Ako princezné po nociach tancovali

Bol raz jeden kráľ a ten mal dvanásť dcér, jednu krajšiu ako druhú. Princezné mali veľkú spoločnú spálňu, v ktorej stáli postele jedna vedľa druhej, a keď do nich večer líhali, zamkol za nimi kráľ dvere na závoru. Ale nepomohlo to! Keď ráno dvere znova otvoril, uvidel to, čo každý deň, kopu pretancovaných črievičkov; a nikto nevedel, ako sa to mohlo stať. Jedného dňa dal zúfalý kráľ vyhlásiť, že ten, komu sa podarí vyšpehovať, kde princezné v noci tancujú, si potom môže vybrať jednu z nich za ženu a po jeho smrti sa stane kráľom, ale kto by sa prihlásil a po tri dni a noci na nič neprišiel, s tým urobia krátky proces, príde o hlavu. Onedlho sa naozaj ohlásil jeden princ, ktorý sa ponúkol, že sa toho odvážneho kúska zhostí, a tak ho privítali s úctou a nádejami, večer ho zaviedli do predsiene, ktorá susedila so spálňou, a nechali ho strážiť. Princova posteľ bola rozostlaná a on na nej mal dávať pozor, či niekam nepôjdu a tam netancujú; aby princezné nemohli robiť nič tajné, museli nechať dvere svojej spálne otvorené. Ale ako tak princ ležal v pohodlnej posteli a strážil, po chvíli mu oťaželi viečka, akoby ich mal z olova, a zaspal, takže keď sa ráno prebudil, zistil, že tých dvanásť bolo zase tancovať, pretože ich deravé topánočky sa naňho smiali už od dverí. Druhého a tretieho večera sa mu nedarilo lepšie, tak mu nakoniec bez milosti zrazili hlavu a domov sa nikdy nevrátil.

Ani táto smutná skúsenosť neodradila ďalších, aby prišli, skúšali postrážiť princezné a potom stratili svoj život. Tu sa jedného dňa stalo, že si cestou ku kráľovskému mestu vykračoval chudobný vojak, ktorý sa už nehodil do služby, pretože bol zranený, a tak sa vybral domov. Tu stretol akúsi starenku, ktorá sa ho pýtala, kam ide. „Ani sám dobre neviem, mamička,“ povedal a v žarte si nasadil: „asi na kráľovský hrad! Postrážiť princezné a zistiť, kde pretancujú topánočky, a potom sa stanem kráľom.“ „Ba, ba, veď to nie je nič ťažké,“ usmiala sa starenka: „len nesmieš piť víno, ktoré ti večer prinesú, a musíš robiť, že tvrdo spíš.“ Potom mu podala plášť a povedala: „Keď si ho oblečieš, budeš neviditeľný a môžeš sa vybrať za princeznami.“ „Dobrá rada nad zlato, to mi na srdce kládla už babička,“ povedal si vojak, a pretože bol od prírody odvážny, vybral sa rovno cestou na zámok a tam sa ohlásil ako nápadník. Prijali ho dobre ako tých druhých, dokonca mu dali aj kráľovské šaty.

Večer ho zaviedli do predsiene, a keď chcel ísť do postele, prišla najstaršia princezná, v ruke mala pohár vína a že si ho má vypiť. Ale vojak bol na tento úskok pripravený a víno nebadane vylial, potom si ľahol a o malú chvíľu začal chrápať, až sa okenice otriasali. Princezné to počuli, od srdca sa smiali a tá najstaršia povedala: „Tento si tiež mohol život ušetriť.“ Potom vstali, otvorili skrine, truhlice a komody, vytiahli nádherné šaty, začali sa upravovať pred zrkadlami, pobiehali sem a tam a všetky sa tešili na tanec. Len tá najmladšia bola nesvoja a povedala: „Neviem, vy sa tešíte, ale mne je dnes tak čudne úzko na srdci, určite sa stane nejaké nešťastie.“ „Ale mlč, ty ustrašená hus,“ povedala tá najstaršia: „veď si zabudla, koľko tu už bolo princov a všetci zbytočne? Tomu vojakovi sme ani nemuseli nič dávať do vína, ten by zaspal aj tak a nezobudili by ho ani delá.“ Keď boli vystrojené, ešte raz skontrolovali chrápajúceho vojaka, ale ten sa ani nepohol, a tak verili, že sú v bezpečí. Najstaršia princezná pristúpila k svojej posteli a poklepala na ňu, a vtom sa pod ňou otvorila podlaha a objavili sa schody, po ktorých princezné schádzali dolu, pekne jedna za druhou a tá najstaršia vpredu. Vojak, ktorý to všetko videl, nemeškal, hodil si cez seba plášť a vydal sa za nimi.

Ako tak ponáhľal po schodoch dolu, pristúpil tej poslednej princeznej na šaty a ona sa zľakla a vykríkla: „Čo je to? Niekto ma drží za šaty!“ „Nebuď hus,“ okríkla ju opäť tá najstaršia: „určite si sa zachytila o hák.“ Chodba pokračovala alejou nádherných stromov, ktorých listy boli zo striebra a žiarili a trblietali sa, radosť pozrieť. Vojak si povedal: „Jeden si odtrhneš ako dôkaz.“ A odlomil si vetvičku a tá hlasno zapraskala. Najmladšia princezná vyľakane zvolala: „To je čudné! Počuli ste to prasknutie?“ Ale tá najstaršia odsekla: „To boli slávnostné salvy od radosti, že našich princov čoskoro vyslobodíme.“ Ďalej chodba pokračovala alejou so zlatými listami, až nakoniec prišli na miesta, kde boli stromy diamantové; z oboch vojak odlomil vetvičku, hoci to zakaždým poriadne zapraskalo a najmladšia princezná sa od úľaku zastavila, ale tá najstaršia zostala pri tom, že to boli salvy z pušiek na ich česť. Potom sprievod prišiel k veľkému jazeru, na ktorom plávalo dvanásť lodičiek, v každej sedel jeden krásny princ, ktorý čakal na svoju princeznú. Dievčatá hbito nasadli a vojak sa pridal k tej najmladšej, ktorej spoločník povedal: „Neviem, ale loďka je dnes o veľa ťažšia, musím veslovať zo všetkých síl, aby sme sa pohli z miesta.“

Na druhej strane jazera stál nádherný zámok, z ktorého sa niesla veselá hudba na tympany a trúbky a do ktorého vstúpili, aby tam každý princ tancoval so svojou milou. Neviditeľný vojak tancoval s nimi a každému dievčaťu, ktoré držalo v ruke pohár s vínom, to víno vypil, až z toho tú najmladšiu zase posadol strach, ale tá najstaršia ju vždy umlčala. Tancovali až do troch hodín druhého dňa, až mali črievičky pretancované a museli prestať. Princovia ich previezli späť cez jazero a vojak si tentoraz sadol dopredu k tej najstaršej. Na druhom brehu sa s princami rozlúčili a sľúbili im, že ďalšiu noc opäť prídu. Keď šli k schodom, bežal vojak celkom vpredu, aby si ľahol do postele, kde ho tých dvanásť potom našlo, ako hlasno chrápe, a tak si povedali: „Pred týmto sme v bezpečí!“ Potom si vyzliekli krásne šaty, uložili ich, pretancované topánočky hodili na kopu a išli spať. Druhého dňa vojak mlčal, pretože chcel tú podivuhodnú vec vidieť ešte raz, a šiel druhú i tú tretiu noc s nimi. Všetko bolo ako prvýkrát a princezné zakaždým tancovali tak dlho, kým nemali črievičky na franforce. Po tretí raz so sebou vzal ako dôkaz jeden z tých pohárov na víno.

Keď prišla hodina, kedy mal predstúpiť pred kráľa, vojak si zastrčil do vrecka tie tri vetvičky a pohár a išiel do kráľovskej siene, kde tých dvanásť princezien stálo tajne za dverami a počúvalo, čo bude hovoriť. Kráľ sa spýtal: „Kde že pretancovali moje dcéry svoje črievice?“ Vojak odpovedal: „V podzemnom zámku v náručí dvanástich princov.“ A potom kráľovi rozprával, ako to všetko bolo, a nakoniec mu ukázal svoje dôkazy. Tu dal kráľ poslať po princezné a pýtal sa ich, či vojak hovoril pravdu, tu videli, že sú prezradené a žiadna lož im viac nepomôže, a tak museli s pravdou von. Potom sa kráľ spýtal, ktorú z nich chce vojak za ženu, a on odvetil: „Pane, kráľu, ja už nie som najmladší, tak mi dajte tú najstaršiu.“ Tak bola ešte toho dňa svadba, na ktorej mu sľúbili, že po smrti kráľa dostane celú ríšu.

A čo tí zakliati princovia? Tí museli čakať na ďalších dvanásť princezien, a ak sa ich nedočkali, tak sú tam zakliati dodnes.