Cisárove nové šaty

Pred mnohými rokmi žil v jednom paláci uprostred mesta cisár, ktorý nadovšetko rád nosil krásne šaty a míňal na ne všetky peniaze, čo mal. Prezliekal sa aj niekoľkokrát za deň, ale ani to mu nestačilo, chcel niečo nezvyčajné, čo nikto iný nemá. Z ničoho si nerobil ťažkú hlavu, nestaral sa ani o štát, ani o armádu, ani o svojich poddaných, ale zo všetkého najviac mu robila starosti jeho šatňa, kde trávil celé hodiny skúšaním šiat.

Jedného dňa dorazili do mesta, v ktorom sídlil cisársky dvor, dvaja podvodníci, ktorí sa vydávali za zázračných tkáčov. Všade, kade chodili, hovorili, že vedia tkať také krásne látky, aké nikto na svete nedokáže. Farby mali byť také pestré ako dúha na oblohe a vzory také rôznorodé, že ich žiadny iný nemohol v zručnosti predčiť. Najdôležitejšia však bola jedinečnosť tejto látky, lebo má vraj podivuhodnú vlastnosť. Šaty z tejto látky sú totiž neviditeľné pre každého, kto si zle plní svoje povinnosti. Čoskoro sa správy o tejto látke dostali až k samotnému cisárovi. Nariadil čo najskôr oboch slávnych tkáčov pozvať k sebe na audienciu.
Cisár: To je predsa skvelé, nemôžem tomu uveriť. Od tejto chvíle už nemusím pochybovať o tom, kto si plní povinnosti dobre a kto ich s čistým svedomím hádže za hlavu. Od dnešného dňa budete mojimi dvornými tkáčmi, ale látku na šaty mi musíte dodať čo najrýchlejšie. Cisár im dal ako odmenu kopec zlatých dukátov, ktoré sa trblietali, až oči prechádzali. Tkáči sa hbito pustili do práce. Postavili krosná a vyzerali, akoby nesmierne chvátali, aby bola látka čo najskôr hotová. Pracovali na prázdnych krosnách, kde nemali ani nitku, ale niet divu – veď tkali neviditeľné látky. Ale zato každú chvíľku požadovali ďalší hodváb, strieborné nite a čoraz viac zlata. Všetko však pchali do vlastných vreciek, ktoré len-len že nepretekali, ale na krosná neprišlo ani vlákienko.

Po niekoľkých dňoch si cisár chcel overiť, ako ďaleko sú v tkaní. Domnieval sa síce, že to varovanie naňho neplatí, ale predsa len sa v skrytosti duše obával, že látku neuvidí, čo by dokazovalo, že sa na cisára nehodí. A preto tam radšej poslal najprv svojho ministra. Počestný minister sa pozorne pozrel, ale aj keby si oči vykukal, vôbec nič nevidel.

Tkáč vraví: Čo na to hovoríš, milostivý pane, nie je tento vzor krásny? A tá látka, ako sa vám páči? A farba, nie je príliš žiarivá?

Minister nechcel dať najavo, že nič nevidí, pretože by to znamenalo, že sa vyhýba svojim povinnostiam.

Minister: Ale samozrejme, vzor je znamenitý, látka skvelá a aj tie farby sú vynikajúce!

Čo najrýchlejšie sa odobral za cisárom, aby mu opísal, ako látka vyzerá. Cisár bol nesmierne spokojný a už sa nemohol dočkať, kedy bude látka na nové šaty hotová. Chcel tkáčov povzbudiť, a tak im dal ešte viac zlata. Potom si len mädlil ruky, ako to šikovne vymyslel.

O niekoľko dní sa chcel opäť presvedčiť, ako tkanie pokračuje a či jeho peniaze nepôjdu nazmar.
Tak poslal do tkáčovne iného poctivého úradníka, ktorému sa darilo podobne ako ministrovi. Pozeral sa na krosná z pravej aj z ľavej strany, ale na svoje rozhorčenie žiadnu látku nevidel. Predsa len nedal nič najavo a chválil látku aj farby. Rovnako ju vychvaľoval, keď sa vrátil k cisárovi. A zvolal s veľkým nadšením.

Úradník: Vaše Veličenstvo – znamenité rozhodnutie. Lepších tkáčov by ste v celom kráľovstve nenašli. Sú to majstri svojho umenia, keď vedia utkať takú nádhernú látku. Myslím, že budete naozaj prekvapený.

Čoskoro si všetci ľudia v cisárstve rozprávali iba o látke a o dvoch majstrovských tkáčoch. Medzitým podvodníci nahromadili toľko peňazí, že sa im nemohli zmestiť ani do kufra.

Keď to už zo zvedavosti nevydržal ani sám cisár, odobral sa k tkáčom osobne, aby na vlastné oči uvidel tú nádhernú látku. Sprevádzala ho polovica dvora, vrátane ministra a úradníka, ktorí už mali látku predtým vidieť. Prefíkaní podvodníci robili, akoby pracovali, ale na krosnách nebolo ani nití, ani tkaniny.

Minister: Račte sa pozrieť, Vaše Veličenstvo – tá elegancia, to šitie a ten vzor.

Úradník: Naozaj som ešte nič krajšie v živote nevidel.

Cisár: Hm. Čo je to? To je predsa hrozné, veď nie som taký zlý, ale naozaj nič nevidím…
To je naozaj krásne! Zbytočne vám neplatím, len tak ďalej, len tak ďalej!

Všetci vychvaľovali látku, ktorá nebola, a nikto z celého sprievodu ju v skutočnosti nevidel. Na ďalší deň sa mali konať štátne oslavy a cisár si veľmi želal vystúpiť v nových šatách. Celú noc podvodníci usilovne pracovali na prázdnych krosnách a robili, akoby dokončovali posledné úpravy.

Tkáč: Tak a teraz sú šaty hotové, snáď vám padnú, Vaše Veličenstvo.

Cisár sa urýchlene dostavil k tkáčom, ktorí robili, akoby držali v ruke jednotlivé kusy šiat. Robili, akoby mu ukazovali každý kus šiat osobitne.

Tkáč: Tu je plášť, tu nohavice a kabát, možno si budete myslieť, že na sebe nič nemáte, ale to je tým, že sú ľahučké ako pavučina, a práve v tom spočíva ich prednosť.

Cisár: Iste. Ťažko tomu uveriť.

Cisár si vyzliekol svoj oblek, aby si mohol vyskúšať nové šaty. Otáčal sa pred zrkadlom, a aj keď v ňom nič nezbadal, išiel takto oblečený medzi ľud. Niesol hlavu hrdo ako páv a zástupy ľudí sa naňho zvedavo pozerali.

Ľudia: To sú predsa tie cisárove nové šaty. To je ale nádhera!

Nikto nechcel dať najavo, že ich nevidí. Až zrazu zvolalo jedno malé dieťa: Cisár je nahý!

Potom sa pridali aj ostatní, starí i mladí, a volali: nahý, nahý, cisár je úplne nahý! Cisár však musel zotrvať v sprievode a zachovať pokoj, aby nestratil medzi ľudom zvyšky úcty, ktorá mu zostala, a kráčal teda hrdo ulicami mesta. Keď sprievod skončil, rozkázal okamžite potrestať tých dvoch podvodníkov. Ale tí už dávno v meste neboli, zbalili si svoje zlato a zmizli, akoby sa pod nimi zem prepadla.