Bratček, sestrička a traja psi

Jeden mlynár a jeho žena zomreli krátko po sebe a zanechali tu dve deti, chlapca a dievčatko, a ako ich dedičstvo kozu a kohúta. Deti chceli tie zvieratá predať, aby si za to zadovážili niečo na živobytie, a tak chlapec priviazal kozi kohúta medzi rohy a hnal ich na jarmok. Na ceste stretol mäsiara, ktorý šiel práve nakupovať dobytok a viedol so sebou troch psov, čierneho, bieleho a strakatého. „Nechceš si to so mnou vymeniť?“ spýtal sa mäsiar chlapca. Ten sa na psov pozrel, a keďže sa mu dosť páčili, súhlasil. Mäsiar mu dal ešte píšťalku a povedal: „Keď zapíšťaš, psi ti pribehnú na pomoc, nech sú kdekoľvek.“ S týmito slovami sa chlapec obrátil k domovu. Sestrička, keď videla, že nepriniesol chlieb, začala plakať. „Teraz umrieme od hladu!“ volala žalostne. Tí psi však všetkému rozumeli, vyskočili a bežali na kráľovský letohrádok, ktorý stál neďaleko. Ten čierny pes vbehol do kuchyne a schmatol pečienku, ten biely bežal do špajze a vzal tam chlieb a ten strakáč skočil do pivnice a priniesol fľašu vína. Deti sa potešili, jedli a pili a od tej chvíle už núdzu netrpeli; lebo vždy, keď mali hlad, priniesli im psi nejaké jedlo.

Ale kráľ sa dopočul, že do jeho kuchyne, špajze a pivnice vbiehajú traja psi a odnášajú odtiaľ to najlepšie a nedajú sa nikdy chytiť. Tak prikázal, aby po tých psoch pátrali, a keď ich chytia, prídu o hlavu oni aj ich páni. Keď sa to deti dozvedeli, hneď sa pobrali a vydali sa aj so svojimi psami do hlbokého lesa. Prišli k akejsi chalúpke, vnútri horela sviečka a pri nej sedela akási starenka. „Zaplať pánboh,“ zavolala na deti: „aj táto noc prinesie nejakú korisť! Vedzte, že tu býva dvanásť lúpežníkov, ktorí za malú chvíľu prídu domov.“ Deti sa roztriasli od strachu, ale bratčeka čoskoro napadlo, čo musí urobiť. Poslal svojich troch psov strážiť dvere, toho bieleho pred bránu, čierneho za bránu a toho strakáča pred domové dvere. Za chvíľu počuli dupot, nadávanie a kliatby šiestich lúpežníkov a bába ich chcela varovať, ale strakáč zavrčal a nenechal ju prejsť dverami. Keď tých šesť prišlo až k domu, skočil na nich čierny pes a roztrhal ich. Potom ľahol medzi mŕtvoly a striehol. Za malú chvíľu prišlo aj tých druhých šesť hrdlorezov, ten čierny ich zase všetkých zrazil k zemi a zaškrtil, len jeden z lúpežníkov, mladý kupec, nebol celkom mŕtvy. Plazil sa bránou do domu a tu ho zadržal ten biely pes. Lúpežnícka bába im musela teraz ukázať všetko, čo tu bolo vidieť. V jednej komnate ležali veľké hromady ukradnutých pokladov a na stene visel mohutný meč, ktorý bratček zložil a pripol si ho k boku. Pivnica bola plná mŕtvych; sem musela starena dovliecť aj mŕtvych lúpežníkov, avšak napoly mŕtveho mladého kupca nepozorovane zamkla do komory.

Na druhý deň vzal bratček čierneho psa a šiel, aby sa poobzeral po okolí. Sestrička zostala s ostatnými psami v lúpežníckom úkryte. Starena vzala akýsi hrniec, šla do komory, natrela kupca a on sa v okamihu vyliečil zo všetkých rán. Potom šli obaja k sestričke a prehovárali ju, aby sa za kupca vydala, potom jej budú všetky tie poklady patriť. Jej brata zabijú, ale najprv sa musia zbaviť tých psov, čo bude ľahké, stačí, keď ich po jednom pošle do komory po múku a starena ich tam zavrie. Dievčaťu sa mladý kupec páčil, a tak súhlasilo a on sa zase ukryl. Keď prišiel bratček domov, zdala sa mu sestra ako premenená, aj celkom inak hovorila a zrazu poslala všetkých psov do komory po múku. To sa chlapcovi nejako nezdalo, vyšiel von a chcel sa do komory pozrieť, ale bola pevne zavretá. Vtedy si spomenul na píšťalku, ktorú mu dal mäsiar, vytiahol ju a zapíšťal. Dvere komory sa rozletely a psi boli pri ňom. Potom šiel späť do domu, kde stála sestrička a mladý kupec a práve sa chceli na chlapca vrhnúť, aby ho zabili. Ale on vytasil svoj meč a kupcovi zťal hlavu, potom šiel do izby a to isté urobil so starenou. Sestričke prikázal tých mŕtvych odtiahnuť do pivnice, hodil ju dolu k nim a povedal, kým zamykal: „Kým toho mladého lúpežníka nezješ, zostaneš tu!“ Potom vzal svojich troch psov a šiel preč.

Prišiel do mesta, kde boli domy potiahnuté čiernym súknom, a tak sa pýtal, čo to má znamenať, a jeden hostinský mu to povedal. Tu neďaleko vraj prebýva sedemhlavý drak, ktorému musia každý rok dať jednu pannu a dnes to má byť kráľovská dcéra, preto je celé mesto v smútku. Zatiaľ vyšla princezná bez sprievodu v ústrety svojmu osudu, spoločnosť jej robil len kočiš. Bratček vzal psov a šiel za kočom, ale skratkou sa na určené miesto dostal skôr ako princezná, lebo kočiš sa neodvážil ísť až tam, koč zastavil opodiaľ a ona musela zvyšný kus dôjsť pešo. Keď tam dorazila, šiel jej bratček v ústrety a povedal: „Neboj sa nič, ja toho draka odpravím!“ Jeho meč už netrpezlivo vyskakoval z pošvy a túžil po dračej krvi. Veď už bol strašný a oheň pľujúci netvor tu! Bratček pozdvihol meč a jedinou ranou mu zrazil všetky hlavy. Zostal však neopatrne stáť na mieste, a tak ho zrazil švihajúci dračí chvost a on padol ako mŕtvy k zemi. Vtedy sa psi vrhli na zvíjajúci sa dračí trup a urobili s ním krátky proces, dračie údy sa ešte trochu zmietali, keď zapadalo slnko. Princezná zatiaľ klesla k bratčekovi a veľmi plakala. Vtedy prišli aj psi a vyli a nevedeli si rady. Nakoniec si ten biely a strakatý pes spomenuli na hrniec, z ktorého starena vyliečila mladého kupca. Ako si to tak rozprávali, dal im ten čierny poriadnu šťuchanicu, prečo ich to nenapadlo už skôr, a prikázal im, že majú uháňať a ten hrniec s liečivou masťou priniesť. Keď princezná mŕtveho natrela masťou, otvoril bratček oči a bol zdravý ako ryba a zdalo sa mu, akoby sa prebudil z hlbokého spánku. „Ty si ma zachránil a patrí ti moja ruka, tak to môj otec sľúbil,“ zvolala princezná. Chlapca to potešilo, ale chcel si ju vyskúšať, či mu zostane verná, a preto povedal: „Ja musím ísť ešte do sveta a pobíjať draky; ale o rok a deň prídem a potom môžeme mať svadbu!“ Princezná vyrezala zo svojej vreckovky monogram a ten bratčekovi dala a každému zo psov uviazala okolo krku hodvábny obojok; tomu čiernemu biely, tomu bielemu čierny a tomu strakatému pruhovaný. Medzitým bratček vyrezal z dračích hláv jazyky, zasunul ich do tašky a šiel preč. Keď kočiš videl, že je drak zabitý a ten mládenec odišiel, bežal tam a pýtal sa princeznej, prečo plače, keď je teraz voľná. Ako by nemala plakať, keď ju jej záchranca opustil. Vtedy kočiš hneď usnoval ohavný plán. Napadol princeznú, že ak mu nesľúbi, že povie, že draka premohol on, tak ju na mieste zabije. Pod touto hrozbou mu to sľúbila. Kočiš pozbieral dračie hlavy, naložil ich do koča a išiel s princeznou domov. Všetok ľud sa radoval, keď opäť videl princeznú, a velebil jej záchrancu, za ktorého sa kočiš vydával. Kráľ chcel hneď dodržať dané slovo a rozkázal, že sa bude sláviť svadba. Ale jeho dcéra ho veľmi prosila, aby jej dožičil ešte rok slobody, a on jej to urobil po vôli.

A čas bežal, ako to má vo zvyku, neúprosne a bez prestania.

Ten rok sa blížil ku koncu a bol tu svadobný deň; celé mesto bolo slávnostne vyzdobené a kráľovská kuchyňa i pivnica boli plné toho najlepšieho jedla a výborného pitia; práve v tomto čase sa do mesta vrátil bratček. Hostinský mu opäť rád porozprával, prečo je dnes celé mesto v slávnostnom rúchu. Kráľovský kočiš práve pred rokom zabil draka a práve dnes, tak si to princezná želala, má byť svadba. Vtedy bratček videl, že mu je verná a že je v tej hre nejaká hanebná lož, ale nepovedal nič, ani tak, ani onak, len tvrdil, že dnes zje to najlepšie z kráľovského stola a vypije to najlepšie víno, nakoniec ho vraj sám kráľ so štvorzáprahom belúšov povezie na svadobnú hostinu. Takýmto rečiam sa hostinský smial, ani na okamih neveril, že by to bolo možné, a staval na to celý svoj majetok. Na poludnie, keď všetci sedeli pri kráľovskom stole, poslal bratček čierneho psa, aby mu z taniera kráľovskej dcéry doniesol pečienku. Pes bežal ako o preteky a potrhal všetky stráže, ktoré mu chceli zabrániť, a práve kládli ten najlepší kus mäsa na princezninu tanier, keď pribehol, mäso schmatol a bežal preč, aby ho doniesol svojmu pánovi. Princezná psa podľa bieleho obojku spoznala a srdce jej poskočilo od radosti; jej záchranca je nablízku! Bratček chcel k mäsu aj chlieb, ten musel doniesť biely pes. Urobil to rovnako ako ten čierny, vzal ho princeznej z taniera a utekal von. Kráľ, ženích i hostia sa hnevom zalievali, len princezná sa radovala. „Teraz by som sa však aj napil,“ povedal bratček, keď sa najedol. Víno mu musel doniesť strakáč a muselo to byť víno z princezninho stola. Urobil to rovnako ako jeho bratia a princezná sa radovala, keď ho videla; ale starý kráľ sa nemohol od hnevu udržať a vydal rozkaz, aby pána tých psov vypátrali a predviedli ho v putách pred trón.
Tak vyslali vojakov, aby tu i tam hľadali, až nakoniec prišli aj do toho hostinca, kde uvideli sedieť troch psov a ich pána a chceli ich hneď schmatnúť, avšak psi sa na nich vrhli a zrazili ich k zemi. Keď to hlásili kráľovi, nahneval sa v najvyššej miere, vyslal všetkých svojich vojakov, aby toho zločinca priviedli, avšak ani títo s ním nič nezmohli, tí psi ich všetkých roztrhali. A bratček dal odkázať, že pre neho má prísť sám kráľ so štvorzáprahom belúšov a hneď ho zaviezť ku kráľovskému stolu. Kráľ sa vo svojom hneve síce upokojil, lebo videl, že má do činenia s akýmsi mocným pánom, ale jeho pýcha mu nedovolila, aby po neho išiel. Poslal teda len ministra a koč s dvoma koňmi, ale bratček ho poslal späť a dal kráľovi odkázať, že má hneď prísť so štvorzáprahom alebo to s ním nedopadne dobre. Princezná ho prehovárala, aby tak urobil a nevystavoval svoj život v stávke, kráľ teda svoj hnev i pýchu premohol a vyšiel. Keď pred hostinec prišiel kráľovský koč ťahaný štyrmi belúšmi, hostinský pozbavený zmyslov pribehol k bratčekovi a nariekal: „Ty si tú stávku vyhral, teraz som skrachovaný muž!“ Ale ten ho utešoval: „Takže teraz mi veríš? No, ja ti darujem všetko, čo si prehral, zase späť.“ S týmito slovami vyšiel von a sadol si do koča vedľa kráľa a jeho traja psi tam naskákali tiež; a keď odchádzali preč, hostinský si povedal: „Takého pána som pod svojou strechou ešte nehostil!“ Keď dorazili do kráľovskej siene, sadol si bratček rovno oproti neveste, vedľa ktorej sedel ženích. Teraz sa dali do hodovania a veselili sa spolu.

Prišiel čas na rozličné rozprávky a rozprávania, až prišla rada aj na bratčeka, povedal: „Čo si zaslúži ten, kto hanebne oklamal kráľa?“ A ženích pohotovo odpovedal: „Ten si zaslúži, aby ho priviazali na chvost splašeného koňa a hnali mestom.“ Vtedy sa bratček zdvihol: „Ty sám si nad sebou vyniesol rozsudok, lebo vedz, ja som drakobijca, nie ty!“ Ale kočiš naďalej tvrdil, že draka zabil, a ako dôkaz dal priniesť tých sedem dračích hláv. Teraz boli hostia na jeho strane. Ale bratček povedal, aby sa niekto pozrel, či uvidí v dračích papuliach jazyky. Nebol tam ani jediný. „Kde sú teda tie jazyky,“ zvolal: „keď si draka zabil?“ Kočiš nebol nijako zaskočený a bránil sa smelo tým, že draci nemajú žiadne jazyky. Hosťom sa to síce zdalo čudné, ale nevedeli, ako sa tie veci majú. Tak zavolali kuchára a kráľ sa ho spýtal, či pozná nejaké zviera, ktoré by nemalo jazyk. Kuchár povedal, že také nepozná, všetky zvieratá musia mať jazyk, lebo čím by inak poznali chuť. „No,“ povedal bratček: „ja vám ukážem, že aj draci majú jazyky.“ Vytiahol z tašky obrúsok, rozvinul ho a na stôl položil sedem dračích jazykov; keď ich vložili do dračích papúľ, pasovali celkom presne. Kočiš sa triasol od strachu a chcel zmiznúť, avšak oni ho pevne držali. „Teraz môže aj princezná dosvedčiť, že som toho draka zabil.“ S týmito slovami vytiahol monogram z jej vreckovky a povedal: „Je to tvoja práca? Pozri sa na obojky mojich psov, spoznávaš ich? Hovor!“ Teraz, keď sa tá vec sama dostala na svetlo božie, cítila sa princezná svojej prísahy zbavená a rozprávala všetko o boji s drakom, ako svojmu osloboditeľovi vyrezala monogram z vreckovky a psom ovinula okolo krkov hodvábne obojky; ako potom prišiel kočiš a vyhrážkami, že ju zabije, si na nej vynútil prísahu, že on je drakobijca. Vtedy bol kočiš zajatý a bol vykonaný trest, ktorý sám nad sebou vyniesol. Bratček potom s princeznou slávil svadbu a boli nadmieru šťastní a spokojní. Keď starý kráľ zomrel, zdedil po ňom bratček celú ríšu a panoval múdro a spravodlivo.

A čas bežal, ako to má vo zvyku, neúprosne a bez prestania.

V bratčekovom srdci zostávala jedna bolesť, myslel na svoju sestričku, ktorej, hoci s ním tak zle zaobchádzala, dávno odpustil a chcel ju, ak by to bolo možné, urobiť tiež šťastnou. Preto sa jedného dňa aj so psami vybral do lesného domu, kde ju v pivnici našiel. Zjedla už všetkých mŕtvych, len toho mladého kupca nie, toho ani zjesť nechcela, radšej by zomrela. Bratček ju vzal na kráľovský zámok a urobil z nej prvú dvornú dámu. Ale sestrinina zloba ešte nepominula, jej brat musí ťažko zaplatiť za to, že ju tak potrestal, a tak si nechala u jedného kováča vykovať ostrý nôž, ktorý položila do bratovej postele. Keď bol tento večer unavený a hodil sa na posteľ, prebodol mu ten nôž srdce a on bol v okamihu mŕtvy. Ráno sa rozniesla zvesť, že kráľ bol zavraždený, a celú krajinu zasiahol hlboký žiaľ. Sestrička mala zlé svedomie a utiekla, takže bol každý presvedčený, že to urobila ona. Kráľovná sa vrhala na mŕtve telo, lámala rukami a od bolesti už nedokázala ani plakať, psi ležali okolo, skučali a vyli nad smrťou svojho pána od zármutku. Vtedy si spomenuli na hrniec s liečivou masťou, a tak bežali na miesto, kde ležal drak, našli ešte črepy, na ktorých bolo toľko liečivej masti, že s ňou mohli kráľa natrieť. Kráľ opäť otvoril oči a bol čulý a zdravý ako predtým. Vtedy vypukla radosť a jasot a nikto sa neradoval viac ako kráľovná. Keď mu povedali, čo sa stalo a že sestrička unikla, zvolal: „Ach tá zlá zmija, tá to urobila!“ A dal ju hľadať a potom zavrieť do lesného domu pri jej mŕtvom kupcovi; tam musela sedieť pri jeho mŕtvole, kým nezomrela od hladu.

Jedného dňa traja psi predstúpili pred kráľa a povedali: „Teraz nás už nikdy nebudeš potrebovať, zotni nám teda hlavy!“ „Nie, to nikdy neurobím, to by bolo veru pekné poďakovanie za vaše služby!“ Aj keď mu už ďalej žiadnu službu nepreukážu, on sa o nich bude večne starať až do ich smrti. Ale oni ho úpenlivo a tak dlho prosili, aby im práve týmto skutkom preukázal to najväčšie poďakovanie, že nakoniec zarmútene schmatol meč a jednému po druhom zotal hlavy. A hľa! Namiesto psov tu stáli traja princovia! „Ďakujeme ti, ty si nás oslobodil, my sme boli dlho zakliati a čakali sme na deň, kedy nám mladý hrdina nezotne hlavy ako poďakovanie za preukázané služby; a to si teraz urobil!“
S týmito slovami každý z princov odišiel do svojej vlasti a teraz boli všetci šťastní a spokojní.