Martin a veľryba

Martin bol rybár. Žil na brehu oceána a každé ráno vyplával na šíre more loviť ryby. Vracal sa večer a jeho úlovok býval skromný. Martin však na svoj život veľa nepotreboval. Bol sám. Nikoho nemal. Jedného dňa ho na mori prekvapila veľká búrka a vietor odvial jeho loďku ďaleko na more. Obrovské vlny loďku prevrátili a Martin spadol do vody.
Keď už si myslel, že sa celkom iste utopí alebo ho zožerú žraloky, uvidel, ako sa pred ním čosi trblieta. Z posledných síl sa mu podarilo doplávať až na to miesto a zistil, že je to chrbát veľkej veľryby. Jej telo bolo pokryté zlatou kožou. Martin sa vyšplhal veľrybe na chrbát. Čakal, že sa veľký tvor o chvíľu ponorí, ako to majú veľryby vo zvyku, a strhne ho so sebou do čiernych morských hlbín, ale nestalo sa tak. Veľryba sa opatrne otočila a nabrala smer k brehu. Tam Martina ľahko striasla, pozdvihla hlavu z vody, akoby sa naňho chcela ešte pred rozlúčkou pozrieť, potom mávla chvostom a zmizla vo vlnách. Martin stál na brehu a pozeral sa za ňou.
„Ďakujem Ti, zlatá veľryba. Nikdy Ti to nezabudnem. Budem na Teba stále myslieť,“ zavolal.
Na druhý deň sa Martin vybral do mesta po drevo na novú loď. V hostinci sa stretol so svojimi priateľmi a rozprával im, čo sa mu prihodilo. Čoskoro sa okolo jeho stola natlačilo množstvo poslucháčov a prichádzali stále noví a noví a chceli počuť o veľrybe so zlatou kožou. Príbeh sa doniesol až ku kráľovi a ten si dal Martina zavolať. Keď si vypočul Martinovo rozprávanie, povstal z trónu a povedal:
„Keby som mal toľko zlata, čo sa trblieta tej Tvojej veľrybe na tele, bol by som najbohatším mužom pod slnkom. Pôjdeš a veľrybu pre mňa uloviš.“
Martin zbledol. Pokľakol pred kráľom a ruku si položil na srdce.
„Odpusť, môj pane, ale Tvoje želanie nemôžem splniť,“ povedal. „Veľryba mi zachránila život a ja by som mal ísť a zabiť ju? Nemôžem, kráľu. Nemôžem.“
Kráľ sa usmial.
„Bojíš sa, Martin, že by si za svoju prácu nedostal zaplatené? Dal by som Ti tisíc zlatých.“
„Nie,“ odpovedal Martin, „po peniazoch netúžim. Nemôžem veľrybu zabiť.“
A kráľ sa zamračil.
„Keď odmietaš splniť želanie svojho vládcu, dám Ťa zavrieť do väzenia. Zostaneš v ňom do svojej smrti, pokiaľ si to nerozmyslíš.“
Pohybom ruky privolal stráže a tie úbohého Martina odviedli do temnej a studenej cely v hradných pivniciach. Ani okno tam nebolo, a tak Martin čoskoro prestal rozoznávať noc a deň. Žil vo väzení rok, žil v ňom dva roky. Cnelo sa mu za denným svetlom, za láskavým slovom, ľudským dotykom, cnelo sa mu za zelenou trávou, čerstvým dažďom, za bučaním kráv a mňaukaním mačiek. Keď sa končil tretí rok, požiadal stráže, ktoré mu nosili jedlo, aby kráľovi odkázali, že jeho želanie splní.
Kráľ vyslal s Martinom k moru celé vojsko. Vojaci sa rozostavili po dlhej pláži a namierili svoje kopije na vlny, ktoré pritekali s prílivom. Na nebi svietil biely mesiac.
Martin bol vyzbrojený dlhým ostrým nožom. Vedel, kde môže veľrybu smrteľne zraniť. Vedel, že stačí jediná dobre mierená rana. Vstúpil do príboja a zavolal:
„Hej, zlatá veľryba, hej, moja záchrankyňa, to som ja, Martin. Priplávaj bližšie.“ Nič. Len vlny ďalej divoko dorážali na piesočnatý breh. Martin zavolal veľrybu druhýkrát. Objavila sa až na tretie zavolanie.
Vynorila hlavu z vody a prehovorila.
„Viem, Martin, čo musíš urobiť. Nehnevám sa na Teba. Prajem Ti, aby si bol šťastný.“
Martinovi vstúpili do očí slzy.
„Ako by som mohol byť šťastný, keby som Ťa zabil? Ani na chvíľku by som sa nemohol prestať trápiť tým, že som zabil bytosť, ktorá mi pomohla. Čo by to bol za život? Radšej vezmem život sebe, než by som zabil Teba!“ povedal veľrybe a priložil si ostrý nôž ku hrdlu.
Keď sa oceľ dotkla jeho kože, ocitol sa Martin náhle v úplnej tme. Až po chvíli pochopil, že ho veľryba prehltla a on je v jej bruchu. Cítil, že sa veľryba ponára stále hlbšie. Keď dosadla na morské dno, otvorila tlamu a Martina vyvrhla von.
Martin stál pred tvorom, ktorého dosiaľ žiaden smrteľník nespatril. Hlavu mal podobnú človeku, ale namiesto rúk mal obrovské klepetá a za sebou ťahal šupinatý, dlhý chvost.
„Som vládcom oceánov,“ povedal tvor. „Som najmocnejším pánom nad všetkým, čo žije v slaných vodách. Videl som, že si dobrý človek, že Tvoje srdce miluje všetko živé a že nedokážeš ublížiť nevinnému. Vyslov želanie a ak to bude v mojich silách, splním Ti ho.“
Martin nemusel rozmýšľať. Uklonil sa mocnému pánovi a povedal:
„Chcel by som žiť na takom mieste, kde si ľudia navzájom neubližujú, nebojujú medzi sebou, nezávidia si, neohovárajú sa ..... na mieste, kde sú na seba všetci dobrí.“
Vládca oceánov pokrútil hlavou.
„Nie je na svete také miesto,“ povedal. „V každom človeku je kúsok dobra a kúsok zla. Všade sa nájdu ľudia, ktorí sú dobrí, a všade sa nájdu aj Tí, ktorí sú zlí. Ak chceš žiť medzi ľuďmi, musíš sa zmieriť s tým, že zlo nezmizne.“ Morský pán sa odmlčal, potom pozrel na Martina a povedal:
„Môžem Ťa obdarovať perlami a drahými kameňmi, ale nie je v mojej moci splniť Tvoje želanie, Martin. Buď zomri, alebo sa vráť domov. Nemusíš sa rozhodovať hneď, pobudni v našej ríši pár dní a potom mi povedz svoju odpoveď.“
Martin zostal deň, dva a na konci tretieho dňa prišiel za vládcom slaných vôd.
„Rozhodol si sa?“ spýtal sa vládca.
„Áno,“ prikývol Martin. „Cnie sa mi za slnkom a za stromami, cnie sa mi za ľudskými hlasmi, detským plačom, spevom vtákov…. chcem späť na svoj svet.“ A odhodil nôž, ktorý mal pripásaný pri boku.
Vládca morí sa usmial.
„Myslím, že si sa rozhodol dobre, Martin. Kým odídeš, dám Ti len jedinú radu a to bude môj dar. Choď do najväčšieho mesta na severe Tvojej krajiny. Choď na trh a tam sa pozorne pozeraj. Nájdeš tam to, čo Ti pomôže, aby si bol šťastný.“
Martin sa uklonil, rozlúčil sa s ctihodným vládcom a veľryba ho vo svojom bruchu vyniesla späť na breh. Uplynuli už tri dni od chvíle, keď stanul v príboji a volal veľrybu. Vojaci dávno odišli a oznámili kráľovi, že Martina veľryba strhla do divokých vôd a on sa utopil. Nikto ho teda neprenasledoval, keď sa vydal na cestu do hôr na severe.
Do mesta dorazil pred obedom deviateho dňa cesty. Došiel na námestie a obzrel sa po trhovisku.
Predavači a predavačky mali svoj tovar rozložený na drevených stoloch aj na obrusoch na holej zemi. Martin sa prechádzal medzi stánkami a prezeral si tovar. A tu ju uvidel. Sedela za hromadou zrelých melónov a pozerala sa naňho. Usmievala sa. Mala dlhé hnedé vlasy a tmavé úprimné oči. Martin si sadol oproti nej. Delila ich len hromada melónov. Martin cez tú hromadu natiahol ruku.
„Volám sa Martin,“ povedal. Dievča vložilo svoju ruku do jeho.
„Ja som Katarína,“ povedala.
Čoskoro sa Kataríne a Martinovi narodil syn a hneď nato aj dcéra. A Martin bol šťastný tak, ako mu to zlatá veľryba priala. Presťahoval sa s rodinou do domčeka na pobreží a rybárčil. Večer sedával na prahu svojho domu a díval sa na vzdúvajúce sa more.
Zlatá veľryba sa však už nikdy neobjavila.