Medveď a bocian 2

Raz išiel medveď lesom a našiel kus oslieho mäsa. Bol hladný, a tak sa do mäsa zahryzol. Hryzie, hryzie a vtom ho zrazu čosi silno pichne do hrdla. V mäse bola ostrá kosť a tá teraz tkvie v medvedom hrdle.
Medveď si chcel kosť vytiahnuť, ale medvedia tlapa je príliš hrubá na takú prácu. A tak sa milý medveď musel obzerať, kto by mu mohol pomôcť.
Ako sa tak obzerá, vidí z lesa bežať vlka.
„Bratku vlk, to je dobre, že ideš. Preukáž mi, prosím Ťa, službičku a vytiahni mi kosť z krku. Ja azda inak zomriem od bolesti.“
„Čože, čože, bratku medveď? Kosť, hovoríš? V krku?“
„Áno, v krku, bratku vlk.“
„A akáže, bratku medveď?“
„Z oslieho mäsa, bratku vlk, z oslieho mäsa.“
„Z oslieho mäsa, bratku medveď? Prosím Ťa, prečo sa naháňaš za mäsom? Veď je na svete toľko jabĺk, hrušiek, malín a ostružín! Hltať mäso môže aj škodiť.“
„Bratku vlk, ja teraz nechcem počúvať rady, ja potrebujem vytiahnuť kosť.“
„No, no, starký, len pomaly. Mal si najprv pekne ochutnať pečienku a potom sa zvolna pustiť do stehienok a do ostatného mäsa. A až nakoniec si mal hrýzť kosti. Ale pomaličky a jednu po druhej. Tak by sa Ti nič nestalo.“
„Lenže mne sa stalo, bratku vlk, a prosím Ťa o pomoc.“
„O pomoc? Ty mňa? Tomuto ja predsa nerozumiem. Ja a ťahať kosti z krku! To azda len kmotra líška, tá často hryzie kosti, a azda si s tým bude vedieť rady. Kdeže, kosti si nemal vôbec hrýzť.“
Medveď už zhovorčivého vlka nepočúval. Videl, že sa od neho pomoci nedočká. Šiel teda hľadať kmotru líšku. Našiel ju na čistinke.
„Pekne vítam, kmotor medveď,“ zdravila líška, „akže sa vodí? Čo sa stalo?“
„Ale, kmotrička líška, uviazla mi kosť v krku a teraz ma tam pichá a bolí. Nemohla by si mi ju vytiahnuť?“
„Ach, kmotor medveď, ako rada by som Ti pomohla! Nemôžem však. Ako by som tam dosiahla? Sama s tým mávam trápenie. Ale poradím Ti. Azda by si s tým vedel rady kmotor bocian. Ten mi už nejedenkrát ťahal kuracie kosti z hrdla. To by si videl, akú silu má v zobáku! Kdeže ja, kmotor.“
A líška poodbehla, aby k nej medveď neprišiel príliš blízko.
Čo robiť? Rozzúrený a utrápený medveď šiel teda hľadať bociana. Našiel ho až pri jazierku, na kraji trstiny.
„Bratku bocian, konečne Ťa vidím. Keby si vedel, ako dlho už Ťa hľadám. Chcem Ťa o niečo poprosiť. Požiadať o službičku.“
„Ty mňa, medveď?“
„Áno, práve Teba. Predstav si, že som jedol oslie mäso. Bola v ňom ostrá kosť a tá sa mi zapichla do hrdla. Ach, ako to bolí! Prosím Ťa, bratku, vytiahni mi tú kosť, inak azda zomriem od bolesti. Dám Ti za to, čo len budeš chcieť. Len mi, prosím Ťa, rýchlo pomôž.“
Bocian sa už nevypytoval. Prikázal medveďovi, aby otvoril papuľu. Pozrel sa mu do krku, potom natiahol zobák a zasunul ho do hrdla. Za chvíľočku, skôr ako sa to povie, bola kosť vonku.
„Tak vidíš, medveď, tu máš to Tvoje trápenie. A teraz by som rád videl tú sľúbenú odmenu.“
„Akú odmenu? Čo táraš? Čo Ti kto sľúbil? Buď rád, že som Ti neodhryzol hlavu, keď si ju mal v mojej papuli. Z tej sa nikto živý nedostane. Buď rád, že som Ťa za to nechal nažive. Ja ..... medveď, Teba ..... bociana nažive!“
A kým stihol bocian čokoľvek povedať, medveď sa obrátil a odbehol späť do lesa.