teda nezohnal žiadne motovidlo, vylez si na povalu, ja sa postavím tu dolu a budeme si priadzu hádzať a tak ju namotáme.“ Ako povedali, tak urobili. Teraz, keď bola priadza v prameňoch, museli ju poparit v horúcej vode. Ale to bola ďalšia práca, tej sa žena bála ako čert svätenej vody, a tak muža prehovorila, že vstane zajtra zavčasu ráno a dá priadzu poparit. Ale v duchu myslela zasa na nejakú lotrovinu.
Zavčasu ráno vstala, rozložila oheň a postavila kotol, ale namiesto priadze do neho naložila kúdeľ. Potom muža zobudila, že musí niečo zabehnúť vybaviť, nech priadzu zatiaľ pohliada a preboha, nech ju neprevarí, to by z nej potom bola kúdeľ na nič. Len čo odišla, muž vstal, ale keď prišiel ku kotlu, zhrozil sa, v kotle nebola priadza, ale kúdeľ. A pretože si myslel, že tú škodu spôsobil on, keď priadzu prevaril, všetko upratal a mlčal o tom ako zarezaný. Vie sa, že v tejto domácnosti už nikto ženu na priadzu nenútil.
To vám poviem, jedna lenivá ženská vydá za desať satanášov!