Lesná ženka

Betuška bola mladučké dievča; matka jej bola vdova a nemala z majetku viac ako rozpadnutú chalupku a dve kozy, ale Betuška bola predsa vždy veselá. Od jari do jesene pásavala kozy pri brezine.
Vždy, keď išla z domu, dala jej matka do mošničky krajec chleba a vretienko, prikazujúc, nech je plné. Pretože kúdeľ nemala, ovinula si okolo hlavy ľan. Betuška vzala mošničku a veselo cestou spievajúc, poskakovala za kozami k brezine.
Keď tam prišli, kozy sa pustili po paši, Betuška si sadla pod strom, ľavou rukou ťahala z hlavy, za kúdeľ jej slúžiace, vlákna a pravou púšťala vretienko, že len tak po zemi frčalo. A pritom si spievala, až sa les rozliehal; kozuľky sa pásli.
Keď ukazovalo slnko na poludnie, odložila vretienko, zavolala na kozy, dala im po kúsku chleba, aby jej nezabehli, zaskočila si do lesa po trochu jahôd alebo iného lesného ovocia, aké práve bolo na čase, aby mala maškrtu k chlebu. Keď sa najedla, poskočila si, ruky založila a spievajúc tancovala. Slniečko sa cez zeleň stromov na ňu smialo a kozičky, hovejúc si v tráve, mysleli si: To máme veselú pastierku! Po tanci zase usilovne priadla, a večer, keď domov prihnala, nikdy nebola od matky vyhrešená, že je vretienko prázdne.
Raz, keď sa podľa zvyku v pravé poludnie po skromnom obede chystá na tanec ..... tu, odkiaľ sa vzal, tu sa vzal ..... stojí pred ňou prekrásna panna. Rúcho má biele, tenučké ako pavučinka, od hlavy k pásu jej splývajú vlasy zlatej farby a na hlave má veniec z lesných kvetov.
Betuška stŕpla. Panna sa na ňu usmiala a vraví lahodným hlasom:
„Betuška, rada tancuješ?“
Keď panna tak pekne na ňu prehovorila, Betušku strach opustil; odpovedala:
„Och, ja by som celý deň tancovala!“
„Poď teda, zatancujme si spolu; ja Ťa naučím!“ tak povedala panna, sukňu si po boku vykasala, Betušku objala a začala s ňou tancovať. Len čo sa pustili do kola, ozvala sa im nad hlavami taká lahodná hudba, že sa Betuške srdce v tele rozohralo. Hudobníci sedeli na brezových vetvách v čiernych, popolavých, hnedých i meniacich sa frakoch. Bol to zbor vybraných hudobníkov, čo sa na pokynutie krásnej panny zišiel: slávici, škovránky, pinky, stehlíky, zelienky, drozdy, kosy i sedmohlások veľmi umný.
Líčka Betuške horeli, oči jej svietili, zabudla na úlohu i na kozy, len sa pozerala na svoju družku, ktorá sa pred ňou, okolo nej v najpôvabnejších pohyboch otáčala, a tak ľahučko, že sa tráva pod jej útlou nožkou ani nezohla. ..... Tancovali od poludnia do večera, a Betuške nohy neustali, ani nezabolelo! Tu krásna panna zastavila krok, hudba umĺkla ..... ako prišla, tak zmizla.
Betuška sa obzrela, slniečko zachádzalo za les; ..... a spleskla rukami nad hlavou, a nahmatajúc nenapradený ľan, spomenula si na vretienko v tráve položené, že nie je plné. Zložila ľan z hlavy, aj s vretienkom do mošničky uložila, a kozy privolajúc, hnala domov. Nespievala cestou, ale trpké výčitky si robila, že sa dala tej krásnej panne omámiť, a umienila si, že keby sa jej to ešte raz malo stať, aby k nej panna prišla, že ju už neposlúchne.
Kozičky, nepočujúc veselý spev za sebou, obzerali sa, či to za nimi ide ich vlastná pastierka. I matka sa čudovala a dcérky sa pýtala, či je chorá, že nespieva.
„Ale nie, matička, nie som chorá, ale že mi už od samého spevu v hrdle vyschlo, preto nespievam.“ vyhovorila sa Betuška a išla uschovať vretienko i ľan nenapradený. Vediac, že matka priadzu hneď nemotá, chcela druhý deň nahradiť, čo prvý deň zameškala, a preto sa matke nezmienila ani slovkom o krásnej panne.
Druhý deň ako obyčajne hnala Betuška zase kozy k brezine a už si zase veselo spievala. Prihnala k brezine, kozičky sa začali pásť a ona, usadnúc pod strom, začala usilovne priasť a pritom si spievať, lebo pri speve práca lepšie ide od ruky.
Slnko ukazovalo na poludnie. Betuška dala kozičkám po kúsku chleba, odbehla si po jahody, a vrátiac sa, začala obedovať a s kozičkami sa rozprávať.
„Ach, moje kozuľky, dnes nesmiem tancovať,“ vzdychla si, keď po obede omrvinky z lona do ruky zhrnula a na kameň položila, aby ich vtáčky odniesli.
„A prečo by si nesmela?“ ozval sa tu lahodný hlas, a krásna panna stála pred ňou, ako by z oblakov spadla.
Betuška sa preľakla ešte viac ako prvýkrát a oči privrela, aby ani pannu nevidela; keď ale panna ešte raz otázku zopakovala, bojazlivo odpovedala:
„Ach odpusťte, krásna pani, ja nemôžem s Vami tancovať, pretože by som zase úlohu nenapradla a matka by ma hrešila. Dnes kým slnko zajde, musím dohnať, čo som včera zameškala.“
„Poď len tancovať, kým slnko zajde, pomoc sa Ti nájde!“ povedala panna, sukňu vykasala, Betušku objala, na brezových vetvách sediaci hudobníci spustili a tanečnice sa dali do kola. A ešte pôvabnejšie krásna panna tancovala, Betuška mohla na nej oči nechať, zabudla na kozy i na úlohu.
Tu ustala noha tanečnice, hudba umĺkla, slnko bolo na sklonku. Betuška spleskla rukami nad hlavou, kde bol obtočený nenapradený ľan, a dala sa do plaču. Krásna panna siahla jej na hlavu, ľan stiahla, otočila okolo kmeňa tenkej brezy, schmatla vretienko a začala priasť. Vretienko len tak po zemi frčalo a očividne rástlo, a kým slnko zašlo za les, bol ľan všetok napradený, aj ten, ktorý Betuška pred týmto dňom nenapradla. Plné klbko dávajúc dievčaťu do ruky, prehovorila krásna panna:
„Motaj a nereptaj, zapamätaj si moje slová: motaj a nereptaj.“ Po týchto slovách zmizla, ako by ju zem pohltila.
Betuška bola spokojná a myslela si cestou: Keď je taká dobrá, budem s ňou zase tancovať, ak ešte príde. Spievala si zase, aby kozičky veselšie kráčali. Matka ju ale mrzuto privítala; chcela cez deň priadzu zmotať, videla, že je vreteno neplné, a preto bola na dcéru nevrlá.
„Čo si včera robila, že si nenapradla úlohu?“ domlúvala jej.
„Odpusťte, matka, trochu som si tancovala,“ povedala Betuška skrúšene, a ukazujúc matke vretienko, dodala:
„Dnes je zato preplnené.“
Matka umĺkla, išla si kozy podojiť a Betuška vretienko uložila. Chcela matke príhodu svoju povedať, ale myslela si zase: Nie, až keď ešte raz príde, potom sa jej opýtam, čo je, a matke poviem. Tak si umyslela a mlčala.
Tretie ráno ako obyčajne hnala kozy k brezine; kozy sa začali pásť a Betuška, sadnúc si pod strom, začala spievať a priasť.
Slnko ukazovalo na poludnie. Betuška odložila vretienko do trávy, dala kozám po kúsku chleba, nazbierala jahôd, naobedovala sa, a omrvinky dávajúc vtákom, veselo povedala:
„Moje kozuľky, dnes Vám zatancujem!“ Poskočila, založila ruky a už chcela skúšať, či dokáže tak slušne tancovať ako krásna panna, tu ona sama pred ňou stála.
„Spolu pôjdeme, spolu,“ povedala Betuške s úsmevom, schmatla ju, a v tom okamihu im hudba nad hlavami zazvučala, a panny letným skokom v kole krúžili. Betuška zabudla zase na vretienko i kozy, nič nevidela, len krásnu pannu, ktorej telo ako prútik vŕbový na všetky strany sa prehýbalo, nič nepočula, len hudbu lahodnú, podľa ktorej jej nohy samy skákali. ..... Tancovali od poludnia do večera.
Tu panna ustala ..... hudba umĺkla. Betuška sa obzrela, slnko bolo za lesom. S plačom spleskla rukami nad hlavou, a obrátiac sa za neplným vretienkom, nariekala, čo jej matka povie.
„Daj mi svoju mošničku, ja Ti nahradím, čo si dnes zameškala!“ povedala krásna panna. Betuška jej mošničku podala a panna sa na okamih urobila neviditeľnou, potom ale Betuške mošničku vrátila so slovami:
„Nie teraz, doma na to hľaď!“ a zmizla, ako by ju vietor odvial.
Betuška sa bála hneď do mošničky pozrieť, ale na pol ceste jej to predsa nedalo; mošnička bola taká ľahká, ako by v nej nebolo nič, musela sa pozrieť, či ju panna neoklamala. Ako sa preľakla, keď videla, že je mošnička plná ..... brezového lístia!
Tu sa až vtedy pustila do žalostného plaču, robiac si výčitky, že bola ľahkoverná. V zlosti vyhodila prehršľu lístia von a chcela mošničku vyklopiť, ale potom si pomyslela: Bude to podstielka pre kozičky, a nechala lístie v mošničke. Bála sa skoro domov ísť. Kozuľky nemohli zase svoju pastierku spoznať. Matka čakala na prahu plná úzkosti.
„Preboha, aké to klbko priadze si mi včera domov doniesla, dievča?“ bolo jej prvé slovo.
„Prečo?“ úzkostlivo sa pýta Betuška.
„Keď si ráno odišla, idem motať; motám, motám, klbko ustavične plné, jedno napradené, dve, tri napradené a klbko plné! Aký zlý duch to priadol! rozhnevám sa a v tom okamihu priadza z vretienka zmizne, ako by ju sfúkol. Povedz mi teda, čo je to?“
Tu sa Betuška priznala a začala o krásnej panne rozprávať.
„To bola lesná ženka!“ zvolala matka v zdesení. „Okolo poludnia a polnoci tie svoje rejdy vyvádzajú. S dievčatami majú zľutovanie a mnohokrát ich aj bohato obdarujú. Že si mi to potom nepovedala, keby som bola nereptala, mohla som mať priadze plnú izbu.“
Tu si spomenula Betuška na mošničku a napadlo jej, že by azda predsa niečo mohlo pod tým byť. Vytiahne vretienko i ľan nenapradený, nazrie ešte raz a .....
„Pozrite sa, matka!“ vykríkne. Matka nazrie a spleskne rukami. ..... Brezové lístie sa premenilo na zlato!
„Ona mi kázala: Nie teraz, doma na to hľaď, ale ja som neposlúchla!“ hnevala sa Betuška sama na seba.
„Šťastie, že si nevyklopila celú mošničku!“ myslela si matka; ráno sa išla sama pozrieť na miesto, kde Betuška prehršľu lístia vyhodila, ale na ceste ležalo len svieže brezové lístie.
Veď bohatstvo, čo si Betuška domov priniesla, bolo aj tak dosť veľké. Matka kúpila statok, mali mnoho dobytka ..... Betuška mala krásne šaty, nemusela kozy pásť, ale čokoľvek mala, akokoľvek bola veselá a šťastná, predsa jej nič takú rozkoš nespôsobovalo ako tanec s lesnou ženkou. Často si do breziny zašla, vábilo ju to tam, priala si, aby krásnu pannu uzrela, ale nikdy viac ju nespatrila.