Kráľ tchor

Bývali vraj v Čechách raz časy, ale je to už dávno, keď každá sliepčia obec bola tiež svojím pánom; každá mala svoj dvor a svoje smetisko, kde mohli sliepky bez prekážky hrabať, a mala aj svojho staršieho kohúta, ktorý ju riadil. Čo ktorá sliepka vyhrabala, bolo jej; a keď kohút našiel nejaké zrnko, zvolal k nemu všetky svoje sliepky a potom ho nechal jednej, ktorú mal najradšej, alebo to zrnko sám zhltol; a ak sa ktorá sliepka preto nahnevala, klovol ju a potom bola spokojná. Len čo niekde kohút na dvore zakikiríkal, kikiríkali po ňom všetci kohúti v celej dedine. Tak to išlo mnohé veky v najlepšej kázni, bázni a svornosti.
A prihodilo sa vtedy nešťastnou náhodou, že žaby kuňky si začali oškliviť svoje staré riadenie; i kuňkali, kuňkali, až si vykuňkali za kráľa dlhonohého bociana. Keď to videli kohúti a sliepky, nechceli zostať pozadu za kuňkami a vraveli, že by bolo dobré, aby mali aj oni svojho vlastného kráľa. I zvolali sa na všeobecný snem a začali rokovať, čo a ako, a boli všetci potiaľ jednej mysle. Keď však prišlo na to, kto bude kráľom, tu sa medzi nimi začali hádky a rozbroje; lebo nikto nechcel trpieť, aby nad ním panoval druhý, ale radšej chcel každý sám panovať nad inými. I začali sa kohúti jeden na druhého vzpínať a štípali sa, až sa z nich perie sypalo a hrebene im krvácali. Tu im poradil jeden starý vážny kohút, že by bolo najlepšie, aby si pre zachovanie pokoja vzali nejakého mocného kráľa z cudziny; a hneď im menoval pána tchora, ten že je zubatý, silný pán, ktorého sa každý bude báť, a ten iste že medzi nimi urobí pokoj a dobrý poriadok. I zapáčila sa tá rada všetkým a hneď poslali k pánovi tchorovi, aby s ním o tom urobili poriadnu zmluvu. Pán tchor, keď sa dozvedel o ich žiadosti, bol k nim veľmi prívetivý a povoľný; sľuboval, že ich zachová pri všetkých ich právach a starobylých slobodách, že ich bude chrániť pred haješou, ktorá im deti unáša, pred kunou, ktorá im vajcia pije, i pred vrabcami zlodejmi, ktorí im pred samým nosom zrno kradnú; sľuboval tiež, že pekné veľké kohúty urobí svojimi kráľovskými radcami, komorníkmi i inými hodnostármi. I páčilo sa to všetkým, čo sľuboval, sliepkam i kohútom, a s veľkou slávou posadili pána tchora na svoj kráľovský trón a boli radi, že majú takého mocného a dobrotivého kráľa.
Netrvalo dlho a zachcelo sa pánovi kráľovi tchorovi sliepčej krvi. I umienil si nájsť na niektorom zo svojich poddaných nejakú vinu, aby ho potom pod touto zámienkou mohol zahryznúť a krv jeho vycicať; lebo nechcel ešte zjavne ukázať svoju pravú tchoriu povahu, aby si kohúty a sliepky nevyplašil. I povolal k sebe milostivo jedného pekného, tučného kohúta a pýtal sa ho, či nič necíti. Kohút bol dobrá, poctivá duša a povedal úprimne:
„Račte, Vaša Kráľovská Milosť, odpustiť, cítim strašný smrad.“ Bol to smrad, ktorým všetci páni tchori zapáchajú, hoci aj na sliepčom tróne sedeli. „Ho, drzý, hanebný padúch!“ osopil sa naňho tchor, „takto sa opovažuješ svojmu kráľovi a pánovi vzdorovať?“ A chmat! jedným razom ukusol kohútovi hlavu a potom mu vycical krv. Potom povolal k sebe druhého a pýtal sa ho tiež, či nič necíti. Kohút,
vidiac to bezhlavé telo svojho druha a ústa Jeho Milosti tchorovskej zamazané krvou, poznal, že nie je dobre. I začal sa od veľkého strachu po celom tele triasť a nemohol ani slova prehovoriť. „Prečo sa trasieš?“ osopil sa naň kráľ. „Zdá sa mi, že nemáš čisté svedomie? Povedz, čo cítiš.“ Kohút pozbieral všetky svoje sily, hlboko sa poklonil a povedal tenkým, sladučkým hláskom:
„Kráľovská Milosť, cítim prelahodnú vôňu.“
„Ho, zradca prefíkaný!“ skríkol kráľ zúrivo. „Chceš lichotením zakryť svoje padúšstvo? A chmat! ukusol mu hlavu zas a krv vycical. Tchor mal síce už teraz dosť, ale tá hra s kohútmi mu robila potešenie; a preto si povolal ešte jedného kohúta a tiež sa ho opýtal, čo cíti. Ale ten bol chytrák; videl tu síce dobre tých dvoch bezhlavých a aj si všimol niečo na kráľovských fúzoch ako krv, ale robil sa, že nevidí. I uklonil sa zdvorilo niekoľkokrát a odpovedal pánovi kráľovi opatrne:
„Račte odpustiť, Vaša Kráľovská Milosť, dostal som strašný nádchu z tohtoročného vlhkého počasia, a preto, žiaľ, nič necítim.“ Pán kráľ, vidiac, že sa mu kohút z nastrojenej pasce vyvliekol, a nemajúc v náhlosti naňho nič iné poruke,ráčil sa dobrotivo usmiať a prepustil ho v milosti.