Sedliak Vokoun

Ako pánov za judášsky peniaz zradil a ako za to nič nedostal, ale spravedlnosť si k nemu našla cestu a svojmu trestu neušiel

Sedliak Vavrinec Vokoun bol starý chamtivec. Ženu vyhnal z domu, že mu vraj zle gazdovala, a čeľaď hnal do roboty ako zbesilý. Potom prišla tridsaťročná vojna. Medzi ľuďmi bola bieda a hlad. Vokoun toho využil a všeličo v meste predal za drahé peniaze. Keď začali vojaci po dedinách drancovať, sedliak poslal paholkov s dobytkom do lesa, ale sám sa držal chalupy, aby mu z nej niekto niečo neukradol. Susedia mu domlúvali, ale on si nedal povedať.
„Však sa nestarajte! Ja si chalupu už ubránim a s pánmi vojakmi sa nejako dohodnem.“
„Len si daj pozor, Vokoun, aby si ich nepriviedol za nami do lesa! Zle by sa ti potom viedlo!“
Sedliak len mávol rukou a viac sa už s nikým nebavil. Bol to taký mrzút, že z neho išiel strach, a ľudia sa mu radšej vyhýbali. Švédi pritiahli ku kráľovskému mestu Brnu a začali ho obliehať, ich vojaci rabovali a plienili okolité dediny. Od ľudí vymáhali peniaze, chlieb a víno; dobytok si brali sami. Keď sa ľudia bránili, bez milosti ich pobíjali a zapaľovali im strechy nad hlavou. Kto mohol a mal kam utiecť, ten utiekol.
Páni z Pozořic, premonštráti z Křtin a ešte iní páni sa ukryli s čeľaďou na Novom Hrade, ktorý bol z okolitých hradov najpevnejší. Odviezli tam peniaze, monštrancie a kalichy, drahý riad, knihy, múku, víno a odohnali tam dobytok. Bola tam silná posádka, ktorá mala dobré zásoby strelného prachu aj delových gúľ. Páni sa na hrade usadili v pokoji a verili, že pri dobrom pití a jedle tu vojnu prečkajú v zdraví. Zatiaľ pozořickí mušketieri objazdili kraj a podávali im správy o Švédoch a ich rajtároch.
Švédi jazdili vždy v celých húfoch s označením na klobúku, aby sa jedna švadrona dala rozoznať od druhej. Čoskoro sa dozvedeli, že na Novom Hrade sa ukrývajú páni a majú so sebou veľký majetok. Keď tú správu oznámili plukovníkovi Kalenbergovi, potešil sa.
„Toto si nesmieme dať ujsť! Ak sú páni na hrade, budú tam mať aj veľké zásoby. Tie pevné hradby nás nesmú zastrašiť. Nový Hrad dobyjeme za každú cenu a tým panským mešcom trochu uľahčíme!“ povedal plukovník. „Páni! S piatimi stovkami mužov si trúfam hrad dobyť!“
Lajtnanti sa medzi sebou radili, ako by najlepšie na hrad zaútočili. Keď to plukovník počul, usmial sa.
„Sám vojakov povediem a po polnoci vyrazíme, páni!“ Takú korisť si nechcel dať ujsť.
Prepustil lajtnantov, zavolal k sebe svojho pobočníka a uložil mu: „Do zajtra musíme nájsť niekoho, kto sa vyzná v okolí Nového Hradu! Na peniazoch nešetrite! Dvojnásobne sa nám potom vyplatí, ak posádku zaskočíme nepripravenú. Určite povedie k hradu nejaká tajná chodba alebo skrytý chodník, ktorým páni udržiavajú spojenie so svojimi ľuďmi v kraji. Tú musíme nájsť!“
Pobočník sa ponáhľal splniť plukovníkov rozkaz. Čoskoro nato vyrazili z ležania štyria špehovia, aby objazdili dediny a samoty. Nikde nebolo ani človiečika. Akoby sa po ľuďoch zem zľahla. Obydlia opustené, maštale a chlievy prázdne. Len v jednej dedine našli starého sedliaka. Keď k nemu dojazdili, hneď sa im hlboko klaňal ako pánom. „Počúvaj, chlape! Potrebujeme niekoho, kto sa tu v kraji vyzná. Nevieš o niekom, kto by nám chcel poradiť?“
Sedliak na nich hľadel bez bázne, len hrčavou palicou v ruke poklepkával. Tváril sa, akoby mu to dávalo veľa na premýšľanie. A keď už boli rajtári na koňoch netrpezliví, vraví:
„Ja by som vedel, páni! Ale zadarmo ani kura nehrabe v týchto našich časoch. Koľko by ste platili?“
Rajtári sa po sebe pozreli a ten, čo ich viedol, odpovedal:
„Ak to bude chlap spoľahlivý a privedie nás tam, kam potrebujeme, dostane sto zlatých do ruky!“
Hneď ako to sedliak Vokoun započul, zaiskrilo sa mu v očiach. A hneď sa pýtal, kam má pánov doviesť.
Po polnoci vyrazili Švédi z brnianskeho ležania a ťahali so sebou niekoľko diel a vozy so strelným prachom. Plukovník Kalenberg rátal s tým, že bude Nový Hrad dobývať niekoľko dní. Cestou sa k nemu pridal jeho pobočník a hlásil mu, že toho chlapa už majú.
„Naši ľudia ho strážia v lese neďaleko Nového Hradu a z očí ho nespustia. Odvtedy, čo ho našli, ešte s nikým iným nehovoril.“
„Dobre! A čo mu sľúbili?“
„Sto zlatých, pán plukovník! Ale aj tak ich ešte nemá,“ odpovedal pobočník. „To nie je za takú službu ani málo, ani veľa. Však uvidíme, ako nám poslúži,“ povedal plukovník a popohnal koňa.
Ešte za noci sa Švédom podarilo dostať do blízkosti hradu a hradná posádka o tom nevedela. Keď sa vojsko utáborilo v lese, dal si plukovník zavolať sedliaka a na všetko sa ho dôkladne vypytoval. Sedliak Vokoun poznal každý chodník, lebo si aj rád pokrivolovil. V lese bol doma vo dne aj v noci. Čoskoro sa spolu dohodli, že ich povedie tajným chodníkom, kým iní vojaci ťahali delá na protiľahlý kopec. Na Novom Hrade nemali o Švédoch žiadne nové správy. Vojna už trvala dlho, okolo Brna sa to rajtármi len hemžilo. Ale tu išlo všetko svojím tempom, nič nové sa nedialo. V ten deň bola nedeľa. Keď plebán odslúžil v kaplnke omšu, páni sa medzi sebou zabávali až do poludnia, kým zasadli k dobrému obedu. Potom si každý pospával, všade vládol pokoj a pohoda. Na trávniku pred hradnou bránou hrali mušketieri kolky, akoby vojna ani nebola.
Tak sa stalo, že sa Švédi priblížili po starom strmom chodníku k hradbám, kadiaľ chodili len pešiaci. Z druhej strany išla posila, ale tá sa ešte kryla na okraji lesa. Krik a smiech hradnej čeľade bolo počuť zďaleka. To Švédov len utvrdilo v domnienke, že o nich na hrade nič nevedia.
Keď plukovník Kalenberg zavelil na útok a Švédi zaútočili, bolo už neskoro. Do otvorenej hradnej brány mušketieri už nedobehli. Rozpútala sa prudká bitka muža proti mužovi. Švédi strieľali a bili mečom. Za chvíľu bola cesta do hradu voľná. Od lesa po ceste prichádzali ďalší a ďalší rajtári, s hrozným pokrikom sa hnali vpred. Kým sa kto nazdal, Švédi obsadili Nový Hrad a pánov zajali väčšinou v perinách. „Takéto víťazstvo som predsa len nečakal, páni!“ povedal plukovník svojim lajtnantom, ktorí mu blahoželali k úspechu a pripíjali dobrým vínom z hradných zásob. „Pán plukovník! Zajatí páni si želajú s vami hovoriť. Mám ich predviesť?“ pýtal sa pobočník.
„Len ich pekne zviažte a pošlite do Brna! Nikoho z nich nechcem vidieť. Mysleli si, že sa tu pri plných válovoch pred nami ukryjú, ale nevyšlo im to. Korisť naložte na vozy, dobytok vyžente! Keď hrad dôkladne vyčistíme, potom ho zapálime, aby sa tu už nikto nemohol ukrývať.“
A plukovník si dal z pivnice doniesť nový súdok vína. S lajtnantmi popíjal veselo, kým jeho rajtári robili poriadnu robotu. Na sedliaka zabudli, ten márne čakal pri hradnej bráne na sľúbenú odmenu. Keď z hradu vyvádzali pánov a za nimi vychádzali plne naložené vozy, Vokoun si dodal odvahy a pristúpil k vojakom, ktorí strážili bránu.
„Páni vojaci! Chcel by som hovoriť s veliteľom.“
„Ťahaj, chlape! To by mohol povedať každý. Nemáme žiadny rozkaz, aby sme ťa k nemu pustili. Počkaj, kým plukovník z hradu pôjde!“
Sedliak trpezlivo čakal pri bráne a každého rajtára na koni si pozorne prezeral, či to nie je niektorý z tých štyroch, čo ho v dedine najali. Keď ani do večera nikto známy okolo nešiel a Švédi začali hrad podpaľovať, dostal sedliak strach a utekal domov.
„Čert mi bol dlžný takú službu! Najprv som mal od nich chcieť peniaze a potom im až poslúžiť,“ zlostil sa sám na seba. „Ale s pánmi žiadny obyčajný človek nevyjde.“
Keď došiel domov, ani sa mu jesť nechcelo. Bol rád, že si ľahol a zaspal.
Medzi ľuďmi sa rozchýrilo, že Vavrinec Vokoun je zradca. Sedliaci, ktorí sa s čeľaďou po lesoch ukrývali, mali tiež svoje stráže a Vokouna s vojakmi videli. Na druhý deň zatĺkol niekto pri dome na okno.
„Vokoun! Poď von!“ zakričal akýsi mužský hlas.
Sedliak sa prebudil z ťažkého spánku a nemohol si hneď spomenúť, kde je. Keď búchanie a volanie neprestávalo, zakričal:
„Čo chcete, chlapi, že ma nenecháte ani vyspať?“
Potom sa pozrel oknom a videl, že vonku stojí niekoľko sedliakov a paholkov s vozom. Vytĺkol teda závoru z dverí a otvoril.
„Čo chcete? Ja s vami nikam nepôjdem. Cisárski alebo Švédi, všetko je to rovnaká zberba.“
„Pozrime sa na múdreho! Tak ty budeš aj na Švédov nadávať? Veď ti málo za zradu zaplatili?“
„Čo to hovoríte, chlapi?“ čudoval sa naoko sedliak a začal tušiť, že za ním neprišli len tak. „Žiadne peniaze som od nich nedostal.“
„Ak nie si spokojný s ich odmenou, tak ťa odmeníme sami!“ povedal rychtár a prikázal paholkom, aby sa ho chopili a naložili ho na voz.
Hoci sa sedliak Vokoun bránil a kričal, zviazali ho do vreca, potom hodili na voz medzi iné veci a viezli až ku Křtinám k veľkej priepasti. Sedliak celú cestu nariekal, nikto s ním však neprehovoril, nikto sa nad ním nezmiloval. Vojna každého nejako postihla na majetku, niekde aj na životoch.
Pri priepasti ho zložili z voza a pomohli mu z vreca. Dvaja paholci s palicami stáli pri ňom, keď mu rychtár oznámil rozsudok.
„Tak aby si vedel, Vokoun! Sami sme ťa odsúdili, lebo zradcu medzi sebou nikdy trpieť nebudeme. Rozlúč sa so životom!“
„Chlapi! Pre milosrdenstvo božie, čo blázniete?“ nariekal sedliak a liezol pred nimi po kolenách. „Veď ja nič nedostal!“
Ale oni ho nenechali ani sa pomodliť a bez milosti ho hodili do priepasti. Tak bol sedliak Vokoun potrestaný za zradu a odvtedy sa priepasť pri Křtinách volá Vokounka.