Múdra roľnícka dcéra

Žil raz jeden chudobný sedliak, ktorý nemal ani piaď zeme, a jediné, čo mu na tomto svete hovorilo pán, bola polorozpadnutá chalupa a dcéra, ktorá raz povedala: „Oco, choďte ku kráľovi a poproste ho o kúsok pôdy.“ Kráľovi na nejakom tom kamenistom políčku nezáležalo, tak ich prosbu vyslyšal a daroval im kúsok úhoru. Sedliak sa zaradoval, políčko zoral a poboronoval, aby mohol zasiať trochu obilia a tiež jeden artěl zeleniny. Keď boli s tým lopotením na políčku takmer hotoví, tu vám našli pod jednou hrudou mažiar a ten bol z ryzieho zlata! „Počuj, dcéra,“ povedal otec: „keď bol k nám náš kráľ taký milostivý a venoval nám toto políčko, nedá sa nič robiť, ten mažiar mu musíme dať.“ Ale dcéra s tým nesúhlasila a povedala: „Ale oco, máme mažiar, ale nemáme tĺčik! Musíme najprv nájsť ten tĺčik a dovtedy o tom náleze mlčať!“ Ale otec ju neposlúchol, vzal mažiar a niesol ho pánovi kráľovi; povedal mu, že ho vydal darovaný úhor a on mu ho priniesol ako poďakovanie. Kráľ vzal mažiar a pýtal sa, či nenašiel ešte niečo iné. „Nie.“ odpovedal podľa pravdy sedliak. Ale kráľ mal za to, že k mažiaru predsa patrí ešte tĺčik, ale o ňom sedliak nevedel, dokonca tvrdil, že ho nenašiel, a tak ho nahnevaný kráľ dal zavrieť do väzenia, aby mu osviežil jeho zlú pamäť a priviedol ho k rozumu.

Sedliak sedel vo väzení a celé dni tam nariekal a lamentoval: „Ach, keby som bol svoju dcéru poslúchol! Ach, keby som bol svoju dcéru poslúchol!“ Toto nariekanie však počuli sluhovia, ktorí mu každý deň nosili chlieb a vodu, lepšie zaopatrenie sa vo väzení dostane len málokomu, a išli ku kráľovi a všetko mu povedali. Hovorili, že ten nový väzeň celé dni nič nejie a nepije a len narieka a vzdychá a plače a žaluje, kameň by sa nad ním zľutoval. Tak kráľ prikázal sluhom, aby sedliaka priviedli; a potom sa ho opýtal, prečo celé dni lamentuje a narieka: Ach, keby som bol svoju dcéru poslúchol! „Čo ti tvoja dcéra povedala?“ „Radila mi, pán kráľ, aby som vám ten mažiar nenosil, kým nenájdem aj tĺčik. A mala pravdu, moja zlatá dcéra!“ „No, máš múdru dcéru, rád by som ju videl.“

Tak sa musela roľnícka dcéra dostaviť pred kráľa a on sa jej pýtal, či je naozaj taká múdra, a povedal jej, že jej dá hádanku, a ak ju uhádne, vezme si ju za ženu. S tým súhlasila a prikývla, že teda bude hádať. Tu kráľ povedal: „Príď na zámok, ale nesmieš byť ani nahá ani oblečená, prísť nesmieš ani pešo, ani na voze, no a nesmieš prísť po ceste ani mimo cesty; a ak toto dokážeš, ožením sa s tebou.“ Dievka prišla domov, vyzliekla sa a vzala si na seba rybársku sieť, pekne si ju omotala okolo tela; a tak nebola ani nahá ani oblečená. Za malý peniaz si od susedy požičala somárika, ktorému uviazala za chvost ďalšiu rybársku sieť, do ktorej si sadla a somárik ju potom za sebou ťahal; a tak nešla pešo, ani nešla na voze. Osol musel ísť v koľajach, ktoré vyjazdili na ceste ťažké furmanské vozy, takže sa zeme dotýkal len časťou kopýt; a tak nebol na ceste ani mimo nej. To bolo naozaj múdre, však?

Keď dorazila na zámok, kráľ jej povedal, že jeho hádanku rozlúštila správne a úlohu splnila. Potom prepustil jej otca z väzenia a ju si vzal za ženu a kráľovsky ju zaopatril.

A bežal čas, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Jedného dňa viezli sedliaci na zámok na vozoch drevo, aby ho predali. Ako bolo vtedy zvykom, mali niektorí záprahy konské, iní zase volské. Bol tam medzi nimi aj jeden sedliak, ktorého kobyle sa práve narodilo žriebätko, a to vám ušlo a ľahlo si medzi dvoch volov, ktorí patrili inému sedliakovi. Keď sa spokojní sedliaci vrátili k svojim povozom, aby sa obrátili domov, nastal veľký krik a zvada. Ten s volským záprahom si chcel žriebätko ponechať a povedal, že sa narodilo volom. Ale ten druhý lamentoval; kto to kedy videl, aby mali voly žriebä, to žriebätko predsa porodila jeho kobyla! Ten krik a svár doľahli až k ušiam samotného kráľa a ten rozhodol, že žriebätko patrí tam, kde ľahlo, a tak ho dostal sedliak s volmi. Ten druhý plakal a nariekal nad svojím žriebätkom. Tu mu niekto pošepol, že pani kráľovná je vraj veľmi dobrá, veď pochádza z roľníckeho rodu; išiel teda k nej a prosil ju, aby mu pomohla dostať žriebätko späť.

Kráľovná mu poradila, ale zároveň ho prosila, aby ju nikdy neprezradil, že tá rada je od nej. Mal zajtra, keď bude kráľ robiť prehliadku stráží, rozhodiť na ceste rybársku sieť, akoby lovil ryby. Sedliak urobil, ako mu kráľovná poradila, a druhého dňa sa postavil na jednom vyprahnutom mieste pri ceste a čakal na kráľa. Keď kráľ prechádzal okolo, poslal sluhu, aby sa spýtal, čo to tam ten bláznivý muž robí. Posol sa pýtal sedliaka a ten mu povedal, že predsa chytá ryby. Sluha sa čudoval, že tu nie je voda, ale sedliak odvetil: „Keď môžu mať voly žriebätko, prečo by som nemohol na úhore rybárčiť?“ Posol bežal ku kráľovi a všetko mu povedal. Kráľ dal sedliaka priviesť a povedal, že to nemá zo svojej hlavy, že mu to musel niekto poradiť. Ale sedliak nechcel kráľovnú prezradiť a len mrmlal: „Boh chráň!“ Tu ho kráľ dal hodiť do temnice na otep slamy, a tak dlho biť a trápiť, kým neprezradil, že tú radu má od kráľovnej.

Keď sa kráľ vrátil domov, osopil sa na ženu: „Tak falošne si sa ku mne zachovala! Už ťa nechcem! Tvoj čas tu vypršal, vráť sa tam, odkiaľ si prišla, do svojej roľníckej chalupy!“ Potom jej ešte milostivo dovolil, že si môže na rozlúčku vziať to, čo je jej na zámku najmilšie. Kráľovná ho pobozkala na rozlúčku a navrhla, že si ešte pripijú, a pripravila kráľovi silný uspávací nápoj; a keď si pripili, sama sa napila len trošku, kým kráľ vypil všetko až do dna a o chvíľu upadol do hlbokého spánku. Kráľovná zavolala sluhov a spoločne kráľa zavinuli do ľanového obrusu a dopravili domov do otcovej chalupy. Tam ho položili do postele, kde spal ešte celý deň a noc, kým sa prebudil a zvolal: „Bože, kde som?“ a volal svojich sluhov, ale žiadny neprišiel. Nakoniec prišla jeho žena a povedala mu, že si vzala domov len to, čo je jej na zámku najdrahšie. Kráľovi sa kotúľali po tvárach slzy dojatia a vzal ju za ruky a povedal, že ona je jeho jediná.

Vzal ju späť na kráľovský zámok a tam potom spolu šťastne žili až do konca svojich dní.