Štefka a Maryška

Žil vdovec a mal dcéru Maryšku. Nežilo sa mu dobre a v chalupe nebol poriadok, chýbala gazdiná. Aj s dcérou mal ten vdovec veľa starostí. Pretože bola príliš mladá, oženil sa druhýkrát. Macocha potom priviedla do domu dcéru Štefku.
Hneď keď prišli, povedal otec Maryške:
„Vediem ti matku a sestru. Pekne poslúchaj a dobre sa znášaj! Teraz už nám bude lepšie.“ A macocha Maryšku pohladkala a povedala:
„Budem ťa mať rada ako vlastnú a naučím ťa každej práci a poriadku. Len buď poslušná a nikdy si nemysli, že ťa chcem týrať, keď ti niečo uložím. Tak spolu dobre vyjdeme. A Štefka je dobrá.“
A Maryška bola rada, že dostala mamu a sestru, tešila sa, ako jej teraz bude dobre a ako sa všetko naučí. Ale nebolo všetko také, ako si dievča predstavovalo. Svoju vlastnú dcéru macocha rozmaznala a ani v novej rodine nezabudla držať nad ňou ochrannú ruku. Inak hľadela na Maryšku. Učila ju práci a poriadku, a to hneď od skorého rána do neskorého večera a vždy veľmi dôkladne, oddychu jej nedopriavala, ani chvíľky na hry, a keď dievča zaplakalo, hrozila prísnymi trestami a že vraj všetko poklebetí otcovi. Tak Maryška radšej robila a poplakala si len tajne, aby ju vôbec nikto nevidel, ani otec. A bol opäť v chalupe poriadok, len že ho robila predovšetkým Maryška. Otec videl upratané a vybielené a zdravý dobytok, bol spokojný a o viac sa nestaral.
Raz za čas chodievali otec s macochou do mesta na nákupy alebo predávať. Zvyčajne prichádzali neskoro večer, ba niekedy až k ránu alebo na druhý deň, podľa toho, kedy vyrazili. Macocha vždy zavolala na dcéry: „Ideme do mesta! Rýchlo, ktorá sa najskôr vybaví, pôjde s nami!“
Vždy išla Štefka, pretože ona sa váľala v izbe a príprava jej nedala veľa roboty, kým Maryška bývala zašpinená od práce v maštali aj v izbách či na poli, a tak sa nikdy nedostala do mesta. Ostatne nemala ani poriadne šaty.
Chodievala si Štefka do mesta a neskôr chodievala na muziku, hoci bola mladšia ako jej nevlastná sestra, Maryška robila do úmoru, aby bol všade poriadok a dobytok riadne obslúžený. A bol všade poriadok a otec to videl a chválil si druhú ženu, ako dobre gazdovala, a Maryške ukladal, aby ju pekne poslúchala, pretože vraj to macocha myslí dobre.
Raz popoludní zavolala opäť macocha:
„Ideme do mesta! Rýchlo, ktorá z vás sa skôr vybaví, pôjde s nami. A bude to dnes slávnostné, príde zemepán!“
Otec hľadel na Maryšku, a tak sa musela aj ona pripravovať, aby nič nespoznal. Ale pravdaže, kým sa umyla, bola Štefka už aj oblečená. Tak sadli na voz a odišli a Maryška opäť zostala doma sama, so zvieratami v maštaliach a psom, mačičkou a kvočkami v kuchyni. Ponáhľala sa, aby bola s prácou hotová čo najskôr a mohla odpočívať. A podarilo sa jej to. Keď prišla noc, bolo všetko hotové a Maryška v izbe. Zapálila lúč, sadla k vychladnutej peci a večerala mlieko a zemiaky. Zvieratká to videli a prišli k nej. Sotva mačka zamňaukala a pes potichu zakňučal, Maryška im obom dala polovicu svojej večere. Keď ich potom hladkala, všimla si, že ani psík, ani mačička nie sú čistí.
„Sama som sa dnes dôkladne umyla práve dvakrát,“ povedalo im dievča, „a na vás by som bola skoro zabudla. Odpustite mi to. Veď viete, mám po celý deň toľko roboty, že večer necítim ani ruky, ani nohy. Ale teraz hneď obslúžim aj vás.“
Povedala a urobila. Umyla ich, vyčesala a uložila za pec. Potom odpočívala potme a bolo jej dobre, pretože všetko urobila a nemala už žiadnu starosť.
Sedela tak dobrú chvíľu, keď tu niekto zaklopal na okno. „Maryška, spíš?“ volal niekto.
„Nespím,“ odpovedala a bolo jej veľmi divné, kto to za ňou prichádza.
„Keď nespíš, otvor,“ volal chlap, „pobesedujeme spolu.“
Maryška neotvorila, ale zavolala:
„Oh, ja som sa cez deň narobila a nie som na besedy. Nikomu neotvorím.“
„Urobila si dobre, že si neotvorila,“ povedal pes a po ňom aj mačka. „Nočná spoločnosť nebýva dobrá. Vonku sú čerti.“
„Maryška,“ volal hlas. „Keď ma pustíš, niečo ti dám. Chceš krásne šaty?“
A obrátila sa vystrašená Maryška na zvieratká a prosila:
„Radi, mačička, radi, psík, či mám pustiť, či nie!“
„Nepúšťaj,“ povedal pes. „Sú to čerti. Roztrhali by ťa alebo udusili.“ A mačka poradila:
„Povedz, že na zábavy nechodíš, ale že by si rada hneď vedľa peknú chalupu a veľké maštale.“
Maryška poslúchla a čert pod oknom jej odpovedal:
„Keď nechceš viac, to ti rád dám.“
Potom bolo chvíľku ticho, ale hneď sa zem otriasla a drnčali trámy, ako čerti stavali. A keďže ich bolo veľa, za chvíľu stála vedľa krásna chalupa s veľkými maštaľami. Ale už tu bol čert opäť.
„Maryška,“ volal, „poď sa pozrieť, akú máš chalupu a aké sú tie maštale. Myslím, že budeš spokojná.“
Opäť poprosila Maryška psa a mačku, aby jej poradili, čo má robiť.
„Neotváraj,“ povedal pes, „pozrieš sa až ráno.“ A mačka dodala:
„Opýtaj sa ho, či je tá chalupa vybavená a koľko je v maštali kráv a oviec.“
Dievča poslúchlo a čert odpovedá:
„Vidíš, od samej radosti som na to zabudol. Ale to nevadí, hneď to obstarám.“ A odletel.
Zase bolo počuť rámus a potom aj bučanie a bečanie, ale trvalo to dlhšie, lebo čerti sa museli rozletieť kamsi až do mesta a hlboko do hôr. Avšak keď skončili, ešte ďaleko nebolo ráno.
Pod oknom sa zase ozvalo:
„Maryška, všetko je hotové. Ach, keby si videla to krásne vybavenie! Sú tam truhlice plné šatstva aj bieleho plátna, krásne postele a modré krby, zo stropu visia pravé svietniky, aké si ani nevieš predstaviť. A v tvojej izbe je sklenené zrkadlo.“
„A ako to vyzerá v maštali?“ zisťovala Maryška, ale iba preto, aby čerta nejako zabavila. Neverila ani slovu z toho, čo počula.
„V maštali?“ volal čert pod oknom. „Tam je tiež bohatstvo. Päťdesiat kráv tam stojí a sto oviec. Sú dobre živené a ako by ich niekto namaľoval. Ale nepýtaj sa stále a poď sa už konečne aj pozrieť.“
Maryška sa opäť obrátila na psíka a mačičku o radu. To vedela, že otvoriť nesmie, ale rada by sa bola čerta zbavila, aby sa mohla trochu pospať a zrána aby bola čerstvá do roboty.
„Povedz mu,“ radil pes, „aby počkal, kým sa poriadne vystrojíš.“ A mačka ho doplnila:
„Najprv mu ale prikáž, aby ti nanosil do suda vody v site, že budeš zajtra prať.“
Maryška poslúchla aj tentoraz a čert začal nosiť v site vodu do kade. Nosil a nosil a veľmi ťažko dýchal, nahlas sa čudoval, že vody v sude nepribúda. Ostatní čerti striehli a netrpezlivo mrmlali. Vyzeralo to, ako by niekde hrmelo. Maryška sa krčila k psíkovi a mačičke a oni ju upokojovali, aby sa už ničoho nebála, pretože čo nevidieť zaspievajú kohúty a bude ráno.
A naozaj. Zaspievali kohúty a všetci čerti zmizli, bolo ráno. Avšak tá chalupa a maštale, oboje so všetkým vybavením, to zostalo, lebo Maryška sa čertom nedala. Vôbec si netrúfala vkročiť dnu, ale zvieratká ju tam zaviedli a povedali jej, aby sa ničoho nebála, pretože je vo svojom ..... toto je jej veno a odmena za poctivosť i dobrotu.
K večeru sa vrátili tí z mesta. Nemohli trafiť domov, ako boli prekvapení. Aj otec zabudol na zemepána a slávnostné privítanie a bežal za macochou a Štefkou prezerať si to bohatstvo. Maryška zatiaľ obchádzala dobytok, aby bolo všetko riadne opatrené.
„No toto!“ volala macocha. „Kdeže sa to tu vzalo?“
„To všetko patrí Maryške!“ hovoril pes a mačka pridala:
„Boli tu nápadníci, prišlo ich veľa a každý niečo urobil alebo doniesol.“
Mrzelo macochu veľmi, že nevzala do mesta radšej Maryšku, aby to všetko pripadlo jej Štefke. Potom si ale povedala: Eh, čo nie je, môže ešte byť. A hneď poučila vlastnú dcéru, ako sa má správať, až zase pôjdu do mesta.
Čoskoro potom macocha opäť zavolala:
„Pôjdeme do mesta. Rýchlo, ktorá z vás sa skôr vybaví, pôjde s nami. A bude to zase slávnostné, zajtra odíde zemepán!“
Opäť sa pozeral otec, a tak Maryška musela nechať robotu a pripravovať sa ako Štefka. Lenže jej nevlastná sestra bola od macochy poučená, aby sa pri obliekaní zdržiavala, a tak bola prvýkrát Maryška pripravená skôr a mohla ísť.
Zašla za Štefkou a povedala jej:
„Nezabudni, sestra, na naše zvieratká! Nakŕm ich, umy a učeš, nech im nič nechýba.“
„To vieš,“ ohrnula Štefka nos, „ja som na to, aby som sa hrala so zvieratami!“
„Ale pes aj mačka ti môžu poradiť,“ napomínala Maryška.
Štefka odsekla:
„Nestojím o to.“
Išla Maryška so strachom do mesta, išla v krásnych šatách ako na nejakú svadbu ..... však si aj priviezla ženícha, dobrého chlapca, ktorý potom v chalupe rozumne gazdoval.
Hrozne sa vodilo Štefke. Keď odišli, vyparádila sa, sadla si k oknu a čakala nápadníkov. Nielenže zvieratká neumyla a nevyčesala, ona ich ani nenakŕmila a neposadila za pec, hoci ju o to pes aj mačka prosili.
Za úplnej tmy zaklopal niekto na okno a mužský hlas volal:
„Štefka, spíš?“
„Čo by som spala,“ odpovedala ona, „čakám na vás. Veď som si myslela, či vôbec prídete. Počkajte, otvorím vám, predsa nezostanete pod oknom.“
A išla a otvorila a za chvíľku bolo po nej. Čerti ju zle strapatili a potom ešte udusili a mŕtvu posadili do okna, chrbtom von. To mala za svoju zlobu.
Vracia sa macocha z mesta a vraví Maryškinmu ženíchovi:
„Hľaďte, moja Štefka nás už čaká a smeje sa na nás. Je krajšia ako Maryška!“
„Môže byť,“ povedal ženích, ale hľadel na Maryšku, ktorá sa mu páčila najviac.
Ako bolo doma, o tom sa už nemusí rozprávať. Aj macocha bola zle potrestaná za svoju zlobu. Maryška sa však čoskoro vydala a žila šťastne. Pretože zostávala stále dobrá, aj keď ju stretli veci zlé, vždy jej nakoniec všetko šťastne dopadlo.