Škaredé káčatko 1

V jednej ďalekej krajine pri veľkom rybníku žila kačica. Mala hniezdo v trstine a v hniezde mala jedenásť vajec. Desať vajec bolo malých, ale jedenáste vajce bolo veľké. Kačica sedela na vajciach a čakala, kedy sa jej vyliahnu malé kačiatka. A naozaj. Jedného dňa sa narodilo desať žltých kačiatok. Jedenáste vajce zostalo celé. A tak kačica sedela na poslednom vajci. Sedela deň a celú noc. Sedela druhý deň a druhú noc. A tretí deň obrovské vajce prasklo. Z vajca vyskočilo mláďa. Bolo veľké a škaredé.
„To kačiatko je veľké!“ čudovala sa kačica. Ale kačiatko sa pozrelo na kačicu a opýtalo sa:
„Ty si moja mamička?“
„Som,“ odpovedala kačica.
„Dobrý deň, mamička,“ povedalo kačiatko.
Kačica pohladkala škaredé kačiatko po hlavičke a povedala si:
„Toto kačiatko je škaredé. Ale je aj dobré. Preto ho budem mať rada.“
Bol večer a kačica aj kačiatka zaspali v hniezde.
Druhý deň bolo krásne počasie. Slnko svietilo a voda v rybníku sa trblietala.
„Dnes sa naučíte plávať, kačiatka,“ povedala kačica a išla k rieke. Potom skočila do vody a volala:
„Poďte ku mne, deti moje! Voda je dnes krásne teplá!“
Ale kačiatka nechceli ísť do vody. Báli sa, že sa utopia. Len to sivé škaredé kačiatko bežalo k mamičke, skočilo do vody a veselo plávalo. A o chvíľu už plávali všetky kačiatka. Kačica s kačiatkami preplávala rieku. Pri rieke stál statok, na statku bývali zvieratá a boli tu aj ľudia. Jedna žena sypala zrno sliepkam, druhá žena dávala seno králikom a nejaký chlapec hnal ovce na lúku.
„To je veľký dom!“ volalo škaredé kačiatko. „A koľko je tu zvierat!“
„To je statok,“ povedala kačica. „Tu bývajú moji priatelia. Poďte, kačiatka, všetko Vám ukážem.“ A tak išli.
Kačica priviedla kačiatka pred statok. Bol tu veľký dvor, na dvore bola veľká mláka a v mláke sa brodili kačice. Všetky kačice boli hnedé. Len jedna kačica bola zelená. Na chvoste mala dlhé perá. Bola zo všetkých kačíc najväčšia.
„Prečo je tá kačica taká veľká, mamička?“ pýtalo sa škaredé kačiatko.
„To nie je kačica, to je kačer,“ odpovedala kačica.
„Poďte a pekne pozdravte, kačiatka,“ povedala ešte kačica a viedla kačiatka k mláke.
„Dobrý deň, pani kačica!
Dobrý deň, pán kačer!“ pozdravili kačiatka.
Zelený kačer sa pozrel na kačicu a vraví:
„Máš pekné deti, pani kačica.“ Ostatné kačice sa mračia a prezerajú si škaredé, sivé kačiatko.
„To je škaredé kačiatko!“ volá jedna.
„Takéto kačiatko tu nechceme!“ kričí ďalšia.
„Nechajte moje kačiatko,“ prosí mamička kačica, „je dobré.“ Ale to už sa jedna kačica rozbehla. A štipla kačiatko do bruška.
„Nikto ma tu nemá rád,“ plakalo kačiatko a utekalo preč. A tak škaredé kačiatko ušlo. Ušlo dierou v plote.
Kačiatko utekalo cez pole, utekalo cez les a za lesom uvidelo lúku. Na lúke stála malá chalúpka. Kačiatko prišlo až pred chalúpku, uvidelo, že dvere sú otvorené, a tak vošlo do chalúpky. V chalúpke spala starena, kocúr a sliepka. Kačiatko bolo veľmi unavené. Ľahlo si na zem a zaspalo. Ráno sa najskôr zobudila sliepka. Uvidela kačiatko a začala kotkodákať. Zobudil sa kocúr a začal mňaukať. Zobudila sa aj starena. Ale bola už stará a zle videla. Myslela si, že malé kačiatko je veľká kačica.
„Teraz budem mať kačacie vajcia!“ tešila sa starena. A tak zostalo škaredé kačiatko v chalúpke.
Kačiatko žilo so sliepkou, kocúrom a starenou. Ale v chalúpke sa mu nepáčilo. Nikto sa s kačiatkom nehral. Sliepka len znášala vajcia, kocúr ležal na peci a starenka bola stará, tak stále len spala.
Jedného dňa kačiatko vraví:
„Sliepočka, poď so mnou k rybníku. Zaplávame si.“ Ale sliepka povedala:
„Si hlúpe, kačiatko. Ty nevieš, že sliepky nevedia plávať?“ A tak išlo kačiatko ku kocúrovi:
„Kocúrik, pôjdeš so mnou k rybníku?“ opýtalo sa kačiatko. Ale kocúr povedal:
„Si hlúpe, kačiatko, Ty nevieš, že mačky nenávidia vodu?“
Kačiatko bolo smutné. Sedelo a plakalo:
„Nikto ma nemá rád. Nikto sa so mnou nechce hrať.“ Ale potom si utrelo slzy a usmialo sa:
„Pôjdem do sveta a nájdem si kamarátov.“ A tak išlo kačiatko do sveta hľadať kamarátov.
Hľadalo na lúke, hľadalo v lese, ale všetky zvieratá sa mu len smiali.
„Si škaredé!“ volali vrabce.
„Nebudeme sa s Tebou hrať!“ kričali vrany.
A tak sa kačiatko vrátilo k rybníku.
Bola jeseň. Vietor fúkal a zo stromov padalo farebné lístie. Jedného dňa plávalo kačiatko po rybníku. Uvidelo na oblohe veľké vtáky. Kačiatko nikdy nevidelo také krásne vtáky. Vtáky boli celé biele. Mali dlhé krky a veľké krídla.
„Počkajte!“ volalo škaredé kačiatko. „Chcem letieť s Vami!“ Ale bieli vtáci nepočuli. Leteli veľmi vysoko. A škaredé kačiatko nevedelo lietať.
A potom bola zima. Kačiatko sa bálo, že rybník zamrzne. Plávalo stále po rybníku, ale raz v noci začalo snežiť a potom rybník zamrzol. A škaredé kačiatko zamrzlo v ľade. Skoro ráno išiel okolo rybníka sedliak. Uvidel kačiatko, rozbil ľad a doniesol kačiatko domov. Sedliak býval na statku. Bývala tu aj sedliačka a deti. Deti sa chceli s kačiatkom hrať. Ale kačiatko sa detí bálo. Chcelo ujsť. Dvere zo statku boli otvorené, tak kačiatko vybehlo z dverí a bolo preč. A tak kačiatko zase ušlo.
Čoskoro začalo hriať slniečko a bola krásna jar. Jedného dňa sa kačiatko naučilo lietať. Roztiahlo krídla a letelo. Letelo nad lúkou, letelo nad lesom, až priletelo do veľkej záhrady. V záhrade kvitli jablone. A bol tu malý rybník. Kačiatko uvidelo na rybníku tri veľké biele vtáky. Boli to labute. Kačiatko skočilo do vody a plávalo k labutiam. Pozrelo sa na hladinu. Ale čo to vidí? Vo vode vidí svoj obraz. Už nie je škaredé sivé kačiatko. Je biele a má dlhý krk. Do záhrady pribehli deti.
„Je tu nová labuť!“ volalo dievčatko s veľkou mašľou.
Deti hádzali do vody chlieb a volali:
„Tá nová labuť je najkrajšia! Je taká krásna a mladá!“ A tak si kačiatko našlo kamarátov. Zo škaredého kačiatka vyrástla krásna mladá labuť.